Učí žiakov riešiť skutočné problémy života – od vzťahov a sexu cez šikanovanie až po problémy s rodičmi

HENRIETA HOLÚBEKOVÁ sa narodila v roku 1973 v Bratislave, vyrastala v Galante, vyštudovala andragogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vyučuje komunikáciu a sociálne zručnosti v štátnej správe aj v súkromných firmách, a tiež lektorské minimum. Od roku 2014 spolu s kolegami aplikuje na piatich stredných školách program s názvom Životológia, ktorý študentom prostredníctvom tímu odborníkov dopĺňa vedomosti a poznatky zo školy o zručnosti, ktoré môžu využiť na úspešné zvládnutie každodenných životných výziev a náročných situácií v oblasti vzťahov, úspechu, poznania a pochopenia samého seba, nasmerovania svojho života. Žije v Senci.

To, že stredné školy študentov nepripravujú na skutočné nástrahy života, ste si uvedomili, keď ste sa dopočuli o samovraždách vo svojom okolí. Čo sa stalo?

Pod vlak skočil chalan z nášho mesta, ktorý nedrogoval ani nebol nijako šikanovaný. Navonok nemal žiadne problémy. Pochopila som, že vôbec netušíme, čo ľudia okolo nás prežívajú. Tento chlapec zjavne iba nedostal šancu a možnosť svoje problémy prebrať s niekým, kto by ho pochopil.

Keď potom v rovnakom týždni skočila pod vlak aj študentka zo školy, do ktorej chodia moje deti, bolo mi jasné, že musím niečo urobiť. Toto dievča, našťastie, prežilo, hoci prišlo o obe nohy. Pre mňa to bol pokyn, aby som sa zobudila.

Že sa v školách nevyučuje, čo by deti potrebovali, som však už predtým videla na vlastných deťoch. Samozrejme, naučiť ich, aby zvládali život v rôznych jeho podobách, nestačí. Pre lepší svet treba ovplyvniť aj ostatné, a tak som vytvorila program, ktorý spočíva v tom, že do škôl chodia mentori a odborníci, ktorí deckám vedia poradiť.

Pointa toho, čo riešite, je teda v tom, že mladí v kritickom veku, ktorí narazia na problémy, sa dnes nemajú na koho obrátiť?

Áno, chýbajú im vzory a autority, ktoré by im poradili a zorientovali ich. Výskumy ukazujú, že počet samovrážd mladých a mladých dospelých oproti minulému storočiu vo svete neskutočne vzrástol.

Žijeme síce v hojnosti, materiálne toho máme dosť, ale pribúda chorých duší. Stačí sa pozrieť na spotrebu antidepresív nielen u mladých. Koniec koncov, sama som si prešla obdobím, keď som riešila veľký vlastný problém a nevedela, ako ďalej.

Máte na mysli rozvod?

Presne. Po rozpade svojho manželstva som si kládla otázky, kde sme obaja s mužom spravili chybu, lebo pôvodne sme chceli zostarnúť spolu. Prečo nám to nevyšlo? V čom sme zlyhali?

Kým som našla odpoveď, stálo ma to množstvo kurzov, kníh, peňazí. Musela som pochopiť mnoho vecí vrátane toho, že život sa nekončí. Čo charakterizuje dnešnú dobu? Ľudia sú pozatváraní vo svojich bytoch, nemajú s kým riešiť svoje frustrácie. Nik nemá záujem ich vypočuť, oni zase nemajú záujem hovoriť o tom, čo ich trápi.

Niekto potom v lepšom prípade zájde za psychiatrom či terapeutom, v horšom za vešticou, ezoteričkou, astrologičkou. To však už nie je riešenie, ale biznis s nešťastím ľudí.

Čo pomohlo vám?

Po rozvode som sa presťahovala k svojmu 94-ročnému starému otcovi. Rozprával mi historky z mladosti, keď ešte neboli autá, rádiá, televízory. Prvé rádio v dedine znamenalo, že do tej rodiny chodili všetci na návštevy.

Podstata spočívala v tom, že ľudia sa neustále schádzali. Ak niekto staval dom, pomáhala mu celá dedina, všetci sa spolu zabávali pod jednou pajtou, ženičky spolu varili a riešili problémy, chlapi makali a rozprávali sa pri štamperlíku.

Ľudia medzi sebou debatovali, rozvodovosť takmer neexistovala. Problémy sa riešili tým, že sa s nimi medzi sebou zdôverili, poľutovali sa, povzbudili, prípadne vinníka, ktorých ich spôsoboval, umravnili.

Problémom je teda komunikácia?

Samozrejme. Tá by pritom fungovala aj dnes. Nie je choré, že na to, aby sme sa niekomu zdôverili, potrebujeme ľudí zvonku? Že partneri nie sú ochotní vypočuť si ani tých najbližších?

Psychiater Péter Hunčík mi vravel, že podľa výskumov sa doma v rodinách zhovárame tak sedem minút denne.

O tom nepochybujem, veď komunikácia nezlyháva len medzi partnermi, ale aj medzi rodičmi a deťmi. Lenže kým dospelý si nejako pomôže, dieťa v kritickom veku to už nemusí uniesť.

Na koho sa má obrátiť? Na učiteľa? Ten na to nemá čas, vzdelanie, skúsenosti a neraz ani ochotu. Koľkí učitelia vôbec reflektujú, že ak sa dieťa zhorší v učení, nemusí byť za tým len lajdáctvo, ale trebárs to, že rodičia sú v rozvodovom konaní, že ho niekto šikanuje, že otec pije, že matka chodí robiť na týždňovky do Rakúska, aby vôbec prežili?

Ako dnešné deti riešia svoje problémy?

Vytvárajú si svojské komunity na internete. Netvrdím pritom, že internet má na ne len negatívny vplyv. Naopak, výrazne im pomáha socializovať sa. Ak na teba v reálnom živote všetci kašlú, internet pomôže, lebo problémy môžeš prebrať na sociálnej sieti v skupine rovesníkov či iných dôverníkov.

Ale keďže na internete sa ľudia zgrupujú najmä podľa záujmov, dieťa sa dokáže dostať trebárs aj do skupiny samovrahov. Poznám facebookový klub mladých, čo sa režú, ubližujú si. Priznávajú, že sa pripravujú na smrť. Ich rodičia o tom nemajú ani páru.

Decká doma zažívajú rôzne emócie, neraz tie zlé. Vidia frustrovaných rodičov nadávať na celý svet, lebo sú nasratí, ako im tento odporný svet hádže polená pod nohy. Makajú od rána do večera a ledva splácajú hypotéky, stále riešia len živobytie. Z celého tohto nešťastia potom majú obrovský biznis iní.

Kto?

Nevidíte ten boom motivačných trénerov, spíkrov, teda predavačov šťastia za veľké peniaze? Ľudia sa k nim utiekajú, lebo ich bolia duše, lebo sú vo svojich životoch nešťastní. Potrebujú sa upokojiť, zbaviť stresu, nájsť samých seba, v skutočnosti sa však namotávajú na ďalšie nezmysly, ktoré ich pripravujú o peniaze.

Pritom by stačilo, aby začali komunikovať v rodinách. Aby sa počúvali a pomáhali si. Normálnemu empatickému rodičovi predsa nemôže ujsť, že jeho dieťa trpí, že ho niečo vážne trápi.

Platí, že deti v bohatších regiónoch trápia iné veci ako v chudobnejších?

Samozrejme. Napríklad v Snine vidieť, ako sa trápia tým, že ich rodičia musia cestovať za prácou a nevidia ich celé týždne, niekedy aj mesiace. Nemá ich kto pohladiť, niekam ich vziať, starí rodičia už toľko nevládzu a aj názorovo sú inde.

To je problém, ktorý bratislavské deti takmer nepoznajú. Tie trápi skôr šikanovanie a súperenie medzi sebou. Boja sa, že ak nebudú dosť dravé, čaká ich neúspech. Aj preto ich učíme spolupráci a uvedomeniu si, že človek sám nič nedosiahne. Vždy potrebuje aj pomoc a pochopenie iných. Môže síce vyletieť hore, ale ostane tam sám. Lepšie je byť tímovým hráčom, lebo samota bolí najviac.

Povedzme, že žiakov otec doma chľastá a terorizuje celú rodinu. Bude žiak ochotný spovedať sa z toho pred celým kolektívom spolužiakov? Čo iné citlivé témy mládeže – vynechávajúca menštruácia u dievčat, neopätovaná láska, prvý sex, potenciálne tehotenstvo, premýšľanie nad samovraždou?

Niekedy sa decká zdôveria, inokedy nie. Práve pre prípad, že nie sú ochotné hovoriť otvorene, nastavujeme témy tak, akoby ten problém reálne mali. Odpovede sa teda dozvedia aj bez toho, aby sa niekto konkrétne pýtal.

Mnohé veci si totiž pamätáme aj z vlastných životov, vieme predsa, čo sme nemali s kým prebrať – prvý sex, sexuálne praktiky, ktoré nám nie sú pochuti, či sa im podvoliť, aby sme uspokojili partnera, alebo odmietnuť, pornofilmy a výkony v nich, či sa treba hanbiť za to, že my na ne nemáme, že sebaúcta a láska je viac ako robiť niekomu lacné dievča v posteli a podobne.

Ak nie sú deti schopné či ochotné hovoriť o tom otvorene pred ostatnými, hoci vidíme, že ich to mimoriadne zaujíma, poskytujeme im možnosť pýtať sa písomne a anonymne. Následne odpovedáme tak, že nik nevie, kto akú otázku položil. Kto potrebuje nejaké veci dokomunikovať, má možnosť v našich tajných skupinách na Facebooku.

Hovoríte im aj príbehy z vlastnej skúsenosti?

Samozrejme. Ak sa niekto trápi pre nešťastnú neopätovanú lásku, pomáha mu už to, že sa nám o nej vyrozpráva. Následne mu priznáme, že sme si tým prešli aj my, a vysvetlíme, čo nám pomohlo, ako sme to zvládli.

Ak je v kolektíve niekto, koho doma týra opitý otec, pokojne mu priznám, že aj môj otec prechádzal tým istým, lebo jeho otec, teda môj dedo, nemal problémy naháňať ho so sekerou a nechať mu len dve kolieska salámy na deň. Dieťa tak získa pocit, že v tom nie je samo. Všetko je o komunikácii a spätnej väzbe.

Ako presviedčate mládež, že sex v pätnástich nie je cesta, keď s nimi mávajú hormóny? Alebo že porno nie je realita? Dnes sa k nemu dostane každý. Nejedno mladé dievča podľahne tlaku frajera na sex, lebo sa bojí, že ho nechá, nejeden chalan má pocit, že keď už dostal jednu, je čas vyskúšať inú.

Nikoho o ničom nepresviedčame, iba vysvetľujeme. Podstatné je s nimi o tom hovoriť, lebo s rodičmi ani učiteľmi o tom až na maličké výnimky nehovoria. Robili sme o tom prieskum, len občas sa našli deti, ktoré sa mohli zdôveriť povedzme aspoň tete.

Najčastejšie tieto veci riešia s rovesníkmi, prípadne na internete. My sme si inak tiež mysleli, že vek prvého sexuálneho styku štandardne klesol kamsi k štrnástim až pätnástim rokom, anonymnými dotazníkmi na školách sme však zistili, že to nie je celkom pravda.

Konkrétne?

Medzi prvákmi stredných škôl sú tí, čo už majú za sebou prvý sex, v úplnej menšine. Začínajú s tým zväčša v druhej triede.

Čiže majú šestnásť rokov.

Áno, stále je to skoro, väčšina dievčat na to neskôr nespomína v dobrom a ľutuje to. Hovoríme s nimi o tom dosť podrobne, preberáme ich výčitky, riziká, že nie je hanbou nájsť si iného partnera, ktorý bude citlivejší, chápavejší, verný, ale že všetko má svoje hranice, lebo promiskuita tiež nie je cesta.

Pri rizikách nerozoberáme len choroby, ale aj psychiku, lebo tá býva zranená najviac. Preto upozorňujeme na ovládanie sa. Nemoralizujeme však, neprikazujeme, lebo to nemá zmysel. Tento vek je o hľadaní. Vrátane partnerov a objavovania tajov milovania.

Na cirkevnej škole asi takto otvorene hovoriť nemôžete.

Vždy rozprávame o tom, čo žiakov zaujíma. Samozrejme, že na cirkevnej škole sa nás pýtajú iné veci. Ak tamojšie deti veria tomu, že prvý sex má prísť až po svadbe, všetko má to svoje za aj proti.

Pokojne im však porozprávam vlastný príbeh, keď som mala frajera moslima, ktorý mohol mať sex tiež až po svadbe. Po tom, čo som ho poznala len pár mesiacov, som si ho, samozrejme, nechcela hneď vziať za muža bez toho, že by som ho hlbšie spoznala.

Keď sme sa začali milovať, mal výčitky svedomia. Cítil sa vinný, lebo konal proti Bohu. Tak som sa ho spýtala, že čo keď po svadbe zistíme, že nám to spolu po tejto stránke neklape? Povedal, že sa potom rozvedieme. Prišlo mi nelogické v takomto poradí spoznávať druhých. Každý však má svoju vlastnú cestu a práve tá je pre neho správna.

Pomáhate študentom zvládať problémy, ktoré sa v ich životoch vyskytujú. Dá sa však z outsidera kolektívu, z ktorého sa všetci smejú, prípadne mu ubližujú, vyrobiť niekoho, koho budú rešpektovať?

Poviem to na príklade skutočného a totálneho outsidera z chudobných pomerov, ktorý bol vo svojej triede šikanovaný. Dajme mu meno Milan. Nik sa s ním inak nebavil. Potom prišiel do školy otec a škola nás požiadala, aby sme s tým skúsili niečo urobiť.

Nešli sme cestou vyhrážok a zákazov ostatným deckám, že ho už nesmú šikanovať, inak prídu tresty, lebo toto počúvali stále a nezaberalo to. Paradoxne, tí, čo najviac šikanovali, boli na Životológii skutočnými lídrami, všetko komunikatívni a šikovní chalani.

Najskôr sme zisťovali, čo je dôvodom šikanovania. Bola za tým práve chudoba tej rodiny – mama bola upratovačka, otec fyzicky hendikepovaný. Spolužiakom to prišlo podradné, a tak si z chalana uťahovali, ponižovali ho.

Čo ste urobili?

Hodinu o tom, ako sú všetky povolania dôležité. Vrátane zametačov ulíc či smetiarov. Museli pochopiť, že nie všetci môžu byť manažéri. Vysvetľovala som im, že ja za nimi chodím na štrnásťročnej Fabii a vôbec sa za to nehanbím. A tiež to, že žijem v dome, ktorý si postupne prerábam a prenajímam v ňom podkrovie, z čoho mám ďalší príjem.

Kolegyňa im zase vysvetľovala, že s frajerom síce vlastnia Mercedes, ale cestujú MHD, lebo auto prenajímajú zástupcom firiem, ktoré potrebujú pri rokovaniach uchádzať, že sú na tom lepšie ako v skutočnosti. Z tohto zárobku potom splácajú lízing.

Keď sme im to takto podali, pochopili, že to nie je o tom, ako človek vyzerá, na čom sa vozí, čo má oblečené, čo robia jeho rodičia – že všetko je oveľa komplikovanejšie. Že podstatné sú životné hodnoty. A že to, čo k životu jedni potrebujú, je iným ukradnuté, lebo ich tešia iné veci.

Zabrali tiež tímové aktivity, kde sa museli vcítiť do pozície Milana, lebo ak sa chce, na každom sa nájde niečo na vysmievanie. A tiež informácia, že nik nevie, kedy a ako sa v jeho živote otočí karta. Stačí jedna chyba a skončí vo väzení, prípadne ho ten, koho šikanoval, raz môže zamestnávať.

Podstatný je výsledok. Prestali ho šikanovať?

Nielen to. Milan je dnes v našom mentorskom tíme. Jeho spolužiaci pochopili, že ak ubližujú druhému, iba tým priznávajú svoje nízke sebavedomie.

Prečo si vôbec niekto potrebuje vytvárať pocit, že je niečo viac? Lebo ho nemá, je neuznávaný, nemilovaný, opustený. Vytvára si ho tak, že ponižuje iných. Keď sme to deckám vysvetlili, tí, čo dovtedy šikanovali, sklapli.

Asi po roku mi z tej školy volali, že rodina chce dať Milana do inej školy, lebo popri tejto nemôže zarábať a prispievať do rodinného rozpočtu. Sú totiž mimoriadne chudobní. Stalo sa neuveriteľné – za to, aby ostal, sa spojila celá trieda vrátane tých, čo ho predtým šikanovali. Viacerí ich rodičia mu dokonca ponúkli finančnú pomoc.

Pointa celého príbehu však nie je o tom, že Milana prestali šikanovať, že dnes z niektorých predmetov dokonca doučuje iných spolužiakov. Je o tom, že decká pochopili, že výhrou nie je mať moc nad niekým iným, ale mať moc, ktorú usmernia správnym smerom. Správny líder spája, inak by za ním nik nešiel.

Čo trápi mladých najviac?

Najmä lásky a vzťahy s rodičmi, u tretiakov a štvrtákov stredných škôl k tomu už pribúdajú aj otázky spojené s kariérnym rastom. Neraz ich trápi výzor súvisiaci s obezitou a komplexy, ktoré z nej vyplývajú.

Celkovo je paradoxné, že hoci dnešní mladí majú oveľa viac možností, ako sme mali my, lebo môžu slobodne cestovať, učiť sa jazyky, vzdelávať sa na kvalitných školách v zahraničí a podobne, majú aj oveľa viac trápenia.

Konkrétne?

Nevedia si všetko v hlave upratať. Trpia infoobezitou. Valia sa na nich mrte informácií, a tak si nevedia vybrať podstatu, pravdu. Mnohí preto podliehajú lžiam, konšpiráciám, nezmyslom. Pomôcť im musíme my. Kto iný ich môže viesť ku kritickému mysleniu a zdravému sedliackemu rozumu?

Musia vedieť, že ak zahoria náklonnosťou k myšlienke, ktorú si práve vygooglili, mali by si pozrieť aj výstupy odborníkov v danej oblasti. Len tak zistia, že rakovina sa savom ani sódou bikarbónou liečiť nedá.

Pretavujete to aj do školských hodín, ktoré s nimi trávite?

Samozrejme. Ak chcú byť novinármi, dovlečieme im tam novinára, aby im porozprával, ako vyzerá jeho práca. Takto zistia, či naozaj chcú pracovať každý deň, ísť do terénu robiť reportáž aj v najhoršej zime, neustále sa vzdelávať v rôznych oblastiach, overovať si informácie z viacerých zdrojov, podstupovať riziko súdnych sporov a podobne.

Po tomto stretnutí vedia, že žurnalistika nie je o sedení pri počítači a písaní článkov z hlavy pri kávičke v čase, keď sa im uráči vstať.

Bavili sme sa o výchove detí. Na školách fungujú, respektíve by mali fungovať výchovní poradcovia. Zlyhávajú? Nemajú autoritu?

Skúste si predstaviť, aké služby asi poskytujú, ak sú na škole stovky žiakov a oni majú na poradenstvo vyčlenené dve hodiny týždenne. Na všetkých! Nemajú šancu poriadne radiť ani pri vážnych rodinných problémoch, nieto pri komplikovanejších veciach.

Sami výchovní poradcovia mi priznali, že žiaci neraz nachádzajú dôverníčky skôr v upratovačkách a vrátničkách. Tie sú totiž ochotné sa s nimi popri svojej práci zhovárať aj celý deň. Minimálne ich vypočujú a dajú aspoň laickú radu.

Chyba je aj v rodičoch. Mnohí školu chápu tak, že dieťa do nej odovzdajú ako do detského kútika s tým, že škola ich má vychovať, a oni si už domov prinesú slušných ľudí. Nezmysel. Rodičia, žiaľ, neraz nemajú čas ani vôľu.

Váš program dokáže suplovať rôzne oblasti života?

Postupne sa snažíme dosiahnuť, aby raz školy dostali rozpočty na to, že si takéto služby pre žiakov objednajú externe. Žiadny učiteľ ani poradca totiž nikdy neobsiahne celú škálu života a jeho problémov.

Do školy musia chodiť odborníci – psychológovia, terapeuti, podnikatelia, špecialisti na pohyb a zdravú výživu a podobne. Tak to robíme aj my. Netárame tam o niečom, čo sme sa teoreticky naučili, ale privádzame konkrétnych ľudí z rôznych odborov.

Ak je témou homosexualita, privedieme tam dlhoročný párik gejov, ktorý porozpráva, čím prechádzal a prechádza. Musia na vlastné oči vidieť, ako vyzerá inakosť, že nehryzie, že aj toto sú normálni zdraví ľudia.

Faktom je, že ak pomoc žiakom pri problémoch poskytuje neodborník, môže narobiť viac škody ako úžitku. Kde je záruka, že váš tím sa tomu vyhne?

Práve v tom, že spolupracujeme s osobnosťami v jednotlivých oblastiach. Do vecí, v ktorých nie sme doma, sa ani nepúšťame. K dispozícii máme psychologičku so 40-ročnou praxou s deťmi, žiadnu začiatočníčku.

Ak máme v škole tému podnikanie, chceme deckám vysvetliť, v čom je rozdiel, ak budú pracovať ako zamestnanci a ak budú podnikať. Pochopia rozdiel medzi platením odvodov a daní vo vlastnej réžii a prostredníctvom zamestnávateľa.

Vtedy tam prídu podnikatelia, ktorým sa úspešne darí už 25 rokov. Len oni totiž vedia detailne opísať, aké výhry a pády možno v podnikaní zažiť, čomu sa treba vyhnúť, aké polená im pod nohy hádže štát, čo znamená dodržiavanie slova a podobne.

Rovnako však do školy prinesieme aj generálneho riaditeľa firmy, ktorý je zamestnanec, pričom sa vypracoval z nuly. Začínal ako plavčík v zlých rodinných pomeroch, ale poctivou snahou sa dokázal vyšplhať až hore.

Jedna podnikateľka tiež žiačkam radí, ako majú ísť správne oblečené na pohovor. Že hlboké výstrihy a mimoriadne krátke sukne plus prehnane „vymachlené“ ksichty s umelými megamihalnicami nezaberajú, že lepšie je vyzerať decentne a prirodzene.

Ide o trend?

Jednoznačne. Takmer polovica z nich chodí do školy „nastajlovaná“ a „vymachlená“, pretože sa chcú podobať vzorom, ktoré sú im podsúvané v časopisoch. Už v tomto veku nosia príčesky, chodia na skrášľovacie procedúry, do solária, používajú drahú kozmetiku a podobne. Mnohé trpia poruchami príjmu potravy a netušia, ako si tým ubližujú.

Telocvikári sa nám sťažujú, že desiatu u oboch pohlaví tvorí kola a čipsy, ich výkony sú oveľa slabšie ako kedysi naše. Aj preto mladým vysvetľujeme, aké dôsledky má nestriedme stravovanie či extrémne diéty z internetu a ženských časopisov.

Musíme im tiež vysvetľovať základné veci ako potreba dostatočného spánku a pitia vody, lebo mnohé bolí hlava a netušia, že sú dehydratované. Žiaľ, nevedia ani základné veci.

Čo drogy?

Podľa toho, čo nám decká priznávajú, sú bežné. Marihuana je normálna, dostávajú sa k nej skôr ako k tabakovým cigaretám. Tvrdia, že to majú pod kontrolou, hoci často vidíme, že nemajú.

Majú školy na vaše služby peniaze?

Robíme to zadarmo, hoci v dohľadnej dobe to chceme preklopiť do platenej služby. Zatiaľ šlo o pilotný projekt, ktorým som overovala, či by to fungovalo. Dotovala som ho z iných svojich príjmov. Aj preto sme boli len na piatich školách a nie na tridsiatich, hoci je o to obrovský záujem.

Ide o akreditovaný projekt ministerstva školstva?

Áno, nie však ako predmet, ale ako ročný kurz práce s mládežou, pričom do triedy chodíme na hodinu až dve týždenne. Samozrejme, nedeje sa to na úkor iných predmetov, pre školy a žiakov ide o hodiny navyše. O to viac si ceníme záujem.

Ako to chcete monetizovať?

Začneme to ponúkať súkromným školám, ktoré na to majú financie. V Senici nám už za túto službu platia. Štátnym školám sa pokúsime ponúknuť ročné, ale aj trojmesačné vzdelávacie balíčky, ktoré sú lacnejšie. A zháňame aj sponzorov vo veľkých korporáciách, ktorí tak môžu prispieť k lepšej spoločnosti.

Ak budú školy spokojné a posúdia naše služby ako prínosné, zrejme samy vytvoria tlak na rezort školstva, aby im na to dal rozpočet. Ozýva sa nám aj veľa rodičov, ktorí si naše služby chvália, tak uvidíme. Na trhu je v tomto objektívne diera.

V čom robia školy a rodičia najväčšie chyby v prístupe k mládeži?

V tom, že ju málo chvália, že jej prejavujú málo úcty. Výsledkom je nízke sebavedomie, ktoré sa u mnohých zmení až odchodom do zahraničia. Až tam totiž zistia, že na tom nie sú tak zle, ako si mysleli, že sú celkom šikovné a schopné.

Veď sa hovorí, že dnešná mládež je oveľa sebavedomejšia, ako sme boli my.

Nie je to pravda. Denne vidím, ako mladí priam prahnú po pochvale, úcte, ako si neveria. Rešpekt má zázračné účinky, mladým sa ho však dostáva málo, lebo na nich nik nemá čas. Vnímam predsa, ako sa decká čudujú, ak im za splnenie našich zadaní poďakujem. Chápete, šokuje ich obyčajná vďaka. Pritom by mala byť samozrejmá.

Povedzme, že chcem, aby dieťa doma povysávalo. Možno to urobí s frflaním, koľkí rodičia mu však poďakujú? O čo väčšie nadšenie by malo nabudúce, keby vedelo, že si to rodičia vážia? Dieťa má byť partnerom, nie sluhom a bremenom.

Rodičia si myslia, že keď budú prísni a autoritatívni, dieťa ich bude poslúchať a nezlezie na zlé chodníčky. V skutočnosti, ak sa to preháňa a autorita nie je prirodzená, len vynútená trestami, citovým vydieraním a manipuláciou, dieťa o to skôr padne do zlej partie, v ktorej mu preukážu rešpekt. A keďže po ňom prahne, ostane tam.

Čo má byť výsledkom celého projektu?

Chcem, aby nastávajúca generácia mala lepšie zmýšľanie ako naša, lepšie sa vyrovnávala s problémami, aby poznala hodnoty, správne volila vo voľbách, vedela si poradiť v osobnej kríze. Viem, že celú mladú generáciu nezmením. Výhodou však je, že mládež nie je rigidná ako dospelí, je formovateľnejšia a náchylnejšia osvojovať si nové veci.