utorok

Učí žiakov riešiť skutočné problémy života – od vzťahov a sexu cez šikanovanie až po problémy s rodičmi

Školy to nevedia, deti dôverujú skôr upratovačkám a vrátničkám, tvrdí Henrieta Holúbeková.

Foto N – Tomáš Benedikovič

HENRIETA HOLÚBEKOVÁ sa narodila v roku 1973 v Bratislave, vyrastala v Galante, vyštudovala andragogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vyučuje komunikáciu a sociálne zručnosti v štátnej správe aj v súkromných firmách, a tiež lektorské minimum. Od roku 2014 spolu s kolegami aplikuje na piatich stredných školách program s názvom Životológia, ktorý študentom prostredníctvom tímu odborníkov dopĺňa vedomosti a poznatky zo školy o zručnosti, ktoré môžu využiť na úspešné zvládnutie každodenných životných výziev a náročných situácií v oblasti vzťahov, úspechu, poznania a pochopenia samého seba, nasmerovania svojho života. Žije v Senci.

To, že stredné školy študentov nepripravujú na skutočné nástrahy života, ste si uvedomili, keď ste sa dopočuli o samovraždách vo svojom okolí. Čo sa stalo?

Pod vlak skočil chalan z nášho mesta, ktorý nedrogoval ani nebol nijako šikanovaný. Navonok nemal žiadne problémy. Pochopila som, že vôbec netušíme, čo ľudia okolo nás prežívajú. Tento chlapec zjavne iba nedostal šancu a možnosť svoje problémy prebrať s niekým, kto by ho pochopil.

Keď potom v rovnakom týždni skočila pod vlak aj študentka zo školy, do ktorej chodia moje deti, bolo mi jasné, že musím niečo urobiť. Toto dievča, našťastie, prežilo, hoci prišlo o obe nohy. Pre mňa to bol pokyn, aby som sa zobudila.

Že sa v školách nevyučuje, čo by deti potrebovali, som však už predtým videla na vlastných deťoch. Samozrejme, naučiť ich, aby zvládali život v rôznych jeho podobách, nestačí. Pre lepší svet treba ovplyvniť aj ostatné, a tak som vytvorila program, ktorý spočíva v tom, že do škôl chodia mentori a odborníci, ktorí deckám vedia poradiť.

Pointa toho, čo riešite, je teda v tom, že mladí v kritickom veku, ktorí narazia na problémy, sa dnes nemajú na koho obrátiť?

Áno, chýbajú im vzory a autority, ktoré by im poradili a zorientovali ich. Výskumy ukazujú, že počet samovrážd mladých a mladých dospelých oproti minulému storočiu vo svete neskutočne vzrástol.

Žijeme síce v hojnosti, materiálne toho máme dosť, ale pribúda chorých duší. Stačí sa pozrieť na spotrebu antidepresív nielen u mladých. Koniec koncov, sama som si prešla obdobím, keď som riešila veľký vlastný problém a nevedela, ako ďalej.

Máte na mysli rozvod?

Presne. Po rozpade svojho manželstva som si kládla otázky, kde sme obaja s mužom spravili chybu, lebo pôvodne sme chceli zostarnúť spolu. Prečo nám to nevyšlo? V čom sme zlyhali?

Kým som našla odpoveď, stálo ma to množstvo kurzov, kníh, peňazí. Musela som pochopiť mnoho vecí vrátane toho, že život sa nekončí. Čo charakterizuje dnešnú dobu? Ľudia sú pozatváraní vo svojich bytoch, nemajú s kým riešiť svoje frustrácie. Nik nemá záujem ich vypočuť, oni zase nemajú záujem hovoriť o tom, čo ich trápi.

Niekto potom v lepšom prípade zájde za psychiatrom či terapeutom, v horšom za vešticou, ezoteričkou, astrologičkou. To však už nie je riešenie, ale biznis s nešťastím ľudí.

Čo pomohlo vám?

Po rozvode som sa presťahovala k svojmu 94-ročnému starému otcovi. Rozprával mi historky z mladosti, keď ešte neboli autá, rádiá, televízory. Prvé rádio v dedine znamenalo, že do tej rodiny chodili všetci na návštevy.

Podstata spočívala v tom, že ľudia sa neustále schádzali. Ak niekto staval dom, pomáhala mu celá dedina, všetci sa spolu zabávali pod jednou pajtou, ženičky spolu varili a riešili problémy, chlapi makali a rozprávali sa pri štamperlíku.

Ľudia medzi sebou debatovali, rozvodovosť takmer neexistovala. Problémy sa riešili tým, že sa s nimi medzi sebou zdôverili, poľutovali sa, povzbudili, prípadne vinníka, ktorých ich spôsoboval, umravnili.

Problémom je teda komunikácia?

Samozrejme. Tá by pritom fungovala aj dnes. Nie je choré, že na to, aby sme sa niekomu zdôverili, potrebujeme ľudí zvonku? Že partneri nie sú ochotní vypočuť si ani tých najbližších?

Psychiater Péter Hunčík mi vravel, že podľa výskumov sa doma v rodinách zhovárame tak sedem minút denne.

O tom nepochybujem, veď komunikácia nezlyháva len medzi partnermi, ale aj medzi rodičmi a deťmi. Lenže kým dospelý si nejako pomôže, dieťa v kritickom veku to už nemusí uniesť.

Na koho sa má obrátiť? Na učiteľa? Ten na to nemá čas, vzdelanie, skúsenosti a neraz ani ochotu. Koľkí učitelia vôbec reflektujú, že ak sa dieťa zhorší v učení, nemusí byť za tým len lajdáctvo, ale trebárs to, že rodičia sú v rozvodovom konaní, že ho niekto šikanuje, že otec pije, že matka chodí robiť na týždňovky do Rakúska, aby vôbec prežili?

Ako dnešné deti riešia svoje problémy?

Vytvárajú si svojské komunity na internete. Netvrdím pritom, že internet má na ne len negatívny vplyv. Naopak, výrazne im pomáha socializovať sa. Ak na teba v reálnom živote všetci kašlú, internet pomôže, lebo problémy môžeš prebrať na sociálnej sieti v skupine rovesníkov či iných dôverníkov.

Ale keďže na internete sa ľudia zgrupujú najmä podľa záujmov, dieťa sa dokáže dostať trebárs aj do skupiny samovrahov. Poznám facebookový klub mladých, čo sa režú, ubližujú si. Priznávajú, že sa pripravujú na smrť. Ich rodičia o tom nemajú ani páru.

Decká doma zažívajú rôzne emócie, neraz tie zlé. Vidia frustrovaných rodičov nadávať na celý svet, lebo sú nasratí, ako im tento odporný svet hádže polená pod nohy. Makajú od rána do večera a ledva splácajú hypotéky, stále riešia len živobytie. Z celého tohto nešťastia potom majú obrovský biznis iní.

Kto?

Nevidíte ten boom motivačných trénerov, spíkrov, teda predavačov šťastia za veľké peniaze? Ľudia sa k nim utiekajú, lebo ich bolia duše, lebo sú vo svojich životoch nešťastní. Potrebujú sa upokojiť, zbaviť stresu, nájsť samých seba, v skutočnosti sa však namotávajú na ďalšie nezmysly, ktoré ich pripravujú o peniaze.

Pritom by stačilo, aby začali komunikovať v rodinách. Aby sa počúvali a pomáhali si. Normálnemu empatickému rodičovi predsa nemôže ujsť, že jeho dieťa trpí, že ho niečo vážne trápi.

Platí, že deti v bohatších regiónoch trápia iné veci ako v chudobnejších?

Samozrejme. Napríklad v Snine vidieť, ako sa trápia tým, že ich rodičia musia cestovať za prácou a nevidia ich celé týždne, niekedy aj mesiace. Nemá ich kto pohladiť, niekam ich vziať, starí rodičia už toľko nevládzu a aj názorovo sú inde.

To je problém, ktorý bratislavské deti takmer nepoznajú. Tie trápi skôr šikanovanie a súperenie medzi sebou. Boja sa, že ak nebudú dosť dravé, čaká ich neúspech. Aj preto ich učíme spolupráci a uvedomeniu si, že človek sám nič nedosiahne. Vždy potrebuje aj pomoc a pochopenie iných. Môže síce vyletieť hore, ale ostane tam sám. Lepšie je byť tímovým hráčom, lebo samota bolí najviac.

Povedzme, že žiakov otec doma chľastá a terorizuje celú rodinu. Bude žiak ochotný spovedať sa z toho pred celým kolektívom spolužiakov? Čo iné citlivé témy mládeže – vynechávajúca menštruácia u dievčat, neopätovaná láska, prvý sex, potenciálne tehotenstvo, premýšľanie nad samovraždou?

Niekedy sa decká zdôveria, inokedy nie. Práve pre prípad, že nie sú ochotné hovoriť otvorene, nastavujeme témy tak, akoby ten problém reálne mali. Odpovede sa teda dozvedia aj bez toho, aby sa niekto konkrétne pýtal.

Mnohé veci si totiž pamätáme aj z vlastných životov, vieme predsa, čo sme nemali s kým prebrať – prvý sex, sexuálne praktiky, ktoré nám nie sú pochuti, či sa im podvoliť, aby sme uspokojili partnera, alebo odmietnuť, pornofilmy a výkony v nich, či sa treba hanbiť za to, že my na ne nemáme, že sebaúcta a láska je viac ako robiť niekomu lacné dievča v posteli a podobne.

Ak nie sú deti schopné či ochotné hovoriť o tom otvorene pred ostatnými, hoci vidíme, že ich to mimoriadne zaujíma, poskytujeme im možnosť pýtať sa písomne a anonymne. Následne odpovedáme tak, že nik nevie, kto akú otázku položil. Kto potrebuje nejaké veci dokomunikovať, má možnosť v našich tajných skupinách na Facebooku.

Hovoríte im aj príbehy z vlastnej skúsenosti?

Samozrejme. Ak sa niekto trápi pre nešťastnú neopätovanú lásku, pomáha mu už to, že sa nám o nej vyrozpráva. Následne mu priznáme, že sme si tým prešli aj my, a vysvetlíme, čo nám pomohlo, ako sme to zvládli.

Ak je v kolektíve niekto, koho doma týra opitý otec, pokojne mu priznám, že aj môj otec prechádzal tým istým, lebo jeho otec, teda môj dedo, nemal problémy naháňať ho so sekerou a nechať mu len dve kolieska salámy na deň. Dieťa tak získa pocit, že v tom nie je samo. Všetko je o komunikácii a spätnej väzbe.

Ako presviedčate mládež, že sex v pätnástich nie je cesta, keď s nimi mávajú hormóny? Alebo že porno nie je realita? Dnes sa k nemu dostane každý. Nejedno mladé dievča podľahne tlaku frajera na sex, lebo sa bojí, že ho nechá, nejeden chalan má pocit, že keď už dostal jednu, je čas vyskúšať inú.

Nikoho o ničom nepresviedčame, iba vysvetľujeme. Podstatné je s nimi o tom hovoriť, lebo s rodičmi ani učiteľmi o tom až na maličké výnimky nehovoria. Robili sme o tom prieskum, len občas sa našli deti, ktoré sa mohli zdôveriť povedzme aspoň tete.

Najčastejšie tieto veci riešia s rovesníkmi, prípadne na internete. My sme si inak tiež mysleli, že vek prvého sexuálneho styku štandardne klesol kamsi k štrnástim až pätnástim rokom, anonymnými dotazníkmi na školách sme však zistili,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom