Denník N

Vymyslel si pečiatky a zmaril referendum – Krajči sa po zrušení amnestií môže chystať pred súd

Premiér Mečiar a jeho verný vykonávateľ, minister vnútra Krajči. foto - TASR
Premiér Mečiar a jeho verný vykonávateľ, minister vnútra Krajči. foto – TASR

Nielen Ivan Lexa sa môže chystať na súd, rozhodnutie Ústavného súdu o zrušení Mečiarových amnestií znamená, že sa otvorí aj prípad referenda, ktoré svojvoľne pokazil Gustáv Krajči vo funkcii ministra vnútra.

V Štúrove sa dňa 19. apríla 1998 ako v jedinom slovenskom meste konalo referendum, ktoré dva mesiace predtým vyhlásil odchádzajúci prezident Michal Kováč. Mestské zastupiteľstvo sa rozhodlo položiť občanom štyri otázky o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta aj napriek tomu, že vláda Vladimíra Mečiara, ktorá prebrala prezidentské právomoci, reprízu plebiscitu z roku 1997 zrušila.

Napriek vyhrážkam vlády, rozhodnutiu okresného súdu i vedomiu, že hlasovanie nič nezmení, sa na ňom zúčastnila takmer polovica oprávnených voličov tohto mesta. Keď nič iné, bol to aspoň signál, že nie všetci sú ochotní podriadiť sa vládnej moci.

Mečiarov minister

Dnes sa po rozhodnutí Ústavného súdu odobriť rozhodnutie parlamentu o zrušení Mečiarových amnestií veľká pozornosť venuje najmä Ivanovi Lexovi, bývalému riaditeľovi Slovenskej informačnej služby, ktorý je dôvodne podozrivý, že pod jeho vedením uniesli syna prezidenta Michala Kováča a zavraždili Róberta Remiáša. Nečudo, pretože šlo o najflagrantnejšie prípady porušovania zákona zo strany štátnych orgánov.

No v ich tieni sa neprávom krčí prípad zmareného referenda. Síce pri ňom nikoho nenapchali do kufra auta, ani pod nikým auto nevybuchlo, ale charakterizuje vtedy mladú Slovenskú republiku a jej špecifiká rovnako dobre.

Krajči a Lexa v parlamente v roku 1999 ako poslanci HZDS. Foto – TASR

Bolo to takmer presne pred dvadsiatimi rokmi, keď bývalý telocvikár odsúdený za ublíženie na zdraví, vtedy však minister vnútra tretej Mečiarovej vlády Gustáv Krajči zmaril referendum spôsobom, za aký by sa nemuseli hanbiť ani krajiny, ktoré označujeme za diktatúry.

Môžeme si len gratulovať, že keď sa o rok neskôr konali parlamentné voľby, ktoré sa nakoniec skončili  odstavením Mečiara a jeho HZDS, opozícia bola v strehu a vláda si už na nič podobné netrúfla.

Zjednodušene povedané, udalosti okolo referenda z roku 1997 sa začali i skončili neschopnosťou nájsť nástupcu Michala Kováča. Ten sa prvým slovenským prezidentom síce stal ako kandidát Mečiarovho HZDS a najmä hlasmi jeho poslancov, no už veľmi skoro sa od neho začal emancipovať. Vláda, koaličná väčšina, tajná služba či provládne médiá mu nielenže nezostali nič dlžné, ale prešli do otvoreného útoku vrcholiaceho únosom prezidentovho syna v roku 1995.

Petícia a odpoveď

No už dávno predtým bolo jasné, že Kováč sa v parlamente ovládanom HZDS, ktorý mal skončiť až pol roka po skončení prezidentského mandátu, druhýkrát prezidentom nestane.

Tri vládne strany Hnutie za demokratické Slovensko, Slovenská národná strana a Združenie robotníkov Slovenska nemali potrebnú silu na zvolenie vlastného kandidáta a o nejakom kompromisnom kandidátovi v čase obrovskej politickej polarizácie nemohlo byť ani reči. Preto sa v opozícii zrodil nápad na priamu voľbu prezidenta, ktorá sa vtedy zdala najschodnejšou cestou, ako zvoliť hlavu štátu a skomplikovať Mečiarovi situáciu.

Prvým pokusom bol návrh strán KDH, DS, DÚ, SDSS, Spolužitia, MKDH a MOS z decembra 1996, aby ústavný zákon o priamej voľbe prijal parlament. Ten sa návrhom začal zaoberať takmer okamžite a rovnako rýchlo aj odložil jeho prerokúvanie o dva mesiace.

Opozícia (s výnimkou SDĽ, ktorá vtedy robila samostatnú opozičnú politiku) odpovedala tým, že v januári 1997 začala zbierať podpisy na vypísanie referenda. Dostatočný počet získal petičný výbor už za mesiac a ešte predtým, než mala priama voľba prísť na program rokovania parlamentu.

Vtedajší predseda Národnej rady a neskôr dvakrát priamo zvolený prezident Ivan Gašparovič však schôdzu nezvolal. Namiesto toho prišlo HZDS s nápadom, aby prezident vyhlásil referendum o troch otázkach týkajúcich sa NATO. Niektorí ani neskrývali, o čo vlastne ide. Ako povedal predkladateľ a poslanec HZDS Tibor Cabaj, vždy pripravený urobiť čiernu robotu: „Vyhlásenie referenda o vstupe do NATO zúži manévrovací priestor prezidenta.“

Sme za, či skôr proti

Vstup do Severoatlantickej aliancie bolo možné nájsť tak v programe HZDS, ako aj v programovom vyhlásení vlády. No oveľa dôležitejšie ako oficiálne vyhlásenia boli fakty.

Po prvé, Slovensko v tom čase ešte nebolo prizvané na rokovania o vstupe. Po druhé, činnosť vlády bola terčom kritiky členov Severoatlantickej aliancie, čo naše šance znižovalo. Po tretie, Mečiar i mnohí predstavitelia koalície rozširovanie NATO spochybňovali, alebo šírili konšpiračné teórie, že Slovensko prijaté nebude, pretože sa na tom Spojené štáty už dohodli s Ruskom.

Krajči a Ivan Gašparovič. Foto – TASR

Navyše, predseda vlády ani nehovoril, ako bude hlasovať, Slotova Slovenská národná strana vyzývala ľudí, aby „sa nedali oklamať a nedopustili, aby synovia nášho národa umierali a bojovali v cudzích krajinách za záujmy veľkokapitálu,“ a podobný tón zvolilo aj ZRS vedené Jánom Ľuptákom. Čiže rozpor s oficiálnym programom vlády mohol byť len ťažko väčší.

Štyri v jednom

Ale vráťme sa späť do februára 1997. V tom čase vládna koalícia expresne schválila uznesenie, aby prezident vypísal referendum s tromi otázkami: Ste za vstup SR do NATO? Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR? Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?

Opozícia mala zase vyzbieraných takmer pol milióna platných podpisov za referendum o priamej voľbe. Otázka znela: Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo? Keďže sa jej snaha presvedčiť Gašparoviča, aby priamu voľbu schvaľoval parlament, stretla len s obštrukciami, ku ktorým výrazne prispela aj Strana demokratickej ľavice, a keďže by sa pre ústavou dané termíny téma priamej voľby ocitla za otázkami o NATO, nezostávalo jej nič iné, len sa rýchlo obrátiť na prezidenta Kováča.

Ten rozhodol v polovici marca o tom, že o troch otázkach o NATO a o otázke o priamej voľbe prezidenta sa bude hlasovať v jednom referende, ktoré sa malo konať 23. a 24. mája 1997. Hoci mu mnohí koaliční poslanci spojenie otázok dosť vyčítali a hovorili o jeho protiústavnosti (napríklad aj vtedajší poslanec za HZDS a dnešný ústavný sudca Peter Brňák), na Ústavný súd sa neobrátil ani jeden. Naopak, metodický pokyn ministerstva vnútra vtedy ešte uvádzal, že všetky štyri otázky majú byť na jednom hlasovacom lístku.

Nasledujúce dva mesiace však silnela koaličná kritika samotnej otázky o priamej voľbe hlavy štátu. Premiér, ministri aj poslanci, ktorí inak bez problémov a často hlasovali za protiústavné zákony, náhle vyjadrili obavu, či je možné meniť ústavu referendom. To, čo sa začalo ako veľkohubé Mečiarove vyhlásenia na mítingoch na bratislavských Pasienkoch, sa nakoniec pretavilo aj do oficiálneho postoja vlády.

Z Mečiarových mítingov na Pasienkoch. Z mítingových rečí sa vtedy občas stala aj vládna politika. Foto – TASR

Tá len štyri týždne pred referendom ohlásila, že sa obráti na Ústavný súd. A ministerstvo vnútra, ktorého šéf Gustáv Krajči vyhlásil, že pre neho sú záväzné predovšetkým uznesenia vlády, predložilo Ústrednej komisii pre referendum dva vzory hlasovacích lístkov: prvý s otázkami o NATO a druhý s otázkou o priamej voľbe prezidenta.

Kabinet v apríli a začiatkom mája argumentoval ešte mierne s tým, že presadzovaním dvoch hlasovacích lístkov nechce zabrániť distribúcii štvrtej otázky, ale len čaká na Ústavný súd. Krajči hovoril napríklad o tom, že vláda „predišla zbytočnému klamaniu občanov, ak Ústavný súd vydá rozhodnutie, že otázka číslo štyri je v rozpore s ústavou“.

Pribúdali však aj tvrdšie výroky buď na adresu referendovej komisie, ktorá spochybňovala vládnu argumentáciu, alebo na adresu opozície a prezidenta, ktorí vraj chceli zvýšiť účasť na „svojom“ referende tým, že bola štvrtá otázka spojená s otázkami o NATO. No výskumy viackrát ukázali opak, teda to, že pre ľudí bola najpríťažlivejšia priama voľba prezidenta.

V piatok tak, v pondelok inak

Čoraz silnejšie reči sprevádzala aj počiatočná neschopnosť kabinetu Vladimíra Mečiara: prvé podanie vo veci referenda, ktoré sa malo zaoberať sporom „medzi prezidentom ako vyhlasovateľom referenda a vládou ako realizátorom referenda po štátnej línii“, Ústavný súd odmietol s tým, že vláda nie je stranou sporu, pretože referendum spadá do kompetencie prezidenta, ministerstva vnútra a referendovej komisie.

Hoci vláda zo svojej pozície neustúpila a minister vnútra nechodil na zasadnutia referendovej komisie, tá nakoniec týždeň pred referendom od ministerstva dostala dva vzory lístkov: jeden so štyrmi a druhý len s tromi otázkami. Komisia piatok 16. mája nakoniec schválila lístok so štyrmi otázkami, ktorý bol zadaný do tlače a tlačiareň cez víkend vyrobila štyri a pol milióna kusov hlasovacích lístkov.

Lenže prišiel pondelok 19. mája a situácia sa začala meniť. Niekde lístky nedorazili vôbec, inde dorazili, no obce či mestské časti ich museli vrátiť na okresné úrady. A rétorika bola ešte tvrdšia. Ako v ten deň povedal Krajči: „Ministerstvo vnútra zabezpečí ich vytlačenie, ale je otázne, či do jednotlivých miest a obcí ich včas aj doručí. To závisí od toho, ako rýchlo rozhodne v tomto prípade Ústavný súd.“

Zodpovednosť beriem na seba

To hovoril už o druhom podaní, s ktorým sa na súd dva týždne predtým obrátila skupina koaličných poslancov. Jeho jadrom bola otázka, či možno referendom meniť ústavu.

Senát Ústavného súdu v zložení Július Černák, Ľubomír Dobrík a Ján Drgonec rozhodol v stredu 21. mája, ale s jeho rozhodnutím nebola úplne spokojná ani koalícia, ani opozícia.

S referendami sú na Slovensku často starosti, platné doteraz bolo iba jedno. Foto – TASR

Koalícii sa nepáčil fakt, že súd nenašiel v ústave zákaz, aby predmetom referenda nemohla byť zmena ústavy. Opozícia kritizovala skutočnosť, že sudcovia konštatovali, že príloha prezidentovho rozhodnutia o vypísaní referenda odporuje zákonu o vypísaní referenda, pričom na to vraj súd nemal právo. Práve toto rozhodnutie sa stalo zámienkou pre ďalší postup Gustáva Krajčiho.

