Denník N

Právnik Kubina: Mečiarove amnestie sú zrušené, verejnosť nemusí mať krvavé oči

Právnik Peter Kubina. Foto N – Tomáš Benedikovič
Právnik Peter Kubina. Foto N – Tomáš Benedikovič

Právnik PETER KUBINA pripravoval spolu s Petrom Kresákom argumenty, vďaka ktorým Ústavný súd minulý týždeň potvrdil zrušenie Mečiarových amnestií. Kubina hovorí, že zmyslom tohto rozhodnutia nebolo poslať všetkých do basy, ale podrobiť ich spravodlivému procesu. Reaguje aj na predsedu súdu, ktorý bude kauzy riešiť. David Lindtner by vraj už mal prestať s ich komentovaním.

Kauzy týkajúce sa Mečiarových amnestií rieši najmä Okresný súd Bratislava III, ktorého predseda David Lindnter už povedal, že na súde majú stovky závažnejších vecí, takže verejnosť nemá mať veľké oči. Má alebo nemá mať veľké oči?

V každom prípade nemá mať krvavé oči a očakávania má mať nastavené realisticky. Hneď v úvode musím povedať, že zo zákona je každý sudca povinný zdržať sa vyjadrovania o veciach, ktoré sú prejednávané na súdoch a nie sú ešte ukončené. Netýka sa to len jeho súdu a netýka sa to len jeho agendy. Myslím si, že nedopatrením – naozaj nepodsúvam žiaden zlý úmysel – došlo v tomto prípade zo strany pána predsedu k tomu, že si neuvedomil, že kauza obžaloby vo veci únosu prezidentovho syna je živou vecou, ohľadom ktorej mu verejné vyjadrovanie názorov zakazuje zákon. Akékoľvek vyjadrenia z jeho strany ohľadom tejto veci preto považujem za dosť nešťastné už len preto, že odzneli.

Je to na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti?

Nebudem sa k tomu vyjadrovať. A to aj vzhľadom na to, že som členom disciplinárneho senátu. Opakujem, že sa to mohlo stať aj nedopatrením, keďže ten spis bol dvadsať rokov v trezore, no napriek tomu sa stále o ňom verejne hovorilo. Predseda Lindtner si teda nemusel uvedomiť, že už je to živá vec, a preto by mal od toho komentovania upustiť. V rozhovore pre denník SME totiž zachádza až do poskytovania právnych rád obžalovaným.

V každom prípade je jasné, že sudca Lindtner tieto kauzy riešiť nebude. Naopak, dostali ich sudcovia Roman Fitt a Karol Posluch. Budú pod veľkým verejným tlakom?

Sudca by sa určite nemal nechať ovplyvňovať verejným tlakom. Samozrejme, každý sudca žije v tomto meste a štáte a do jeho rozhodovania vstupuje aj tento ľudský element. Je však na prospech veci, ak je nejaká kauza verejne sledovaná. V tomto prípade to zostruje aj to, že dvadsať rokov to bolo pod pokrievkou a až teraz sa vďaka verejnému tlaku podarilo Mečiarove amnestie zrušiť. Tieto okolnosti by však nemali ovplyvňovať rozhodovanie sudcu.

Pokiaľ ide o verejné sledovanie, tak opäť to bol predseda súdu, ktorý upozornil, že sa treba pripraviť na to, že sa bude prejednávať aj bez prítomnosti verejnosti, pretože mnohé okolnosti sa týkajú práce tajnej služby. Je to v poriadku?

Predovšetkým by som povedal, že posúdenie toho, či nejaké konanie bude verejné alebo nie, patrí do výlučnej kompetencie zákonného sudcu a nie predsedu súdu. Toto je presne jedno z tých nešťastných vyjadrení. Prečo na zákonného sudcu vyvíjať ďalší tlak popri tom, ktorý je už teraz vytvorený očakávaniami verejnosti?

Argumentom, prečo by to malo byť neverejné, je, že sa budú prejednávať aj mnohé postupy tajnej služby.

Treba pripomenúť, že obžaloba v kauze únosu je verejná a dostupná na internete. Neviem, ako sa to stalo, ale je to tak. Obžaloba je pritom podstatnou súčasťou spisu. Je v nej zahrnuté všetko dôležité. Chápem okolnosti, za akých sa vylučuje verejnosť z pojednávaní, a jednou z nich je naozaj aj to, ak sa prejednávajú utajované skutočnosti. Ale v tomto prípade vzhľadom na predchádzajúce zverejnenie obžaloby akékoľvek utajovanie tohto konania sa míňa účinkom a nie je oň žiaden záujem. Ak to zákonný sudca bude vidieť inak, tak je potrebné to rešpektovať. Nemám znalosť toho spisu natoľko, aby som vedel povedať, že naozaj tam nie je nič také, čo netreba chrániť. S utajovaním celého procesu by som však určite bol veľmi opatrný.

Ak hovoríte, že verejnosť by mala mať realistické očakávania, čo tým myslíte?

Netreba za úspech považovať iba to, že niekto pôjde do basy.

Nebolo práve to zmyslom zrušenia amnestií? Aby konečne bol niekto odsúdený a potrestaný?

Zmyslom bolo, aby sa osoby, ktorých sa to týka, podrobili spravodlivému súdnemu procesu. Nemôžem prejudikovať, za čo a kto bude odsúdený a či vôbec niekto, pretože nepoznám tie spisy natoľko dobre. Ale aj tu vidieť, aký negatívny dosah mali Mečiarove amnestie. Tým, že boli udelené, aj verejnosť ich automaticky chápala tak, že bolo potrebné tie osoby chrániť. Vnímalo sa to tak, že spravodlivý proces je pre nich hrozbou. Ak by to tak nebolo, tak by ho podstúpili. Ja som realista v tom, že v niektorých kauzách, v ktorých ešte nebola podaná obžaloba, sa môže vyskytnúť dôkazná núdza a napokon z tohto dôvodu môže byť niekto oslobodený.

Čo bude pre vás uspokojivý výsledok?

Taký rozsudok či uznesenie, ktoré keď si ako právnik kriticky prečítam, tak budem mať pocit, že z právneho odborného hľadiska sa urobilo všetko, čo sa mohlo.

Obstojí argument, že od všetkých skutkov prešlo už dvadsať rokov a samotní aktéri nemôžu za to, že sa vec neuzavrela v primeranej lehote? Je to na prípadné zváženie zníženia trestu?

Aj to je výlučne na posúdení zákonného sudcu. Štandardne sa takto rieši situácia, keď štát zaviní prieťahy v konaní. Vtedy to nemôže byť na ujmu obžalovaného a upúšťa sa od potrestania, prípadne sa navrhne zmiernenie trestu. Ale v prípade Mečiarových amnestií a s nimi spojených káuz nemôže za dĺžku konania štátna moc nezávislá od obvinených. To boli samoamnestie, čo skonštatoval aj Ústavný súd. To, že sa dvadsať rokov v týchto veciach nemohlo konať, zapríčinili spriaznené osoby obvinených udelením týchto samoamnestií, a v konečnom dôsledku aj samotní obvinení tým, že napriek amnestiám netrvali na svojom stíhaní.

Nedá sa teda na nich pozerať ako na obete amnestií?

Nie. Všetci trestne stíhaní mali možnosť trvať na odstíhaní, a to aj po vydaní amnestií. Nič by tým neriskovali. Zákon im v takom prípade dával istotu, že trest nemôžu dostať, ani keby boli uznaní vinnými, ale ak si chceli očistiť meno, mohli takto postupovať. Ak by to spravili, dnes by zrušenie Mečiarových amnestií nikto neriešil.

