Čo chcel vlastne povedať Andrej Danko
Vety, ktoré nedávajú zmysel, sú správne terčom výsmechu, ale na mieste je skôr zdesenie.
„Ja vám poviem, čo povie Andrej Danko,“ povedal Andrej Danko. Rozumiete tejto vete? Sú dvaja Dankovia? A čo mal na mysli predseda Národnej rady výrokom, že „ak niekto umrie, pocity musia ísť bokom“? Ja mu nerozumiem. A len pre poriadok: traumu nemožno pretrhnúť, traumu možno prekonať. A mláti sa prázdna slama, nie slama bez prívlastku, lebo tá trčí z topánok. A hlavu nemožno pokloniť, len skloniť. Týchto a ešte mnoho iných jazykových hriechov sa Danko dopustil v jednom jedinom prejave o zrušení Mečiarových amnestií.
Politika bývala od svojho zrodu súťažou rečníkov. V antike ju podľa Cicera vyhral Demostenes, ktorý „stál nad všetkými rečníkmi“. To je ten Demostenes, ktorý ako mladík údajne chodieval k brehu mora prekričať príboj, aby mu zosilnel hlas (v Aténach nemali mikrofóny).
Geniálni rečníci boli americkí prezidenti – od Jamesa Madisona po Obamu. A je dosť možné, že bez úžasného rečníckeho talentu V. I. Lenina by boľševici v roku 1917 nezvíťazili. A bez schopnosti prirodzene sa vyjadrovať a strhnúť voličov svojou rétorikou by celkom iste Emmanuel Macron nevyhral pred pár týždňami francúzske prezidentské voľby.
A tak je na mieste otázka: Ako je možné, že na Slovensku je úspešným politikom človek, ktorého vety nielenže sú gramaticky takmer všetky nesprávne, ale mnohé ani nedávajú zmysel? A čo je to za paradox, že šéf Slovenskej národnej strany, ktorá sa pasuje za obhajkyňu všetkého slovenského, nevie poriadne po slovensky?
Vysvetlenie môže spočívať v tom, že mnohí Slováci tiež nevedia poriadne po slovensky a nepotrebujú lúštiť zmysel jednotlivých viet politikov, pretože im rozumejú intuitívne ponad logiku gramatiky. Napokon, vety Vladimíra Mečiara tiež spravidla nemali podmet a prísudok a zlievali sa v jeden prúd reči, ktorej prepis nedával zmysel podobne ako Dankov prejav.
To, čomu Dankovi voliči intuitívne rozumejú a čo ich možno priťahuje, je hlboké pokrytectvo ukryté v húštine nesúvislých viet. Na jednej strane totiž hovorí o tom, že nechce byť politikom, „ktorý bude medzi ľudí vnášať hádky“, a vzápätí hovorí o opozičných politikoch ako o „šialencoch“ a napadne Jána Budaja, ktorého podiel na zrušení Mečiarových amnestií je nesporný, že je „smiešny a trápny“ a že chce „parazitovať televízie“ (v preklade: chce v televízii parazitovať na téme amnestií).
Danko si, samozrejme, zaslúži výsmech, ktorý si ľudia na sociálnych sieťach užívajú do sýtosti, ale v skutočnosti by mali byť zdesení. Politika bola už od antiky súťažou rečníkov, lebo zrozumiteľné vety a argumenty umožňujú voličom orientovať sa v čoraz zložitejšom svete. Lenže predseda parlamentu hovorí jazykom, ktorý do nášho sveta vnáša len ďalší chaos, v ktorom potom ľahko víťazí pokrytectvo.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
