Rodičia škodia deťom, keď ich tlačia na školy, tvrdí manažérka pre ľudské zdroje

Medzi takmer 200-tisíc nezamestnanými ľuďmi, ktorých evidujú úrady práce, sa nájde iba 50-tisíc takých, s ktorými sa dá počítať na trhu. Zvyšní majú exekúcie, musia sa starať o blízkych, vystačia si s vlastným hospodárstvom alebo pracovať nechcú, vraví Lucia Dítětová z firmy Trexima, ktorá robí analýzy trhu práce aj pre ministerstvo práce.

V rozhovore vysvetľuje aj:

• ako systém školstva a priania rodičov súvisia s tým, že cena práce remeselníkov stúpa,
• prečo zamestnávatelia tvrdia, že im chýbajú kvalifikovaní ľudia, ale keď sa ich niekto spýta, či by poslali svoje dieťa na učilište, hovoria inak,
• že o 10 rokov budeme potrebovať ľudí na pozície, o ktorých dnes ani netušíme,
• kam dať podľa dieťa do školy a kde sa dobre zarába,
• prečo zo Slovenska odchádzajú výrobcovia káblov,
• ako to vidí s dovozom pracovnej sily pre automobilky a ďalšie závody.

Aký je rozdiel medzi platmi na východnom, strednom a západnom Slovensku? 

To je individuálne, veľmi to závisí od konkrétnej pozície, od zamestnávateľa. Priemerná mzda za odpracovaný čas na Slovensku je 1044 eur.

Štatistický úrad vykazuje priemernú mzdu niečo vyše 900 eur.

Informačný systém o cene práce, ktorý je realizovaný pod gesciou ministerstva práce, počíta priemernú hrubú mesačnú mzdu len za reálne odpracovaný čas, to znamená bez absencií z titulu PN a neplatených absencií. Štatistický úrad počíta priemernú hrubú mesačnú mzdu ako pomer vyplatených miezd za sledované obdobie a priemerného evidenčného počtu zamestnancov prepočítaného na plne zamestnaných a počtom mesiacov sledovaného obdobia. To znamená, že neberie do úvahy PN a neplatené absencie, čím je výsledná priemerná hrubá mesačná mzda nižšia.

Pocitovo sa mi vybaví, že väčšia časť ľudí zarába menej ako 1000 eur. Prečo?

Vždy sa bude hovoriť viac o tých, ktorí majú ťaživú sociálnu situáciu, nevedia vyžiť z dávok, potrebujú príspevky štátu, sú odkázaní na sociálne dávky. Je to aj mediálne atraktívna téma, málokedy sa dobre pozerá na úspech druhých ľudí, väčšinou rozoberáme situáciu ľudí, ktorí sú zdravotne postihnutí, stratili bývanie, prácu.

Obraz spoločnosti?

Súvisí to samozrejme s tým, že tieto témy treba riešiť.

Čo bude ďalej? Mzdy budú rásť najrýchlejšie asi na západe, alebo sa to dokonca preklopí?

To je veľmi ťažko povedať, platy budú rásť tam, kde bude najväčší nedostatok a deficit hlavne kvalifikovanej pracovnej sily. Zamestnávateľ nemá podľa mňa problém dobre zaplatiť kvalifikovaného človeka. Problém je skôr ošetriť, aby sa nižšie kvalifikovaná pracovná sila nedumpovala dovozom.

Keď to preženiem, môže to byť s nedostatkom kvalifikovaných ľudí na západnom Slovensku už také vyhrotené, že pri danom plate sa vyštudovaný manažér racionálne zamyslí, či nepôjde robiť v Bratislave do výroby? 

Ten problém je opäť trochu iný. Vieme, že 63 percent stredoškolákov a 53 percent vysokoškolákov sa neuplatňuje v odbore, ktorý vyštudovali. Toto celé nás stojí viac ako 250 miliónov eur ročne. Dnes 32 percent vysokoškolákov pracuje na stredoškolských pozíciách. Máme človeka, ktorý absolvuje gymnázium, vyštuduje právo, celý ten čas ho financujeme z daní, on doštuduje, je z neho podpriemerný právnik, pretože na niektorých školách sa to jednoducho takto vyštudovať dá. Takýto človek nastúpi na stredoškolskú pozíciu, pokojne aj na operátorskú pozíciu, pretože potrebuje pracovať. Ibaže my sme ho celý ten čas financovali a pripravovali na niečo iné.

Ak je od začiatku jasné, že k tomu človek nemá vzťah a predpoklady, prečo ide na vysokú školu?

Máme pocit, že človek s vysokoškolským vzdelaním je akoby viac cenený pre spoločnosť – viac ako ten, ktorý skončí s maturitou, ktorý bude mať dobrú robotu a možno bude aj viac platený ako ten, ktorý skončil vysokú školu. Predstavte si situáciu: Sedíme odborníci v miestnosti a debatujeme so zamestnávateľmi o tom, ako zlepšiť náborové techniky pre duálne vzdelávanie. A potom sa niekto opýta: A z vašich detí kto pôjde na SOŠ? A zrazu sa tí ľudia zamyslia: Máme deti na gymnáziách a tlačíme ich do toho. Myslíme si, že vysoká škola je pre dieťa perspektíva preto, aby jedného dňa mohlo sedieť v administratíve, za počítačom, mať relatívne pohodlný život za dobrú mzdu. Lenže tak to nefunguje.

Je správne presviedčať rodiča o výhodách SOŠ, ak fyzicky jednoduchšia práca môže byť predpoklad na dlhší a zdravší život?

To je o znalosti podmienok na tých pracovných miestach. Často sa stretávame s tým, že rodič alebo dieťa nemajú predstavu o tom, ako to vyzerá vo fabrike, ako pracuje napríklad automechanik. Často je to človek, ktorý v čistých montérkach robí diagnostiku na prístroji. Toto pracovné prostredie je už úplne iné, ale ľudia majú stále predstavu, že automechanik je ten zafúľaný človek, ktorý leží pod autom a narobí sa. My napríklad robíme ratingy profesií a vieme povedať, ktorá bude zaujímavá o pár rokov a ktorá nie.

Čo hovorí tento rating rodičom, ktorých dieťa má onedlho nastúpiť na strednú školu? 

Tam sa odporúčajú technicky orientované profesie, čiže vybrať školu, na ktorej prevažujú predmety ako matematika, fyzika, biológia, informatika, čiže školy strojárskeho, alebo elektrotechnického typu. Môžu to byť aj zvárači, automechanici a podobne, ale žiadané budú aj nejaké humanitné smery, napríklad stredný zdravotný personál.

Podľa vašich prognóz budú dramaticky stúpať platy zdravotným sestrám?

Na toto neviem odpovedať, na politiku odmeňovania zdravotníckeho personálu pôsobí veľa vplyvov. Otázka je, či potrebujeme mať zamestnaných ľudí možno aj za cenu nižších miezd, alebo či chceme mať na Slovensku zamestnaných menej ľudí za cenu vysokých miezd.

Rodiča zaujíma to, aby bolo jeho dieťa spokojné a šťastné. K tomu patrí aj čo najmenej stresu za čo najviac peňazí.

Pre rodiča je predsa dôležité, či dieťa bude mať prácu a bude mať nejaký zmysel života – že príde do práce, bude sa môcť realizovať za mzdu, ktorá ja adekvátna. Ďalšia možnosť je, že získa vysokoškolský titul a bude závislé od rodiny, ktorá ho bude živiť, lebo si myslelo, že keď bude mať titul, tak bude mať dobrú mzdu.

Rodičia by podľa vás mali pochopiť, že ich predstavy sú neadekvátne?

V prvom rade by mali pochopiť, akú perspektívu majú ktoré pracovné pozície, teda, kde bude dostatok pracovných miest.

Ale v pomere ku mzde, nie?

Mzda je vždy dôležitá. Napríklad mnohí remeselníci zarábajú omnoho viac ako bežná administratíva. Sú to živnostníci, ktorí sa bez problémov vedia uživiť.

Koľko dnes zarába remeselník?

To je opäť veľmi individuálne. Napríklad, keď si zoberieme kominárov, tých je vážny nedostatok. Sú rezervovaní na dlhé termíny dopredu. Každý dom potrebuje revíziu, každý komín prečistenie a títo kominári nám budú odchádzať do dôchodku. Takýchto remesiel je veľa – obuvníci, opravári obuvi, murári, tesári. Ak máte rodinný dom a chcete dať vykachličkovať kúpeľňu, tak budete veľmi dlho čakať, kým nájdete odborníka, ktorý bude mať čas, a bude vás to stáť veľa peňazí. V pomere k cene materiálu je cena remeselníckej práce výrazne vyššia.

Tak inak, v ktorých odvetviach najlepšie zarábajú stredoškolskí absolventi?

Za rok 2016 zarábali stredoškolskí absolventi v priemere 950 eur. Ak sa pozriete, kde zarábali viac, ako je slovenský priemer, tak je to najmä hutníctvo a strojárstvo. Tam patrí samozrejme U. S. Steel, ale aj ľudia, ktorí robia vo Volkswagene, sú to aj pozície zváračov, karosárov a podobne.

Toto je status quo. Hovorí rodičom, že majú zvážiť, či dieťa poslať na elektrotechniku, lebo teraz tam sú miesta a relatívne dobre platené. Bude to tak aj o štyri roky?

Všade tam, kde bude technika ako taká zohrávať úlohu, v nejakých výrobných procesoch, tak všade bude perspektíva uplatnenia.

Pre robotizáciu? 

Áno, ale robotizácia nie je strašiak. Aj zahraničné prieskumy hovoria, že zanikne veľa pracovných miest, ale aj veľmi veľa miest pribudne. Pribudne ich viac ako tých, ktoré zaniknú.

Čo si pod tým mám predstaviť v praxi?

Napríklad železnice – majú posunovačov. Túto ľudskú prácu časom nahradí automatizácia, ale v operačnom stredisku na stanici s riadiacou technikou potrebujete ľudí, ktorí ju budú obsluhovať, podávať informácie ďalej. Pribudnú operátori, riadiaci pracovníci, ktorí potrebujú mať úplne iné vedomosti ako posunovači. Takáto vyššie kvalifikovaná pracovná sila dostane aj vyššiu mzdu ako ten, kto stál s náradím na koľajisku.

Asi najaktuálnejšie je to s robotizáciou v automobilkách.

Áno, to sú automobilky, ale aj rôzne elektrotechnické firmy, vidieť, že viaceré manuálne práce sa tu už vôbec nerobia, napríklad aj v hutníctve, vo fabrike U. S. Steel vidieť automatizáciu vysokého stupňa.

Všimli ste si nejaké špeciálne opatrenia, ktoré by teraz začali uplatňovať zamestnávatelia v súboji o ľudí, ktorý vznikol?

Zamestnávatelia prestali raziť filozofiu pretláčania. Pochopili, že nepomôže, ak pracovnú silu preplatia o 100 eur, pretože sú závislí od subdodávateľov, ktorým ju berú. Výrobcovia sa spojili a začali spoločne tlačiť na vládu.

To môže byť vnímané aj ako kartelová dohoda o pomalšom raste platov. 

Nemyslím si, že toto je o platoch. Je to o tom, že fabriky potrebujú kvalifikovanú pracovnú silu. Je to problém, ak fabrika má podľa objednávok možnosť ísť na štyri zmeny, ale nedokáže zabezpečiť takýto výrobný plán. Nemajú čas a potrebujú tú situáciu riešiť.

Automobilky nemajú ľudí, kvalifikovanú pracovnú silu zatiaľ iba pripravujú cez školstvo a duálne akadémie. Zároveň sa dohodli, že si ľudí nebudú preťahovať a dovážať zo zahraničia väčšina z nich nechce. Ako to, že naplno fungujú a vyrábajú? 

Vezmú aj človeka s nižšou kvalifikáciou, aj keď trvá trochu dlhšie, než sa plnohodnotne zapojí do výroby. Slovensko je tiež typické tým, že nám výrazne rastie produktivita práce. To, čo kedysi robili dvaja-traja, to dnes robí jeden. Pracovné procesy sa nastavili efektívnejšie.

Myslíte na sekundu presné nastavenie úkonov na linke, ktoré bezprostredne nadväzujú?

Áno, robí sa normovanie práce, sledujú sa výkony, optimalizujú sa výrobné linky. Monitoruje sa, či sa nerobí zbytočný pohyb, ktorý by ušetril jednu sekundu. Ak výrobcovia optimalizujú niečo robotizáciou, tak týchto ľudí presunú na iné pozície. Keď sa tieto alternatívy vyčerpajú, tak si dovezú pracovnú silu. Môže sa stať, že do výroby prijmú niekoho, kto sa do nej neúspešne hlásil v minulosti.

Extrémny tlak na produktivitu často označovali zamestnanci Volkswagenu ako dôvod na nedávny štrajk. Vy ste ho vnímali ako opodstatnený a potrebný? Kto je jeho víťazom? 

K tejto téme sa neviem kvalifikovane vyjadriť, pretože nepoznám všetky interné a externé faktory, ktoré ovplyvňujú situáciu vo Volkswagene.

Počas štrajku argumentovali odborári, že ponuka práce sa rozrastá, veď na budúci rok chce začať vyrábať Jaguar Land Rover pri Nitre. Koľko ľudí je v evidencii úradov práce, ktorí reálne chcú a môžu nastúpiť do práce? 

Už dlho pripravujeme analytické štúdie pre ministerstvo práce, Štatistický úrad aj Slovenskú agentúru pre rozvoj investícií a obchodu (Sario). Vieme, že v najbližšom období nám bude ročne chýbať 7- až 10-tisíc stredoškolských absolventov, tých vysokoškolských nám príde viac ako budeme potrebovať a vieme aj to, že keď si zoberieme všetky voľné miesta vo výhľade najbližších piatich rokov, tak budeme mať výpadok. Tento deficit by sa dal sčasti vykryť z ľudí, ktorí sú evidovaní na úradoch práce. Vedeli by sme tým znížiť nezamestnanosť o 1 percentuálny bod.

O 1 percentuálny bod v situácii, keď nezamestnanosť je na úrovni okolo 7 percent?

Áno. A to je presne ten bod, ktorý hovorí o tom, že máme ponuku práce v iných regiónoch ako máme ľudí. Inak máme stále relatívne vysokú mieru nezamestnanosti na to, aby sme iba dovážali ľudí zo zahraničia. Máme 188-tisíc ľudí, ktorí sú podľa evidencie úradov práce schopní nastúpiť do práce.

Väčšinou majú problém s tým, že je práca ďaleko od ich rodiny?

Treba odpočítať tých, ktorí majú nejaké exekúcie a keby išli pracovať, prišli by o peniaze. Odpočítajme aj tých, ktorí sa živia barterovým spôsobom života, majú vlastné hospodárstvo a dokážu sa v regióne uživiť, a tiež tých, ktorí sa musia doma starať o člena rodiny. Ďalej odpočítajme tých, ktorí nechcú pracovať a zneužívajú sociálny systém.

Tých je koľko?

Skúsme to opačne: Koľko máme takých ľudí, do ktorých by sa oplatilo investovať? Môj názor je, že by nám zostalo možno 50-tisíc ľudí, s ktorými sa dá rátať na trhu práce, keby sme ostatných odpočítali. Keby sme investovali do ich rekvalifikácie a pracovných návykov, tak je to celkom pekná masa ľudí, ktorí by mohli obsadiť pracovné pozície.

Ale nie hneď…

Nie hneď, a preto aj zamestnávatelia v rokovaniach s ministerstvom práce majú povedať, koľko ľudí na aké pozície potrebujú. Vyberme tých, ktorí sú schopní mobility, vieme im takýto kurz zaplatiť a vieme ich dodať zamestnávateľovi. Toto je stratégia, nielen dovoz ľudí.

Veríte tomu, že nezamestnanosť klesne pod 6 percent, ako avizuje vláda?

Ja si myslím, že je to reálne. Portál istp.sk, druhý najnavštevovanejší portál na trhu, eviduje momentálne 16-tisíc inzerátov, čo je 65-tisíc pracovných miest, a ešte existujú aj komerčné portály, takže tie voľné miesta sú.

Do akej miery sa to pokryje zo zahraničia? Firmy ako Jaguar nemôžu dlho čakať, čo urobí minister Richter.

Tie firmy dostávajú povolenia na dovoz príslušníkov tretích krajín. Máme tisícky povolení z Ukrajiny či zo Srbska. To znamená, že tá pracovná sila sa dováža. Úrad práce si vyhradzuje právo zistiť, či na takúto pozíciu nie sú k dispozícii vhodní pracovníci aj zo Slovenska. Na preverenie majú úrady 30 dní.

To neznie ako veľká bariéra. 

Toto 30-dňové overovanie je len jedna z vecí, ktorou musí zamestnávateľ prejsť, aby mohol doviezť človeka zvonku. Potom musí napríklad doložiť doklady na cudzineckej pozícii, tie musia byť overené. Keď firma priváža človeka z Filipín či z Malajzie, tak to nie je jednoduchá záležitosť, navyše je tam jazyková bariéra. Dokopy to trvá približne pol roka, kým dokážu zamestnávatelia takéhoto človeka dostať na Slovensko. Rieši sa to často cez agentúry. Dôležité je, či ide o vysokokvalifikovanú pracovnú silu. Pri nižšie kvalifikovanej pracovnej sile je veľká perspektíva, že v evidencii úradov práce je ešte veľa ľudí, ktorí by takúto prácu mohli robiť.

Prečítajte si

Srbi a Rumuni už firmám nestačia. Chcú sem voziť ľudí z Filipín a Malajzie, avizuje Fico

Malajziu či Filipíny spomínal aj premiér Robert Fico. Vraj firmy odtiaľ pýtajú ľudí na Slovensko. Ako to vzniklo?

Možno je to o mzdových nárokoch, takáto pracovná sila môže byť omnoho lacnejšia ako pracovná sila z Ukrajiny alebo zo Srbska. Presne preto musí platiť princíp, že ak prinesiem na Slovensko príslušníka z inej krajiny, musí mať rovnaké podmienky ako domáci zamestnanec.

Je to priestor pre nejaký kultúrny šok či na obavy, aké vidíme keď v Šali príde reč na srbských pracovníkov?

To súvisí s tým, že nie sme zvyknutí na exotiku v našich pracovných podmienkach. Približne posledných desať rokov nám sem prichádzajú ľudia z tretích krajín. Situácia je veľmi alarmujúca pre rôzne teroristické útoky. To znamená, že sa ľudia boja, keď prichádzajú nábožensky alebo kultúrne iní. Preto by si Slovensko malo povedať, aká je stratégia – odkiaľ by sme chceli dovážať ľudí. Na tom nie je nič zlé, robia to aj iné krajiny a štáty sa zvyknú dohodnúť, že si budú recipročne pomáhať. Treba sa zamyslieť nad tým, či chceme spolupracovať s krajinami, ktoré sú nám kultúrne a nábožensky blízke ako Bielorusko a Ukrajina? Chceme, aby tí ľudia prišli sem a založili si rodiny, alebo aby iba prišli, odrobili si a vrátili sa späť? A za akých podmienok?

Odkiaľ dovážame najviac ľudí dnes? 

Z Ukrajiny a zo Srbska. Ukrajina má viac ako 1 500 pracovných povolení, potom je tam aj Kórea, Vietnam, Čína či Macedónsko. Pracuje tu aj takmer 8-tisíc Rumunov.

Kde sa uplatňujú? 

Pri štátnych príslušníkoch tretích krajín ide zväčša o pozície operátorov, pomocných pracovníkov, mechanikov, nastavovačov alebo pracovníkov v službách a obchode (kuchári, čašníci, maséri, predavači, pomocní a nekvalifikovaní pracovníci a podobne). Samozrejme sú zastúpené aj pozície stredného technického personálu a manažérov.

Má dovoz perspektívu? Napríklad v takom Samsungu – pri tom mzdovom vývoji, aký vidíme na slovenskom trhu, netreba skôr čakať, že fabriku prenesú do lacnejších končín?

Je to o vyjednávacej politike zamestnávateľa, pre každého je optimalizácia nákladov veľmi dôležitá.

Hocijako zle by to na prvý pohľad znelo, menej klasickej montážnej výroby nemusí byť úplne zlá správa, ak to znamená, že prichádza produkcia s vyššou pridanou hodnotou, napríklad aj s vedou, výskumom. 

Napríklad celý segment výroby káblových zväzkov sa presunul zo Slovenska inde. Nevedeli tu nájsť pracovnú silu a zistili, že v iných krajinách je dostupnejšia a lacnejšia a nemajú tam problémy s kontrolnými mechanizmami a minimálnymi mzdami.

Reč je o viacerých kórejských firmách?

Áno. Môže sa to stať aj v inom segmente. Preto je dôležité, aby sme mali vzdelaných ľudí, ktorí by boli pripravení, keď odíde nejaký segment z trhu práce a príde iný. Všetko to bude súvisieť s digitalizáciou. V IT segmente sa hovorí o tom, že o 5 až 10 rokov budeme mať také pracovné pozície, o ktorých dnes netušíme, stačí že príde nová technológia.

Ako vidíte priemerné platy na Slovensku o rok, a kde ich vidíte o 5 rokov? Kedy priemerná mzda (nie medián) prekoná 1000 eur? 

Trendy posledného obdobia hovoria o raste priemernej mzdy, takže bude určite pokračovať a priemerná mzda bude rásť. Konkrétne číslo nemôžem povedať, pretože na to pôsobí veľa faktorov. Aj v roku 2008 prišla kríza, z ktorej sa niektoré odvetvia dodnes nespamätali.

Ak platia reči podnikateľov, že nevedia zohnať ľudí, tak by platy mali rýchlo rásť, ale úplne radikálne to nevyzerá. Alebo je to len pocit?

Situácia je trochu komplikovaná. Zamestnávatelia majú celkom jasno v tom, akú pracovnú silu potrebujú, a koľko jej potrebujú. Otázka je, či tie pracovné sily tu máme k dispozícii, alebo ich nemáme.

Ak dnes nevidíme skokový rast platov, tak je to preto, lebo zamestnávatelia si myslia, že aj keby platy zvýšili radikálne, aj tak za tie peniaze nebude mať kto robiť?

Existujú dva modely: Jeden je taký, že ak pracovná sila prichádza zo zahraničia preto, aby konkurovala domácej pracovnej sile, tak tam nikdy nebudú rásť mzdy. Budú skôr klesať, pretože zahraničná konkurencia bude mať nižšie nároky na platy. Opačná situácia nastáva vtedy, keď na trhu práce ľudia chýbajú, a domáce obyvateľstvo nechce tú prácu robiť. A teraz ide o to, v akej situácii sa nachádza Slovensko. Či je dovoz konkurenciou pre našich ľudí, alebo supluje deficit, ktorý na trhu práce naozaj máme.

Scenár, ktorý sedí na Slovensko, je tak pol na pol? 

Áno. Hlavnou prekážkou toho, že si ľudia v evidencii nevedia nájsť prácu, nie je mzda. Keď dovážame ľudí, hlavnou prekážkou je skôr mobilita domácich. Máme veľké disproporcie medzi ponukou zručností a vedomostí v regiónoch, kde sú pracovné miesta, a disponibilnou pracovnou silou priamo v nich.

Teoreticky: Ak dá zamestnávateľ remeselníkovi z východného regiónu plat 2-tisíc eur alebo aj viac, pokryje náklady na jeho dochádzku, a teda ho motivuje presťahovať sa.

Lenže pre zamestnávateľa takáto cena nie je únosná na to, aby zaplatil nižšie kvalifikovanú pracovnú silu. Možno by mal štát investovať do podpory bývania, nájomných bytov, ktoré by pomohli ľuďom presťahovať sa, možno aj s rodinou, aby nedochádzalo k trhaniu rodinných zväzkov. Uvedomme si, že nie je jednoduché pracovať na týždňovky, vrátiť sa k rodine v piatok večer a v nedeľu zasa odchádzať.

Príklad: Ak sa niekto nechce sťahovať za dnes ponúkanú mzdu, tak túto kategóriu vnímate ako miesto, ktoré sa nedá obsadiť domácimi zdrojmi?

Momentálne je to miesto neobsaditeľné domácimi zdrojmi. Máme regióny, ktoré atakujú hranicu troch percent nezamestnanosti ako Bratislava, Trenčín, Trnava a Nitra, kde je kapacita zdrojov veľmi obmedzená a je tu ponuka pracovných miest. Naopak, máme regióny ako Rimavská sobota, Revúca, kde je nezamestnanosť nad 20 percent, máme tam zdroje, ale nevieme ich dostať do lokácie, ktorá ich potrebuje. Ak nebudú opatrenia na podporu presťahovania, alebo doplatky na mobilitu, tak tá pracovná sila nepríde do toho regiónu. Predstavte si, že dostanete príspevok 200 eur na bývanie. Čo spravíte v Bratislave s 200 eurami?

Príplatkami na presťahovanie by sme mohli niektoré regióny takpovediac vysídliť, a iným privolať kolaps infraštruktúry. 

Preto aj vláda plánuje a robí teraz veľké opatrenia v rámci najmenej rozvinutých regiónov.

Aké máte na mysli? 

Vidieť snahu motivovať investorov a zamestnávateľov, aby niektoré prevádzky nerobili na západnom Slovensku, strednom Slovensku, ale aby ich lokalizovali na východ. Tam dostanú aj investičné stimuly. Niektoré tie regióny majú históriu zbrojárskeho priemyslu, sú tam ľudia po päťdesiatke, ktorí sú technicky vzdelaní a mohli by robiť množstvo výrobných pozícií. Lenže my nie sme naučení dochádzať za prácou.

Čo by ste povedali ministrovi školstva Petrovi Plavčanovi, čo by mal urobiť hneď, pretože to už nepočká?

Duálny systém pre vysoké školy. Dnes ho máme iba pre stredné školy. Tam môže zamestnávateľ ovplyvniť 50 percent prípravy budúceho zamestnanca, pretože 50 percent času je v škole a zvyšok času vo fabrike. Toto by malo fungovať aj na vysokých školách, nielen v technických smeroch.

Napríklad, že by študent sociálnej práce chodil povinne do terénu? 

Prečo by ten sociálny pracovník nemal chodiť od prvého ročníka do terénu? Ich perspektíva je starať sa o občanov, ktorí majú znevýhodnenie, takže by mali vidieť život napr. v osadách a ako pomôcť rómskemu obyvateľstvu. Možno taký človek, ktorý príde študovať sociálnu prácu a pracovník ho bude brávať do osady, tak si to možno aj so štúdiom rozmyslí. Zistí, že to nie je práca, ktorú chce robiť.

Čo zvyknete radiť ako najneodkladnejšiu vec na riešenie ministrovi Richterovi? 

Mojou témou je monitorovanie a prognózovanie potrieb trhu práce. To znamená, že pri každej príležitosti a stretnutí s ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny prízvukujem nevyhnutnosť organizácie zamestnávateľov prostredníctvom sektorových rád tak, aby vedeli identifikovať v budúcnosti potrebné vedomosti a zručnosti. Iba s týmito informáciami vieme meniť a optimalizovať systém celoživotného vzdelávania na Slovensku.

Ak tomu správne rozumieme, v zákazkách pre štát v oblasti pracovnej sily sa vašej firme darí. Prečo vám a iným nie? 

Vyvinuli sme pre ministerstvo práce elektronický systém štatistického zisťovania o mzdových, pracovných a ďalších podmienkach. Realizujeme ho už takmer 25 rokov, poskytujeme relevantné dáta pre rozhodovacie procesy v oblasti mzdovej politiky, zmien Zákonníka práce a podobne. Tieto dáta sa využívajú na bilanciu situácie na Slovensku pre medzinárodné inštitúcie ako ILO, Eurostat a podobne. Rovnako sme na Slovensko priniesli jedinečné modely prognózovania potrieb trhu práce. Je to rovnaké ako v inom biznise: keď prinesiete originálne riešenie, dobrý nápad a, samozrejme, ak viete tvrdo pracovať, tak uspejete.