Čo to znamenalo, sa ukázalo už v stredu 21. mája. Hoci Ústredná referendová komisia zaviazala Krajčiho distribuovať vytlačené lístky so štyrmi otázkami do štvrtka 12.00, minister vyhlásil, že „štvrtá otázka je právne nedobre postavená a nemala by byť na hlasovacom lístku. Zodpovednosť za zmenu lístka beriem na seba ja, dal som tlačiť hlasovací lístok s tromi otázkami tak, aby občan nebol zavádzaný otázkou číslo štyri.“

Tlačiareň tak vytlačila ďalších štyri a pol milióna lístkov. Hoci referendová komisia dala súhlas použiť svoju pečiatku len na lístky so štyrmi otázkami, pečiatka podobná pečiatke referendovej komisie sa nakoniec objavila aj na lístkoch s tromi otázkami.

Fikcia lístka

Distribúcia ani tentoraz neprebehla bez problémov, no dôvody boli iné. Časť samospráv napríklad lístky s tromi otázkami odmietla prijať a niektoré dokonca informovali políciu, že im niekto dodal falzifikáty.

V piatok 23. mája, v prvý deň referenda, tak v niektorých volebných miestnostiach neboli žiadne lístky alebo lístky len s tromi otázkami.

V prvý i druhý deň zívali volebné miestnosti prázdnotou. Mnohí ľudia si do nich prišli len overiť, či majú okrskové volebné komisie k dispozícii lístok so štyrmi otázkami, a po zamietavej odpovedi sa otočili a šli preč.

Vatry zvrchovanosti boli v rokoch deväťdesiatych špecialitou HZDS. Foto – TASR

Hoci Vladimír Mečiar, ktorý na to zo zákona právo nemal, vyhlásil výsledky referenda a označil za neplatné z dôvodu nízkej účasti, Ústredná komisia pre referendum, ktorej patrila táto kompetencia, konštatovala, že referendum bolo zmarené a teda celkový počet voličov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní, bol nula. Fikciu hlasovacieho lístka, ako to označila komisia, vhodilo do urien menej ako desať percent oprávnených voličov.

Brutálny zásah, ku ktorému sa uchýlil minister vnútra, mu vyniesol desiatky trestných oznámení, ktorými sa zaoberal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I Michal Barila. Ten aj v septembri 1997 vypracoval návrh na trestné stíhanie za to, že v rozpore s rozhodnutím Ústrednej komisie pre referendum nechal sfalšovať hlasovacie lístky. Barilov nadriadený Tibor Šumichrast naňho neúspešne tlačil, aby trestné oznámenia odložil, a tak vec odložil sám.

Vo februári 1998 sa skončilo funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča. Parlament sa predtým i po tom niekoľkokrát pokúsil zvoliť jeho nástupcu, ale táto snaha bola dopredu odsúdená na neúspech. A tak sa stalo, že bez nástupcu prešli prezidentské právomoci na Mečiarovu vládu, ktorá sa v posledných mesiacoch svojej existencie sústredila aj na to, aby amnestovala najväčšie špinavosti, ktoré sa za jej úradovania uskutočnili.

Po rozhodnutí Ústavného súdu o amnestiách je tu opäť šanca zamerať sa aj na Krajčiho, ktorý na seba aj podľa vlastných slov zobral zodpovednosť.

Bývalého ministra vnútra zvolili občania do parlamentu aj v roku 1998 i v roku 2002. Mečiara neskôr opustil a spoluzakladal Ľudovú úniu, ktorú neskôr aj viedol. Po odchode z NR SR sa venoval podnikaniu a komunálnej politike. V roku 2003 Krajči priznal „politickú zodpovednosť za referendum, ktoré bolo v médiách označené za zmarené“.

Neskôr dodal, že ak niekto pochopil jeho ospravedlnenie ako „akési priznanie“, tak sa mýli.

Článok čerpal z publikácie Inštitútu pre verejné otázky Slovenské referendum ´97: zrod, priebeh, dôsledky

Mečiarove amnestie

Teraz najčítanejšie