Foto N – Tomáš Benedikovič

PETER KUBINA (1981) je advokátom v Bratislave. Právnickú fakultu Univerzity Komenského absolvoval v roku 2005. Počas štúdia absolvoval krátky študijný pobyt na Cambridgeskej univerzite. Celú doterajšiu profesionálnu kariéru strávil v advokácii – najskôr v rokoch 2003 až 2012 v medzinárodnej právnickej firme Allen & Overy a od roku 2013 dodnes ako partner medzinárodnej právnickej firmy Dentons Europe LLP. V rozhovore vyjadril osobné názory a nie postoje a názory spoločnosti Dentons.

Súčasťou tých krvavých očí verejnosti je aj volanie po tom, aby išiel Ivan Lexa do väzby. Je to reálne?

To je veľmi ťažké povedať. Na jednej strane sú historické skúsenosti, že sa trestnému stíhaniu vyhýbal útekom do zahraničia. Ale posledných dvadsať rokov žil normálnym životom. Teraz dokonca podľa medializovaných informácií odovzdal súdu dobrovoľne cestovný pas, čím asi chcel naznačiť, že nemá v úmysle ujsť. Som rád, že nie som v tomto prípade sudcom, lebo je to naozaj veľmi ťažké rozhodnutie.

V kauze zavlečenia prezidentovho syna sa očakáva aj výpoveď svedka Oskara Fegyveresa. Môže si po rokoch privodiť sám trestné stíhanie?

Nepoznám síce detaily, ale pokiaľ viem, tak veľmi rýchlo oznámil skutok, na ktorom sa služobne podieľal. Predpokladám, že by sa dokázal aj vyviniť, že plnil len služobné pokyny a potom prispel k odhaleniu. Nie je teda dôvod sa nad tým zamýšľať. Povedal, že je pripravený prísť vypovedať, a aj v minulosti už vo veci vypovedal.

A čo ostatní svedkovia? Napríklad taký Vladimír Mečiar?

Každý svedok môže odmietnuť výpoveď z dôvodu privodenia si trestného stíhania. Ak to niekto urobí, tak chtiac-nechtiac sa v istom zmysle priznáva. Ak ho však chceme stíhať, tak mu to musíme dokázať inak a nie takýmto priznaním.

Je šanca, že sa obžaloba rozšíri aj naňho?

Obžalobu nie je možné rozšíriť bez toho, aby sa neuskutočnilo aj vyšetrovanie. Prokurátor teda nemôže prísť na súd a povedať, že chcem do obžaloby pridať ešte tohto alebo onoho človeka. Môže však vzniknúť nová obžaloba na základe nového vyšetrovania.

Nakoľko je podľa vás pravdepodobné, že časť dôkazov môže byť označená za nezákonnú, pretože vznikli v čase, keď premiér Mikuláš Dzurinda zrušil Mečiarove amnestie, ale Ústavný súd následne povedal, že to urobiť nesmel?

Rozhodnutia všetkých súdov platia do budúcnosti. Ak sa bavíme len na základe právnych princípov a pravidiel (pretože naozaj nepoznám tie spisy), tak po zrušení amnestií zastupujúcim prezidentom, premiérom Dzurindom, bolo toto uznesenie vnímané ako ústavné. A to až do momentu, kým Ústavný súd nepovedal, že Dzurinda tie amnestie zrušiť nemohol. Ak boli dovtedy vykonané nejaké dôkazy, tak ja v tom až taký problém nevidím. Teoreticky by problém mohol byť, ak by boli vykonané potom. O tomto hovoril tiež predseda Lindtner a má to charakter právnej rady obžalovaným. Nepochybujem, že aj keby to nepovedal, tak advokáti obvinených sa o takúto argumentáciu budú pokúšať. Ale prečo sa predseda súdu rozhodol to svojimi vyjadreniami vopred legitimizovať, to naozaj neviem.

Dokážete odhadnúť, či je reálne, že sa otvorené kauzy vrátia zo súdov späť vyšetrovateľom?

Netrúfam si to. Nepoznám tie spisy. Už som však povedal, že budem rád, ak si aj orgány činné v trestnom konaní a súdy zoberú príklad z Ústavného súdu. Hoci sme viacerí čakali, že sa zachová alibisticky a nerozhodne, tak ústavní sudcovia nestrčili hlavy do piesku. Postavili sa k tomu zodpovedne.

Takže aj od sudcov všeobecných súdov očakávate, že sa k tomu postavia rovnako zodpovedne a rozhodnú?

Áno, a teraz nehovorím o tom, že majú za každú cenu niekoho odsúdiť. Nemajú nadbiehať verejnej mienke, ale ani obžalovaným. Majú im zabezpečiť spravodlivý proces.

A nakoľko je reálne, že kauzy skončia v Štrasburgu na Európskom súde pre ľudské práva?

Ak by bol niekto odsúdený, tak to je jasné na sto percent. Určite sa naň obžalovaní v takom prípade obrátia. Na výber majú možnosť porušenia práva na spravodlivý proces, ale to bude možné posúdiť, až keď sa súdne konania právoplatne skončia. Čiže ak prejdú okresným, krajským, prípadne dovolacím a Ústavným súdom. Druhý dôvod je, ak by sa niektorý z aktérov dostal do väzby a bol by teda obmedzený na slobode. Neznamená to však ani v jednom z týchto prípadov, že budú aj úspešní.

A pre možnú retroaktivitu?

Na to dal odpoveď už Ústavný súd. Ústavní sudcovia vnímali zásah do právnej istoty, ale nie každý zásah do nejakého práva znamená aj jeho porušenie. V každom spore, ktorý Ústavný súd rieši, ide o spor dvoch či viacerých ústavných princípov či práv. Ústavní sudcovia musia povedať, ktorému a prečo dávajú v konkrétnom prípade prednosť. To sa stalo aj v prípade Mečiarových amnestií, i keď detaily budú známe až v záverečnom písomnom vyjadrení. Neprípustná retroaktivita by bola, ak by sme chceli teraz páchateľov postihovať za niečo, čo vtedy trestným činom nebolo. Ale to nie je tento prípad, čiže retroaktivita neprichádza do úvahy.

Ak má sudca pochybnosti, môže sa obrátiť na Súdny dvor do Luxemburgu. Aj o tejto možnosti hovoril predseda Lindtner. Aj vy vidíte na to priestor?

Predseda súdu sa odvolával na Chartu základných práv Európskej únie. Nepochybujem, že agilní a akční advokáti to využijú, ale charta sa vzťahuje len na prípady, keď súdy uplatňujú právo Únie. Toto je však úplne mimo. Spoločné to má asi toľko ako oheň a voda, čiže nič. Tento prípad je úplne mimo právomoci súdnych orgánov Európskej únie.

Všetky tieto vyjadrenia pôsobia ako ďalšie spochybňovanie zrušenia Mečiarových amnestií. Rozhodol pritom už aj Ústavný súd. Má teda toto spochybňovanie nejaké opodstatnenie?

Je to mlátenie prázdnej slamy. Môžeme s nejakým rozhodnutím súdu nesúhlasiť a vyjadrovať sa o ňom kriticky, ale musíme ho rešpektovať. Ak som navyše sudca a ide o neukončenú vec, tak sa komentára musím zdržať, lebo to môže vrhnúť zlé svetlo na nezávislosť a nestrannosť súdnej moci. Na kontrolu ústavnosti právnych aktov má monopol Ústavný súd a to treba akceptovať. Ak to bude verejne niekto ignorovať, tak demontuje princípy právneho štátu. Je iné, ak by sa Ústavný súd nevyjadril. Z posledných vyjadrení predsedu Okresného súdu Bratislava III sa zdá, že on o zrušení amnestií pochybuje a verí, že keď to nestroskotalo na Ústavnom súde, tak treba nájsť niečo iné – na niečom to musí padnúť. Na jednej strane hovorí o istej zdržanlivosti a opatrnosti vo výklade práva, ale na druhej sa veľmi nezdržanlivo a neopatrne vyjadruje o tom, prečo to nie je v poriadku, a radí obžalovaným, čo by mali podľa neho urobiť, aby sa vyhli trestnej zodpovednosti.

Keď Ústavný súd rozhodol, tak ste reagovali prekvapene. Prečo ste to nečakali?

Spočiatku som bol naozaj veľmi skeptický. Nie preto, že by som pochyboval o ústavnosti toho uznesenia, ale skôr preto, že z praxe poznám reálie Ústavného súdu. V poslednom čase sa totiž stalo, že asi pätnásť vecí nerozhodol. Z procesných dôvodov ich zamietol, pretože v oklieštenom pléne sa nenašla nadpolovičná väčšina sudcov. V dvoch z tých vecí som bol právnym zástupcom. Ich spoločenská citlivosť a výbušnosť sa nedá pritom porovnávať s amnestiami.

O čo išlo?

Jedno bolo napadnuté znižovanie minimálnych dôchodkov a druhá vec sa týkala zjednocovacieho stanoviska v kauze mesta Martin. Vyhodnotil som si preto, že ak sa v takýchto veciach nepodarilo nájsť väčšinu, tak o to viac sa ju nepodarí nájsť v kauze, ktorá je politicky extrémne citlivá. Navyše, ak poznáme minulosť viacerých sudcov, je to o dôvod viac takto uvažovať. Preto som bol skeptický a očakával som, že buď nechajú uplynúť 60-dňovú lehotu na rozhodnutie, alebo jednoducho nenájdu väčšinu.

Kedy sa to zmenilo?

Keď som si prečítal rozhodnutia o nevylúčení sudcov Petra Brňáka a Ladislava Orosza. Z nich vyplynulo, že chcú rozhodnúť. Ak to mám ľudsky zhrnúť, tak sudcovia jasne pomenovali, že ak nerozhodnú v tejto veci, tak to už rovno môžu zabaliť. Potom som už tušil, že sa ťažšie nájdu hlasy za protiústavnosť zrušenia amnestií než za vyslovenie súladu.

Celé konanie bolo neverejné. Akú úlohu v takých prípadoch má právny zástupca? Ako presviedča súd o svojich argumentoch?

95 percent a možno aj viac konaní pred Ústavným súdom je neverejných. Úlohou právneho zástupcu v tomto prípade bolo vypracovať písomné stanovisko za Národnú radu, ktoré zhrnulo argumenty na podporu, že uznesenie o zrušení amnestií bolo v súlade s ústavou. Ešte je úlohou podávať námietky proti zaujatosti, ak je na to dôvod. Boli sme pripravení namietať proti sudcovi Brňákovi, ktorý to však urobil sám.

Ako rýchlo ste sa dozvedeli o výsledku hlasovania, keďže zasadnutie bolo neverejné?

Rovnako ako verejnosť. Dozvedel som sa o tom z minúty Denníka N. Bol som akurát na obede.

Nezabehlo vám?

Nie. Už som mal dojedené.

Aké bolo čakanie na výsledok?

Ako vravím: odkedy mi došli rozhodnutia o nevylúčení tých dvoch sudcov, tak som bol relatívne optimista. Bolo to asi pred tromi týždňami. Očakával som, že sa tých sedem hlasov nájde. Bolo to napäté, ale tušil som, že to dobre dopadne.

Peter Kubina úspešne zastupoval aj nevymenovaného kandidáta na generálneho prokurátora Jozefa Čentéša. Ústavný súd potvrdil, že bývalý prezident Ivan Gašparovič porušil jeho práva. Foto – TASR

Zastupovali ste aj nevymenovaného kandidáta na generálneho prokurátora Jozefa Čentéša. Čo bol väčší adrenalín – kauza Čentéš alebo amnestie?

Určite Čentéš. V tej kauze sme mali protistranu, ktorá síce urobila každú chybu, ktorú sme jej umožnili, ale robili sa tam kroky, na ktoré bolo potrebné ihneď reagovať. Bola to väčšia strategická výzva ako teraz. Toto bolo v porovnaní s kauzou Čentéš akademické cvičenie.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie