Denník N

Kafka žije! Stretol som ho včera na úrade

Franz Kafka na nedatovanej snímke. Foto – TASR/AP
Franz Kafka na nedatovanej snímke. Foto – TASR/AP

Svet presne opísaný Franzom Kafkom nezanikol, my sami si ho neustále vytvárame znovu a znovu.

Pred 93 rokmi zomrel Franz Kafka. Všetci ho poznáme, málokto ho však číta. Ľudová legenda, ktorá okolo neho vznikla, ho totiž vykresľuje ako neprístupného a depresívneho autora, ktorý si písaním liečil svoje osobné ťažkosti.

A pritom je to presne naopak. Kafka nepísal o svojich problémoch, ale o problémoch nášho sveta. Často to pritom robil s ostrovtipom, za ktorý by sa nehanbil ani Satinský. A preto, i keď umrel, je i dnes stále tu, živý a prítomný.

Franza Kafku stretnete na slovenskom úrade, keď sa snažíte vybaviť niečo, na čo máte podľa litery zákona evidentne právo, ale úradníci si vás posielajú z dverí do dverí, až sa vaša sila vzdorovať byrokracii definitívne unaví. Podobne sa unavil muž, ktorý je hlavným hrdinom poviedky Pred Zákonom:

Vrátnik pred zákonom

„Pred zákonom stojí vrátnik. K tomuto vrátnikovi príde muž z vidieka a prosí, aby ho vpustili do zákona. Ale vrátnik povie, že ho teraz nemôže vpustiť. Muž uvažuje a potom sa spýta, či teda bude môcť vstúpiť neskôr. Možno, povie vrátnik, teraz však nie. Také ťažkosti muž z vidieka nečakal, ale (…) rozhodne sa, že predsa radšej počká, až dostane povolenie vstúpiť. Vrátnik mu dá stoličku a dovolí, aby si sadol vedľa dverí. Tak sedí dni a roky.“

Na Franza Kafku si spomeniete pri čítaní o pochybných úspechoch vedcov, ktorí sa hrali v laboratóriách s pokusnými zvieratami až dovtedy, kým nedokázali vytvoriť zárodok myšopotkana a človekoprasaťa, a tiež myš bez chlpov, myš, ktorá je dieťaťom dvoch samičiek, či myš, ktorej na chrbte rastie čosi pripomínajúce ľudské ucho.

Vo svojej poviedke Kríženec Kafka píše o podobnom tvorovi: „Mám zvláštne zviera, napol mačičku, napol jahňa. (…) Z mačky má hlavu a pazúry, z jahňaťa veľkosť a postavu; od oboch má oči, ktoré plápolajú a sú divoké, srsť, ktorá je mäkká a priliehavá, pohyby, v ktorých je hravosť i plíživosť. Keď svieti slnko, stočí sa na okne do klba a zaspí, na lúke pobieha ako splašené a sotva sa dá chytiť. Pred mačkami uteká, na jahňatá by sa chcelo vrhnúť. (…) Tu prichádzajú najpodivnejšie otázky, na ktoré by nikto nedokázal odpovedať: Prečo je len jedno také zviera, prečo ho mám práve ja, existovalo už pred ním niekedy také zviera a ako to bude po jeho smrti, cíti sa osamelé, prečo nemá mladé, ako sa volá a tak ďalej. (…) Snáď by bol pre to zviera vyslobodením mäsiarsky nôž, ale ja mu ako svojmu dedičstvu musím toto vyslobodenie odoprieť. A musí teda vyčkať, až mu sám od seba dôjde dych, aj keď sa na mňa niekedy díva rozumnými ľudskými očami, ktoré vyzývajú k rozumnému činu.“

Klamlivý pocit slobody

Na Franza Kafku nie je možné si nespomenúť pri čítaní ostrých internetových diskusií, kde jedna strana volá tú druhú kaviarenskými povaľačmi a tá druhá zase tú prvú nedemokratmi; diskusiách, kde obe strany prahnú po slobode, ale predstavujú si pod týmto slovom veľmi rôzne veci.

Kafka už pred sto rokmi presne opísal, nakoľko klamlivý je pocit slobody, keď teoreticky môžete všetko, ale prakticky takmer nič, pretože vás osobná či finančná núdza tak pritlačila, že sa vám Listina základných práv a slobôd zdá byť vzdialenejšia ako Jupiter.

Jeho zvierací hrdina (mimochodom ľudskejší než všetci ľudia v onej poviedke), chytený vo veľkej drevenej debne, v próze Správa pre istú akadémiu vysvetľuje:

„Úmyselne nehovorím sloboda. Nemám na mysli ten veľký pocit všestrannej slobody. Ako opica som ho možno poznal a poznal som ľudí, ktorí po ňom túžili. Pokiaľ ide o mňa, netúžil som po slobode ani vtedy, ani dnes. Mimochodom: medzi ľuďmi je sloboda až príliš častým klamom. (…) Nie, slobodu som nechcel. Len východisko; napravo, naľavo, kamkoľvek, nič iné som nežiadal; aj keby to východisko bol len klam; požiadavok bol malý, klam by nebol väčší. Dostať sa ďalej, dostať sa ďalej: len nezostať stáť s rukami nahor, pritisnutý na stenu debny.“

Franz Kafka umrel v roku 1924. Ale svet, ktorý opísal, svet zložitých byrokratických pravidiel a neustálej latentnej viny, svet posedávania pred dverami úradov, svet tlkotu pečiatok a bzukotu telefónov, svet mohutných prívalov prázdnych rečí, svet márneho čakania na list a na zázrak, tento svet nezanikol.

Tento svet sme však vytvorili a stále vytvárame my sami, Kafka je v tom nevinne. On ho len jasnozrivo opísal.

Komentáre

Teraz najčítanejšie