Márquez opísal históriu Kolumbie aj celého ľudstva, román Sto rokov samoty oslavuje 50 rokov

Hovorí sa, že 20. storočie má iba tri skutočné bestsellery v oblasti umeleckej prózy: Meno ruže od Taliana Umberta Eca (1980), Neznesiteľnú ľahkosť bytia českého spisovateľa Milana Kunderu (1984) a román Sto rokov samoty, ktorý napísal Kolumbijčan Gabriel García Márquez.

Toto podobenstvo o ľudskej samote, láske či smrti prepletá reálne prvky s magickými. Nadprirodzené javy sú v diele samozrejmosťou a postavy žijú napríklad aj po smrti. V nespútanom rozprávaní sa osobná história prelína s tou národnou, časové roviny sa prepletajú či opakujú a každodenné sa mieša so zázračným.

Román tento rok oslavuje svoje 50. výročie, vyšiel 5. júna 1967.

Milióny predaných kusov a desiatky jazykových verzií

Máloktoré dielo takej vysokej umeleckej úrovne dokázalo osloviť také široké masy čitateľov – dodnes sa z románu, ktorý bol preložený do asi 37 jazykov, predalo vyše 30 miliónov kusov. Tajomstvo úspechu Márquezových diel u čitateľov podľa odborníkov nespočíva iba v exotike, magickosti či novátorskom štýle rozprávania. Sila jeho kníh je predovšetkým v láske, s ktorou dokázal majstrovsky čarovať a pritiahnuť k čítaniu zamilovaných aj tých, ktorí túžia po láske.

„Keď vyšlo Sto rokov samoty, otvoril celý kontinent dvere dokorán, aby svet mohol vstúpiť a objaviť veľkú silu fantázie bez hraníc,“ napísal raz čílsky spisovateľ Luis Sepúlveda.

Márquez vďaka svojej tvorbe symbolicky otvoril dvere ďalším spisovateľom „latinskoamerického boomu“, ako boli Mexičan Carlos Fuentes, Peruánec Mario Vargas Llosa či Argentínčan Julio Cortázar.

Sága rodu Buendíovcov

Román je ságou rodiny Buendíovcov z fiktívnej dedinky Macondo, ktorá sa nachádza uprostred juhoamerického pralesa. Vzorom pre Macondo bola Márquezova rodná Aracataca, kde strávil prvých deväť rokov života. Dielo však možno vnímať aj ako históriu Kolumbie, Latinskej Ameriky či celého ľudského rodu.

A ako napovedá názov, vykresľuje aj rôzne podoby samoty: osamelí nie sú len tí, ktorí sa vedome uzatvárajú pred svetom, či tí, ktorých od neho odlúčil vek či choroba, ale aj tí najaktívnejší, a to napríklad preto, že v nich nie je dostatok citu, či preto, že sa citu boja. Márquez sa snažil v románe nájsť šťastné miesto, ktoré kedysi existovalo, možno ešte niekde existuje alebo vari existovať môže.

„O mnoho rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, spomenul si plukovník Aureliano Buendía na vzdialené popoludnie, keď ho otec vzal k Cigánom, aby si prezrel ľad.“ Tak sa začína román, na ktorého vznik mala zásadný vplyv údajne Márquezova babička, ktorá mu v detstve rozprávala fantastické historky, často inšpirované karibskými legendami.

Márquez nebol v čase vzniku diela, teda v polovici 60. rokov 20. storočia, ako spisovateľ úplne neznámy. Mal za sebou tri romány, knihu poviedok a množstvo novinových článkov, ale zo žiadnej z jeho kníh sa nepredalo viac ako 700 výtlačkov a mimo Kolumbie o ňom počul málokto. To sa však čoskoro zmenilo.

Na jednom rodinnom výlete v júli 1965 mu náhle napadla prvá veta (a za ňou vlastne celý román) jeho budúceho diela Sto rokov samoty. Po návrate domov začal hneď písať, román písal v Mexiku od júla 1965 do augusta 1966, hoci neskôr tvrdil, že mu to trvalo 18 mesiacov. Vzdal sa plateného zamestnania v redakcii i spoločenského života. Rodine preto postupne dochádzali peniaze, až museli predať aj auto.

Film z neho nikdy nebude

Román napokon vyšiel začiatkom júna 1967 v nakladateľstve Sudamericana v Buenos Aires v náklade 8-tisíc výtlačkov. Za prvý týždeň sa ho predalo 1800 kusov, na konci druhého týždňa predaja bol už román na prvom mieste rebríčka bestsellerov. Do konca roka nasledovali ďalšie tri vydania v celkovom náklade 20-tisíc výtlačkov.

K písaniu si Márquez vraj púšťal Debussyho a Beatles. Keď román dopísal, údajne začal plakať a vrhol sa do náručia svojej ženy. Tá okamžite spoznala, čo sa deje – plukovník Aureliano Buendía, inšpirovaný „Gabovým“ dedkom, zomrel.

V roku 1968 vyšiel román v prvom preklade v Taliansku, v roku 1970 bolo Sto rokov samoty vyhlásených vo Francúzsku za najlepší zahraničný román roka 1969. V rovnakom roku vyšiel román v USA a vo Veľkej Británii, všade sa stretával s nadšením.

V roku 1971 vyšiel aj v češtine v preklade Vladimíra Medka, podľa ktorého bol Márquezov magický realizmus skutočnosť a sen zároveň. „Dokázal v jednom odseku len tak bokom vyrozprávať príbeh, ktorý by niekomu inému stačil na román,“ vyzdvihol, čo na románe považoval za najúžasnejšie.

V roku 1982 dostal Márquez Nobelovu cenu za literatúru. Zdôvodnenie znelo „za romány a poviedky, v ktorých kombinuje fantáziu a realitu do bohato štruktúrovaného sveta predstáv, zrkadliaceho život a konflikty kontinentu“, hlavnú úlohu však zrejme zohral ohlas jeho najslávnejšieho románu, ktorý o dva roky neskôr vyšiel aj v slovenčine.

Dielo nebolo nikdy sfilmované. Márquez, ktorý zomrel v roku 2014 vo veku 87 rokov, s tým nesúhlasil.