Denník N

Trumpova radikálna doktrína ústupu

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Po vojne každý prezident rozpoznal fakt, že Amerika vytvorila niečo unikátne, niečo, čo bolo rozchodom so stáročiami „elementárnych“ medzinárodných konfliktov. Ten najnovší to nevníma.

Autor je americký analytik

Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Tak tu máme Trumpovu doktrínu, ktorá je aspoň vo svojom jadre najradikálnejším odklonom od amerického zahraničnopolitického konsenzu, ktorý panoval medzi obomi hlavnými stranami od roku 1945. V komentári pre denník Wall Street Journal vysvetlili šéf Národnej ekonomickej rady Gary Cohn a poradca pre národnú bezpečnosť H. R. McMaster, že prezident má „jasný názor, že svet nie je nejakou ‚globálnou komunitou‘, ale arénou, kde sa stretávajú štáty, neštátni aktéri i biznis, ktorí spolu súťažia, aby získali výhody“. Vysoko postavení predstavitelia Trumpovej administratívy dodávajú: „Skôr ako popierať túto elementárnu povahu medzinárodných vzťahov by sme ju mali využiť.“ A teraz tento prístup viedol k tomu, že Spojené štáty odstúpia od Parížskej dohody o klimatickej zmene, ktorú podpísalo 193 iných krajín. 

Po roku 1945

„Elementárny“ aspekt medzinárodných vzťahov existuje tisícročia. Ľudské dejiny sú dejinami súťaženia a konfliktov. Americká zahraničná politika si bola tejto skutočnosti dobre vedomá. USA majú najväčšiu armádu na svete, najväčší spravodajský aparát a tiež vojakov a základne, ktoré sú rozmiestnené v desiatkach krajín po celom svete. Taktiež sa angažujú v niekoľkých vojenských intervenciách na viacerých kontinentoch. Takto nevyzerá štát, ktorý by si nebol vedomý politickej a vojenskej súťaže.

Ale v roku 1945 sa svet zmenil po dvoch najkrvavejších vojnách v ľudskej histórii, v ktorých padlo viac ako 60 miliónov ľudí a veľká časť Európy a Ázie bola zničená. Spojené štáty sa rozhodli vybudovať nový medzinárodný systém. Vytvorili inštitúcie, pravidlá a normy, ktoré by povzbudili krajiny, aby vzájomné problémy riešili mierovou cestou – radšej prostredníctvom rokovania ako vojny. Vytvorili systém, kde obchod rozvinul svetovú ekonomiku do takej miery, že rastúca všeobecná úroveň pozdvihla všetkých. A taktiež zdôrazňovali základné ľudské práva, a tak sme dospeli k silnejším morálnym a právnym zákazom dehumanizujúcich politík, napríklad takých, ktoré viedli k holokaustu. 

Nefungovalo to perfektne. Sovietsky zväz a jeho spojenci odmietli mnohé z týchto myšlienok už krátko po vojne. Mnohé rozvíjajúce sa krajiny prijali len časť tohto systému. Ale západná Európa, Kanada a USA sa skutočne stali úžasnou zónou mieru a ekonomickej, politickej a vojenskej spolupráce. Samozrejme, medzi jednotlivými štátmi existovala súťaž, ale štáty ju dokázali zvládnuť, a vždy bol cieľom väčší rast, väčšia sloboda a zlepšenie ľudských práv.

Nemá potuchy

Onen „Západ“, ktorý z toho vzišiel, je z historického hľadiska zázrak. Európa, ktorá sa z dôvodu elementárnej povahy medzinárodnej súťaže trhala rôznymi spôsobmi stovky rokov, teraz súťažila len preto, aby vytvorila lepšie pracovné miesta a vyšší rast, a nie preto, aby si jeden štát anektoval územie inej krajiny a podrobil si jeho obyvateľstvo.

Táto zóna mieru sa časom rozrástla. Najprv o krajiny ako Japonsko a Južná Kórea a potom o niekoľko krajín Latinskej Ameriky. Z tradičného geopolitického pohľadu vždy súťažila a bola v konflikte so sovietskym blokom. Ale potom, v roku 1991, sa Sovietsky zväz rozpadol a k tomuto otvorenému medzinárodnému poriadku sa prikláňali ďalšie veľké časti sveta. 

V centre tohto systému boli Spojené štáty. Amerika sa o niečo také snažila už po prvej svetovej vojne, ale nakoniec neuspela. Franklin Delano Roosevelt, ktorý sa z predchádzajúcich chýb poučil, pred koncom druhej svetovej vojny presadzoval nové myšlienky, a tie sa tentokrát podarilo presadiť. 

Odvtedy každý americký prezident, nech už to bol demokrat alebo republikán, rozpoznal fakt, že Amerika vytvorila niečo unikátne, niečo, čo bolo rozchodom so stáročiami „elementárnych“ medzinárodných konfliktov. Za posledné štvrťstoročie sa USA pokúsili pomôcť integrovať do tohto systému stovky miliónov ľudí od Mexika po Ukrajinu, ktorí chceli byť súčasťou tohto liberálneho medzinárodného poriadku. 

Trump je iný prípad. Od začiatku jeho politickej kariéry sa zdá, že o tejto histórii nemá potuchy a že ignoruje úspechy tejto politiky. Neustále pohŕda najbližšími politickými, ekonomickými a morálnymi spojencami Ameriky. Kým o takmer každom európskom demokratickom lídrovi hovorí kriticky, s obdivom hovorí o tvrdých rukách ako Vladimir Putin, Si Ťin-pching, Abdal Fattáh Sísí a Rodrigo Duterte.

Preč zo stredu

Ale z dlhodobého hľadiska môže všetko toto viesť k posilneniu tohto poriadku, a to možno aj vďaka posilneniu Európy. Trump európske krajiny zblížil spôsobom, akým by to nemohol urobiť ani Putin. Nemecká kancelárka Angela Merkelová povedala, že Európa musí vziať osud do vlastných rúk. A akoby to tým chcela podčiarknuť, v ten istý týždeň prijala premiéra Indie aj premiéra Číny. Francúzsky prezident Emmanuel Macron obhajoval západné hodnoty a záujmy tvárou v tvár Putinovi spôsobom, ako to v minulosti robili americkí prezidenti. 

Donald Trump asi nezničí západný svet, ale mohol by zničiť americkú úlohu, ktorou bolo, že stála v jeho centre. 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie