S nástupom Trumpa sa ženy našli v 30 rokov starej antiutópii o svete, kde mohli len rodiť

Predstavte si fundamentalistickú teokraciu, ktorá vznikla po atentáte na prezidenta, zavedení stanného práva a občianskej vojne v Spojených štátoch. Je to krajina, kde sú ľudia rozdelení na kasty s presne popísanými očakávaniami a predpísaným odevom. Ženy nesmú čítať, pracovať mimo domu, ani mať vlastný účet.  Za každý priestupok, ktorý si všimnú všadeprítomní vládni špehovia, sa kruto trestá. Hriešniciam vyrežú oko alebo klitoris, hriešnikov nechajú zlynčovať. Na okraji miest sa na stožiaroch hojdajú telá obesencov. Jeden bol homosexuál, druhý katolík a tretí lekár, čo pracoval na potratovej klinike. Vykonanie potratu je obrovský hriech.

Krajina zvaná Gileád nemá deti. Zdevastované životné prostredie si vybralo daň v podobe neplodných párov. Teda, pozor, neplodné môžu byť ženy, v Gileáde sa nepripúšťa, že problém by mohol mať muž, a takéto názory sú trestné. Keď nemá žena z vládnucej triedy dieťa, pojme jej muž do domu služobníčku, ktorá už má deti a je teda plodná. Raz do mesiaca je služobníčka povinná rozkročiť nohy, aby do nej mohol vniknúť jej pán. Pani domu pri tomto akte oplodnenia asistuje. Ženy, ktoré nepatria k vládnucej vrstve a nie sú schopné otehotnieť, posielajú na nútené práce do kolónií. Triedia toxický odpad, rýchlo z toho ochorejú a umierajú v hrozných bolestiach.

Nečakane aktuálna

Antiutópiu o Gileáde nazvanú Príbeh služobníčky napísala v roku 1985 kanadská spisovateľka Margaret Atwoodová a mala byť reakciou na roky Reaganovej vlády a jej politiku, ktorú feministky hodnotili veľmi zle, ale aj na situáciu v komunistickom bloku pred rokom 1989. V širšom kontexte však bola aj o (nielen komunistickej) totalite, o doslovnom výklade svätých kníh, o večnom ponižujúcom postavení žien, sexuálnom otroctve, sociálnom inžinierstve aj o nebezpečenstve extrémizmu. Kniha, ktorú symbolicky začala písať v západnom Berlíne obklopenom múrom, urobila z Atwoodovej jednu z najvýznamnejších autoriek 20. storočia. Neskôr ju sfilmovali a tento rok uvádza televízia HBO jej seriálové spracovanie.

Keď tvorcovia seriálu na jar minulého roku začali s jeho produkciou, netušili, že na jeseň vyhrá voľby v Spojených štátoch Donald Trump a že Atwoodovej kniha sa spolu s ďalšími antiutópiami ako 1984, Prekrásny nový svet či Fahrenheit 451 opäť stane bestsellerom a že ľudia v nej budú hľadať paralely.

Aj úspech seriálu, okrem vynikajúceho výkonu Elisabeth Moss v hlavnej postave, podporila aktuálna politická klíma v Amerike, kroky Trumpovej vlády smerujúce k obmedzovaniu reprodukčných práv žien, škrty v zdravotníctve a fondoch na podporu obetí sexuáneho násilia, jeho vulgárnosť, ale aj jeho podpora medzi sociálnymi konzervatívcami až fundamentalistami, či nenávistné prejavy podporujúce rozdelenie spoločnosti. Hlavne liberálna Amerika vidí podobnosť s totalitou Gileádu, ktorá sa začala nenápadne a rozrastala sa aj preto, lebo ľudia boli ľahostajní a báli sa.

„Keď zmasakrovali kongres, ešte stále sme sa nezobudili. Keď za všetko vinili teroristov a pozastavili platnosť ústavy, ani vtedy sme neprecitli. Povedali, že to bude dočasné. Nič sa nezmení okamžite. Vo vani, kde sa stále zvyšuje teplota vody, sa uvaríte ešte predtým, ako na to prídete… Teraz som sa už prebrala. Doteraz som však spala. Dovolili sme, aby sa to stalo,“ hovorí rozprávačka príbehu Offred. (V preklade Fredova, patriaca Fredovi. Všetky služobníčky v Gileáde sa museli vzdať pôvodných mien a prijať meno podľa svojho pána.)

Ozývajú sa však hlasy a je medzi nimi aj samotná Atwoodová, že kým v Amerike či všeobecne na Západe sa Príbeh služobníčky dá ešte stále vnímať ako drsné (aj vďaka surovým a priamočiarym scénam v seriáli) a na poplach bijúce varovanie či ako pripomenutie predchádzajúcich totalít a ich prejavov (prenasledovanie „iných“, obmedzovanie či rušenie občianskych a majetkových práv, Lebensborn program, pálenie kníh, odoberanie detí „nespoľahlivým“ matkám, špehovanie, likvidácia nepriateľa, pracovné tábory), sú krajiny, kde ženy v antiutópii naozaj žijú.

Reálny Gileád

Napríklad Saudská Arábia, kde majú ženy nariadený odev aj pokrývku hlavy (v Gileáde služobníčky nosia červené šaty pripomínajúce odevy puritánskych severoamerických osadníčok a čepce ako z reklamy na holandské kakao), nemôžu vychádzať bez dozoru a mužský poručník rozhoduje o všetkých dôležitých aspektoch ich života.

„Život žien v neuznaných teroristických ‚štátoch’ sa ešte viac podobá Atwoodovej strašidelnému vymyslenému svetu. Na územiach v Sýrii a Iraku kontrolovaných Dáišom alebo v Afganistane ovládanom Talibanom, sa musia ženy aj muži podriaďovať pravidlám odievania a spoločenským obmedzeniam, rovnako ako v Gileáde sa tam praktizujú verejné popravy cudzoložníkov, rúhačov, homosexuálov a neveriacich. Sexuálne otroctvo, zrejme najsilnejšia téma v Príbehu služobníčky, je horor, ktorý zažili tisíce jezídskych žien v oblastiach pod vládou Dáišu,“ napísal magazín Salon.

Ten považuje vyplakávanie liberálov za trochu pokrytecké, lebo sa trápia niečím, čo zatiaľ len potenciálne hrozí. Atwoodová o tom v eseji pre New York Times napísala: „Moja kniha nie je predpoveďou, pretože predpovedanie budúcnosti nie je veľmi možné. Je tam príliš veľa premenných a nepredvídateľných možností.“

Aj z toho vyplýva, že ľudia stále majú šancu s tým niečo urobiť, ešte stále im nezobrali všetky nástroje, ani im nezapchali ústa.

Aj v Atwoodovej knihe sa napokon vyskytuje motív odboja, podzemnej organizácie Mayday, ktorej členmi sú ľudia z gileádskej spoločnosti, a každý z nich napriek hrozbe popravy robí všetko, čo môže, aby režim položil a pomohol jeho obetiam utiecť do bezpečia, do Kanady.

Nie sú to ľudia, čo sa narodili ako hrdinovia, ani nikdy neboli mimoriadne aktívni. Nevedia však zniesť nový režim, priečia sa im jeho praktiky aj zrada ideálov, ktoré sa niektorým z nich sprvu zdali príťažlivé a správne.

Pridá sa k nim aj služobníčka Offred. Žena, ktorá sa pred Gileádom starala len o dobro svojej rodiny, mala rada svoj život a pohodlie. Nástup fundamentalistov ju desil, ale to, že ohrozuje aj priamo ju, pochopila, až keď ju začali prenasledovať za to, že bola vydatá za rozvedeného muža. To, že skončila ako služobníčka, bol len trest za jej počiatočné odvracanie očí.

Atwoodová knihu končí nádejným epilógom, z ktorého vyplýva, že Gileád napokon padol. Čo sa však stalo s Offred, nie je celkom jasné. Sto rokov po ére Gileádu však historici skúmali jej svedectvo nahraté na magnetofónovej kazete. To je nádejné. Aj keď platí, že nie všetci kronikári zla sa napokon tešili z jeho konca.