Denník N

Tisov nacionalizmus dvihol sebavedomie tým, ktorí inými cnosťami neoplývali. A tak je to aj dnes

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Seminár o Jozefovi Tisovi bol avizovaný ako vedecký. V skutočnosti bol ale monologický, uzavretý, jednostranný, bez možnosti diskusie.

Autor je spisovateľ a hovorca Ústavu pamäti národa

Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK usporiadali koncom apríla vedecký seminár s názvom „Mons. ThDr. Jozef Tiso, kňaz a prezident“.

Široká a interdisciplinárna téma bola na seminári zúžená na šesť príspevkov. Minimálne päť z nich sa venovalo pozitívam Tisovej osobnosti, pričom drámu jeho životného diela prednášajúci obišli širokým oblúkom, alebo tradičnými rétorickými obratmi. K príspevkom sa nediskutovalo.

Záverečnú neoficiálnu rozlúčku s hosťom seminára, poslancom parlamentu  Mariánom Kotlebom niektorí účastníci zaklincovali zborovým pozdravom Na stráž!

Zdalo by sa, že k semináru niet čo dodať. Práve preto pociťujem potrebu dopovedať malú časť z toho, čo na seminári nezaznelo a na podobných vedeckých seminároch ani nezaznie.

Ten, kto rozdeľuje

Jozef Tiso rozdeľuje slovenskú spoločnosť od čias, keď sa pridružil k politike výnimočnosti slovenského národa a menejcennosti tých národov a skupín, ktorí sa voči tomuto označeniu nedokázali účinne brániť. Vyzdvihovanie vlastnej výnimočnosti ide vždy ruka v ruke s pohŕdaním tými ostatnými, či už otvorene, alebo skryte.

Pár slov o dobovej slovenskej výnimočnosti ilustruje text „Slovenské národné vyznanie“, dokument Hlinkovej mládeže od ľudáckeho ideológa Štefana Polakoviča z roku 1942. Podľa neho „Slovenský štát vznikol pred tisícsto rokmi ako prirodzený a logický dôsledok pôsobenia síl, ktoré sa drali v našom rode pod vodcovstvom Pribinu…“

Podľa neho bol vojnový štát len obnovený, pričom „obnovenie Slovenského štátu je výslednicou sústavného boja Strany za uplatnenie prirodzených práv národa. V boji o svoj život a o slovenský štát našiel slovenský národ porozumenie u Vodcu nemeckého národa Adolfa Hitlera, hlásateľa prirodzených práv národov.“

Vnútený vznik vojnového slovenského štátu sprevádzali takéto a podobné zavádzania o tisícročnom úsilí „nadviazať na slovenskú štátnosť“, „na Svätopluka“ a pod. Budovanie mýtov bolo potrebné, aby sa schoval fakt, že parlament hlasoval za vznik Slovenského štátu pod Hitlerovým tlakom a vydieraním. Aj Jozef Tiso neskôr na súde priznal, že jeho úmyslom nebolo zakladať samostatný štát, pretože slovenská spoločnosť v časoch jeho vzniku na to nemala predpoklady.

Tisov hlásaný slovenský nacionalizmus dvihol sebavedomie predovšetkým tým, ktorí inými cnosťami príliš neoplývali, a tak je to aj dnes. Nacionalistická rétorika vyčleňovala ostatné národnosti najmä Čechov a židov zo spoločnosti a bolo len otázkou času, kedy sa budovaná nenávisť zmení na zákony.

Krátko po vzniku Slovenského štátu došlo aj na to. Dobové správy uvádzajú, že nová moc pozbavila zamestnania dvadsaťtisíc Čechov, ktorí s rodinami museli opustiť Slovensko. Priznajme si, že to nebola korektná odmena tým, ktorí po roku 1918 prišli na chudobné, zaostalé územie národne zdecimovaného Slovenska budovať kultúrne, umelecké, spoločenské aj národné inštitúcie. Ich vyhnanie spolu s rodinami je našou staršou zabudnutou hanbou, ktorá neskôr zanikla v oveľa tragickejších príbehoch iných obetí slovenského nacionalizmu.

Došlo aj na ďalšie dôsledky Tisovej vlády. Boli to zákony zbavujúce židov ľudskej dôstojnosti, majetku a následné deportácie do koncentračných táborov. Slovenských vojakov vyslal na východný front, asistoval pri vojenských operáciách proti Slovenskému národnému povstaniu, bol vodcom v krajine, kde perzekvovanie a terorizovanie vlastných občanov, nespokojných s vládou nacistov bolo súčasťou bežného života.

Tiso dnes

Dnes sa kontroverzný Jozef Tiso teší narastajúcej pozornosti. V Čakajovciach má sochu, vo Varíne ulicu, v Bánovciach nad Bebravou, Bytči a Rajci pamätnú tabuľu, má dokonca dva hroby, jeden v Bratislave a jeden v Nitre. Stretnutia pri jeho hroboch sú okázalými rétorickými cvičeniami v obhajobe neobhájiteľného. Pri bratislavskom hrobe „veľkého syna národa“ si sprvu pripomínalo pár holohlavých silákov, dnes sú s nimi kňazi, poslanci NR SR a ich mladí nasledovníci.

Tisovo dnešné nacionalistické glorifikovanie nie je náhodné. Objavy polozabudnutých kontroverzných postáv z minulosti sú cyklickým spoločensko-politickým javom a nie je to len slovenská špecialita. U nás pozorujeme dva hlavné dôvody pokusov o rehabilitáciu Tisa a jeho režimu.

Prvý dôvod je politický. Ide v ňom o hľadanie ideologickej a politickej opory extrémistov. Kým pred pár rokmi velebilo Tisa a jeho nacistický režim pár marginálnych postáv, dnes už je tu fungujúca politická strana. Mŕtvy duch Tisovho odkazu nadobúda novú dimenziu. Kyslík mu vdychujú neonacisti v snahe získať ideologickú oporu pre svoje politické úsilie. Glorifikácia Tisa, napodobňovanie jeho rétoriky, rozdeľovanie spoločnosti na vlastencov a škodcov či parazitov je snahou získať politickú moc s využitím starých praktík. Na pomoc si vzali aj staré symboly, znaky, piesne, odkazy, aj gardistický pozdrav Na stráž!

Ich prvé úspechy sa dostavili aj vďaka benevolentným štátnym orgánom. Pod ich skúmavým pohľadom si obsadili banskobystrickú župu, dostali sa do parlamentu a kráčajú ďalej. Ich heslo Za Boha, za národ nevisí vo vzduchoprázdne. Za národ im úspešne a dlhodobo asistuje Matica slovenská a za Boha im podávajú ruku niektorí katolícki kňazi a biskupi. V prípade nitrianskeho vedeckého seminára sa pridali aj Nitrianske biskupstvo a teologická fakulta.

Druhý dôvod je občiansky a je znakom blúdenia a hľadania východísk z dnešného postkomunistického marazmu. Frustrovaní občania sa v postkomunistickej demokracii nedočkali očakávaných zázrakov, snáď okrem zázračných zbohatnutí protagonistov minulého režimu. V tieni bezuzdnej arogancie terajšej moci sa mnohí občania trápia v existenčných problémoch a skepse z nefunkčného štátu.

V Tisovi a jeho režime vidia frustrovaní voliči akúsi národnú spravodlivosť a v neonacistoch nositeľov rýchlych poriadkov. Vidia ich ako hrdinov, ktorí spoločnosť zbavia korupcie, zlodejov, príživníkov, „parazitov“ a ďalších tzv. nepriateľov národa. Môžeme konštatovať, že nefunkčný štát s podozrivými vládnucimi predstaviteľmi sú skvelým odrazovým mostíkov k extrémizmu a jeho idolu Tisovi. Ficovo májové zvolanie na Slavíne na margo extrémizmu, „…orgány činné v trestnom konaní, zakročte, preboha…“ muselo prebudiť všetkých, ktorí doposiaľ mali nejaké ilúzie o snahe a najmä autorite jeho vlády pri potieraní extrémizmu.

Vedecký seminár

V tieni benevolentnej vlády môže pokojne prejsť aj Vedecký seminár o Tisovi kňazovi a prezidentovi. Spadá presne do úsilia legitimizovať Tisa v polohe záchrancu národných a kresťanských hodnôt. Priamo s tým súvisí vyzdvihovanie jeho nacionalizmu ako národnej hodnoty, jeho vazalskej politiky ako hodnoty prinášajúcej mier a pokoj, jeho nenávisť ku komunizmu ako legitimizáciu slovenského nacizmu.

Seminár si predsavzal ukázať Tisa, politika a kňaza s jeho humánnejšiou tvárou, s minimálnym pozadím vojnového kontextu a vyplývajúcich tragédií. Charakteristickým znakom väčšiny príspevkov bolo jeho blahosklonné, miestami obdivné hodnotenie. Nevyhnutná zmienka o prenasledovaní židov a iných občanov boli spravidla marginalizované odkazmi na nemecký diktát.

Príkladom Tisovho soft hodnotenia bol príspevok Viliama Judáka, ktorý spĺňal všetky náležitosti jeho tradičnej obhajoby. Zaznelo v ňom veľa pozitívneho z Tisovho života, informácie o jeho tridsaťsedemročnej kňazskej službe, o jeho boji za vyučovanie v slovenčine, aj za samostatnosť Slovenska. Tiso si údajne odsedel tri mesiace za protičeské výroky, hoci nie je isté, čo je na tom hrdinské (podľa profesora Ďuricu jeho väznenie trvalo jeden mesiac, podľa historičky Bartlovej len dva týždne). Viedol aj literárny krúžok bohoslovcov, ctil si cirkevnú hierarchiu… aby sa napokon stal obeťou komunizmu. Autor pripomenul, že „deportácie nemožno zľahčovať“, ale „boli to požiadavky Nemecka“, a nevie ani „posúdiť, koľko zodpovednosti nesie Tiso“, pretože to nie je jeho úloha. Prirodzene, spolu s Judákom „nesmieme zabúdať ani na výnimky z deportácií“ a na fakt, že počas vojny pôsobila v Nitre židovská škola. Na záver jeho príspevku odznelo ospravedlnenie všetkým, ktorí trpeli vojnovými udalosťami… a oblúk alibizmu sa uzavrel.

Pavol Zahatlan dospel k zaujímavým konštrukciám, keď tvrdil, že „cirkev je viac ako štát“. Vykonštruoval cirkvi novú polohu tvrdením, že „cirkev vo svojom univerzalizme uznáva nacionalizmus“. Spochybnil tak univerzálnosť katolíckej cirkvi, ktorá z nej robí nadnárodnú inštitúciu s nesporne pozitívnymi prvkami spojenectva veriacich celého sveta. Potreba dať spojeniu kňaza a politika punc legitimity prináša aj takého deformovanie poslania katolíckej cirkvi a v prípade potreby sa pre to nájdu všetky možné argumenty okrem lásky k blížnemu. Spomínali sme, že nacionalizmus vždy súvisí s vyhranením sa voči iným národnostiam a v prípade podpory nacionalizmu by samotná cirkev poprela svoj nadnárodný a humanistický charakter. Zahatlan uviedol, že Tiso bol údajne ochotný zriecť sa svojej prezidentskej funkcie, no na naliehanie cirkevného a politického okolia to neurobil a pokračoval v politike možného v neľahkých vojnových časoch. Podľa vystúpenia profesorky Hrabovec dokonca „pápež Jozefa Tisa tajne povzbudil“, aby zotrval vo funkcii.

Profesorka Hrabovec ďalej správne konštatovala, že Slováci vojnovú krízu nespôsobili. Treba však povedať aj druhú časť relácie, že napriek tomu sa na kríze politicky aj ekonomicky priživili. Spomínaná kríza bola štátnou politikou sprvu prijatá ako nevyhnutné zlo, ale napokon aj ako zlo vyhovujúce, pretože vazalstvo k nemeckému nacizmu prinieslo svoje krátkodobé výhody. Boli to obchodné príležitosti, kariéry funkcionárov, pracovné miesta, arizované majetky a vidina podielu na drancovaní Sovietskeho zväzu. Ozbrojený odpor v Slovenskom národnom povstaní bol vystúpením nielen proti nemeckému nacizmu, ale aj proti pohodlnému slovenskému vazalstvu, v tom čase už poznačenému aj krvou svojich občanov.

Tvrdenie profesorky Hrabovec, že „situácia s náboženstvom bola z okolitých štátov najlepšia na Slovensku“, je naozaj zanedbateľné pozitívum vojnového štátu, keď na pozadí tejto „situácie“ stáli deportácie občanov do vyhladzovacích lágrov. Sporné je aj konštatovanie, že Tiso zachránil život jednej generácii Slovákov. Dôkaz pre takéto tvrdenie nejestvuje a priame dôsledky aj obete Tisovej politiky sú známe. Okrem deportácií do nemeckých vyhladzovacích táborov to boli aj deportácie aj nevinných civilov do ZSSR. Rovnako aj pobyt vojnových zajatcov v táboroch v ZSSR bol drastickou skúsenosťou. Masové deportácie najmä z východu Slovenska čítajú okolo desaťtisíc mužov a žien. Z najnovších dokumentov plynie, že spolu s vojakmi prešlo lágrami v ZSSR okolo štyridsaťtisíc mužov a žien a stále to nie je posledné číslo. Mnohí z nich sa nikdy nevrátili, mnohí sa po návrate stali druhotriednymi občanmi.

Žiadny z rečníkov sa nepozastavil nad mnohými cirkevnými intervenciami na zmiernenie protižidovskej politiky ani nad Tisovými ubezpečeniami, že židia sa majú v slovenskom štáte dobre. V žiadnom referáte nezaznelo nič z listu biskupa Gojdiča, ktorý varoval pred Tisovou politikou nenávisti voči židom. V januári 1945, keď už bol osud deportovaných židov jasný, Tiso cynicky odporučil evanjelickému biskupovi Eidemovi v Uppsale, že by sa mohol zaujímať nielen o slovenských židov, ale aj o slovenský národ.

Historik Martin Lacko zašiel vo svojich tézach obhajoby Jozefa Tisa asi najďalej. Jeho výklad sa opieral o osobné úsudky, vyznačoval sa jednostranným pohľadom a obchádzaním známych historických faktov. Potreba pracovať len s jedným spektrom informácií a evidentné fakty zamlčiavať alebo bagatelizovať prináša miesto „histórie pravdivej“, bohužiaľ, iba „históriu potrebnú“. Preto je pozoruhodné jeho konštatovanie, že „Slovensko sa neslávne zapísalo do svetových dejín,“ lebo „nikdy sa totiž nestalo, aby bol popravený prezident štátu a navyše kňaz“.

Nevieme zistiť, koľkokrát stál na čele štátu kňaz, ktorý šíril nenávisť voči vlastným občanom, podpisoval sa pod diskriminačné a likvidačné opatrenia. Skutočnosť, že udelil pár výnimiek z vlastných obludných zákonov, nijako nevytvára rámec jeho humanizmu, skôr alibizmu.

Lackovo hodnotenie skĺzlo do totalitného vnímania právnych noriem, keď niektorí občania sú za svoje zločiny stíhateľní a iní zasa nestíhateľní. Tiso, ako kňaz, ako prvý prezident je v očiach historika Lacka nestíhateľný. Stojí teda nad zákonom, presne tak, ako stojí nad zákonom každá totalitná vládnuca hŕstka.

Lacko svojím konštatovaním celkom nechtiac umiestnil Jozefa Tisa presne tam, kam patrí – na vrchol totalitnej, nestíhateľnej moci. Rovnako nechtiac tam umiestnil aj svoju mieru pre objektívne bádanie. Aj jeho ďalší vývod potvrdzuje spriaznenosť s autoritárskym režimom, keď nachádza kontinuitu medzi dnešnou Slovenskou republikou a vojnovým slovenským štátom: „Čas ukázal správnosť štátoprávnej cesty vytýčenej Jozefom Tisom – štátnu samostatnosť. Budúcnosťou sa pre Slovákov neukázala Československá republika, ale Slovenská republika“, rozumejme tomu, že dnešná. Tvrdenie o vzniku dnešnej samostatnej republiky v súvislosti so „správnosťou štátoprávnej cesty vytýčenej Jozefom Tisom“ vytvára krkolomné konotácie vzniku dnešnej Slovenskej republiky. Sú celkom blízke obľúbenej fráze nacionalistov, „je jedno, aký máme štát, hlavné, že je náš“. Na tejto nacistickej floskule je obludná len maličkosť – že potieranie demokracie myslia celkom vážne.

Profesorka Hrabovec je presvedčená, že Tiso „pôsobením na čele štátu ukázal, že štát môže viesť aj duchovná osoba“. Osobne sa domnievam, že pravda je niekde inde. Svet kňaza je svetom individuálnych ľudských duší, kým svet politika je svetom skupín a ich záujmov. Tiso ako politik a kňaz sa pokúsil v jednej osobe spojiť to, s čím história dlhodobo zápasila, až napokon vytýčila hranicu cirkevného vplyvu a svetskej moci. On sa tomuto rozdeleniu vyhol v presvedčení, že protichodné poslanie politika a kňaza dokáže v sebe zvládnuť. Vedel pritom, že politika je umenie nátlaku i kompromisu, nárokov i ústupkov, že neoperuje s jednotlivcami, ale so záujmami skupín a to aj za hranicou kresťanského vnímania hodnôt. Môžeme sa oprávnene domnievať, že ponechaním si kňazského stavu pragmaticky sledoval udržanie si popularity najmä medzi veriacimi. Odolať toľkému pokušeniu bolo zaiste ťažké.

Súbehom kňazstva a politiky si síce upevnil svoje postavenie v očiach mnohých veriacich, zároveň sám sebe aj budúcim generáciám vytvoril veľký dlh. Spočíva v tom, že časť veriacich dodnes považuje jeho labilné spojenie politika a kňaza za korektné a správne. Kňazský stav v ich očiach nekriticky legitimizuje všetky jeho kroky. Práve dnes sa však treba pýtať – môže katolícky kňaz hlásať výlučnosť jedných nad druhými? Môže označovať blížneho za škodcu? Môže nabádať k jeho zničeniu? Môže ho obrať o majetok, šíriť nenávisť, žehnať násiliu a dokonca pre tieto činy hľadať pochopenie v biblických odkazoch?

Tajné služby v Európe dnes pátrajú po imámoch, ktorí šíria spolu s náboženstvom aj nenávisť ku kresťanom. Šírenie nenávisti je jeden z dôvodov, prečo máme z islamu strach. Varujú pred ním a pred všetkými imigrantmi aj tradiční obdivovatelia Tisa. Nuž, pýtajme sa – a teda šírenie nenávisti katolíckym kňazom a prezidentom voči vlastným občanom bolo správne? Alebo aj inak, ktoré náboženské šírenie nenávisti je správne a ktoré odsúdeniahodné?

Tisov odkaz pre budúcnosť má aj ďalšie nepríjemné parametre. Zopakujme si, že každé povýšenie skupiny nad iných prináša rozpory a zároveň je počiatkom budúceho krachu neoprávnene povýšených. Výnimoční Slováci a gardisti si rozobrali židovské majetky, domy, byty, zariadenia, všetko. Konali dychtivo a rýchlo, ešte brechali psy vyprevádzajúce židov k dobytčím vagónom a už sa rabovalo. Chamtivosť požehnaná kňazom a zákonom vniesla do národa tragický genetický kód. Ten sa dodnes ozýva a okľukou hlása, že aj nemorálny zákon má právo na existenciu. Že zločiny páchané pod nemorálnym zákonom sú morálne čisté. Navyše, ak sú požehnané nielen zákonom, ale aj kňazom.

Azda najhoršie dedičstvo Tisovho štátu sa prejavilo krátko po skončení vojny v podobe pogromov na vracajúcich sa židov. Piešťany, Nové Mesto nad Váhom, Hlohovec a inde. Ich návrat z pekla do rodných miest, kde im susedia pripravili nenávistné uvítanie, je hrozné svedectvo, do akej hĺbky duše občana sa dostal Tisov odkaz: „Slovák, zbav sa svojho škodcu.“ Malému, ziskuchtivému, nemorálnemu občanovi nie je treba viac. Požehnaný zločin pre neho nie je zločinom. Toto Tisovo dedičstvo by slušným občanom malo naháňať strach, lebo zákony každej totality stoja nad pravdou a spravodlivosťou. Preto je namieste aj otázka, kam chcel posunúť poznanie o Tisovi nitriansky seminár? Zverejnenie jeho príspevkov nám možno dá lepšiu odpoveď, ako je týchto pár postrehov.

Na záver

Seminár avizovaný ako vedecký bol v skutočnosti monologický, uzavretý, jednostranný, bez možnosti diskusie, o polemickom hlase nehovoriac. Poslucháči teologickej fakulty a hostia sa nedozvedeli viac, než je dostupné v rôznych apologetických textoch o Tisovi, prípadne si vypočuli odťažité informácie o odťažitých vzťahoch.

Ignorovanie Tisovej politiky a jej dôsledkov zo strany jeho skrytých, či otvorených obdivovateľov, ďalšie hľadanie ospravedlnení jeho činov, marginalizovanie desiatok tisícov obetí a atmosféry strachu je len vrstvením ilúzií, ktoré sa zakaždým prelomia do fantazmagorického snenia. Táto ruptúra, ako vždy, vtiahne do hodnotového prepadliska všetkých, ktorí sú presvedčení, že zo zamlčiavania pravdy, či rovno z lží je možné vystavať katedrálu pravdy, či nebodaj cnosti.

Ideológom akéhokoľvek druhu, či už nacionalistom, alebo komunistom, v závere nikdy o pravdu nešlo. Zakaždým im išlo o moc.

A na jej získanie zneužije totalita kohokoľvek a čokoľvek.

Slovenský štát

Komentáre

Teraz najčítanejšie