Denník N

Rozhodla som sa nedojčiť len preto, že som nechcela, a necítim sa byť zlou matkou

Foto – Flickr/ Epiphonication
Foto – Flickr/ Epiphonication

Po trinástich rokoch a troch deťoch je mi jasné, že voľba nedojčiť zo mňa neurobila sebeckejšiu osobu. Je tu ďalší milión rozhodnutí, ktoré som urobila v prospech svojich detí a aj keď mi neboli vždy po vôli, som predsa rodič a rodičia také veci jednoducho robia.

Píše Julie Scagellová, článok zverejňujeme so súhlasom Washington Post

Matky robia denne stovky rozhodnutí v mene svojich bábätiek. Chcú robiť všetko správne, a tak trávia hodiny čítaním rodičovských článkov a rozhovormi s pediatrami. Otravujú svoje skúsené matky, angažované bojovníčky, ktoré zvádzali podobné bitky už pred nimi. A potom, vo chvíľach tichého rozjímania, si musia samy vybrať, čo je správne.

Zdá sa, že materstvo, viac než čokoľvek iné, núti ženy, aby si kládli otázky. I tie najsebavedomejšie ženy majú pocit, že musia obhajovať svoje rozhodnutia, pokiaľ ide o ich deti.

Dojčenie nie je pre každého

Ja som sa rozhodla nedojčiť z osobných dôvodov, podobne ako iní rodičia dávajú deti obrezať, nechávajú ich vyplakať sa, alebo s nimi spávajú v jednej posteli. Nerada by som polemizovala o zdravotných výhodách dojčenia pred kŕmením z fľaše, je predsa dokázané, že sú nesporné.

Ak však vedľa seba postavíte hlúčik osemročných detí, nezistíte, ako boli kŕmené. Ani univerzity sa študentov pri prijímačkách nepýtajú na dojčenie.

Väčšina článkov, ktoré obhajujú kŕmenie z fľaše, sú napísané v podobnom duchu. Predpokladajú, že žena nedojčí vtedy, ak je jej harmonogram nezlúčiteľný s dojčením, alebo ak dieťa nedokáže účinne sať, prípadne keď matka nie je schopná dojčiť. A potom zväčša nasleduje celý zoznam dôvodov, prečo je náhrada materského mlieka prijateľná.

Len výnimočne sa zamýšľajú nad ženami, ktoré sa ani len nepokúsili dojčiť a ktoré na nedojčenie nemajú nejaký „dobrý“ dôvod.

Moje rozhodovanie bolo jednoduché: nechcela som dojčiť. Bolo však náročné vyrovnať sa s pocitom, že svoje dieťa o niečo oberám ešte skôr, než som sa vôbec stala matkou. Dojčenie, ktoré je v prírode tak hlboko zakorenené, sa mi nezdalo prirodzené.

Keď sa blížilo narodenie mojej dcéry, podobné myšlienky ma privádzali do šialenstva. Cítila som sa, akoby som bola nútená vstúpiť do klubu, do ktorého som nikdy nechcela patriť. Chcela som sa tešiť na kŕmenie svojho dievčatka, ako ho k sebe priviniem a budem naň pozerať, kým bude jesť. Nebolo to však v súlade s mojími nepríjemnými pocitmi, ktoré vo mne vyvoláva dojčenie. A tak som sa cítila zahanbujúco a tento pocit pochádzal z presvedčenia, že svoje dieťa pripravujem o niečo dôležité.

Náchylnosť k depresii

Tlak na matky, aby dojčili, je naozaj veľký. Ženám, ktoré sa rozhodli pre kŕmenie z fľaše, prináša priveľa stresu. Istá štúdia zistila, že ženy, ktoré dojčenie vyskúšali a nepáčilo sa im, boli po dvoch mesiacoch o 42 percent náchylnejšie na popôrodnú depresiu. Zaujímalo by ma, prečo to prvorodičkám vlastne robíme, keď je pre ne ten tlak taký zraňujúci.

Súčasťou spoločenského konsenzu je i širší pohľad na rolu matky a presvedčenie, že ak pri každej situácii nemyslíte v prvom rade na dieťa, ste jednoducho chybná. Musí však existovať akási rovnováha, v ktorej žena dosiahne, čo potrebuje, a to nie na úkor dieťaťa, ale v súlade s jeho potrebami. Takáto rovnováha sa určite nedá dosiahnuť tak, že žena zo seba vydá všetko, až sa jedného dňa pozrie do zrkadla a zistí, že už nemá čo svetu ponúknuť.

Zbytočný tlak

O správnosti svojho rozhodnutia neustále pochybujem. Nie však kvôli zdraviu môjho dieťaťa – viackrát som sa rozprávala so svojím lekárom a som spokojná aj s mliečnou náhradou, ktorú som vybrala. Avšak stačí naraziť na nejaký článok alebo zachytiť nejaký komentár, ktorý mi pripomína, že „musím“ dojčiť a ja musím zakaždým odznova prehodnocovať svoje rozhodnutie.

Sama seba sa pýtam: Ako mám vedieť, že je mi to nepríjemné, ak som to ani nevyskúšala? A hneď viem, že odpoveďou je pocit úzkosti, ktorý ma zachváli už len pri pomyslení na dojčenie. Dospela som k záveru, že na seba kladiem zbytočný tlak. Verím tomu, že prosté „lebo nechcem“, je dosť dobrý dôvod.

Po trinástich rokoch a troch deťoch je mi jasné, že voľba nedojčiť zo mňa neurobila sebeckejšiu osobu. Je tu ďalší milión rozhodnutí, ktoré som urobila v prospech svojich detí a aj keď mi neboli vždy po vôli, som predsa rodič a rodičia také veci jednoducho robia.

To, či žena bude alebo nebude dojčiť, je čisto jej rozhodnutie (i keď si uvedomujem, že na rozdiel od mnohých iných žien mi moja finančná situácia umožňovala kupovať dobrú náhradu mlieka). Som presvedčená, že moja voľba neznehodnotila nikoho rozhodnutie dojčiť, že nepoznačila život žiadnej inej matky, jej detí, a čo je najdôležitejšie, ani život mojich detí.

Mať na výber je krásna vec.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie