nedeľa

Ako deťom odpovedať na ťažké otázky? Najlepšie bez zbytočných príkras

Ak nevieme na detské otázky odpovedať, možno si musíme priznať, že problém máme my dospelí, nie deti.

FOTO - TASR/AP

Čoraz častejšie sa mi potvrdzuje, že ak chcem zistiť, čoho sa bojím, pozriem sa na svoje deti. Zrkadlia všetky moje postoje. Dokonca aj tie, ktoré si sama pred sebou neviem alebo nechcem priznať...

Pri stretnutí s Maťom

Sleduje ho. Takmer celá schovaná za mojím chrbtom fascinovane pozerá, ako Maťo svojimi ramenami, ktorým chýbajú predlaktia a dlane, živo gestikuluje pri rozhovore s chlapíkom vedľa nás. Cítim, ako sa to moje drobča drží silnejšie než zvyčajne, tak zahajujem edukačnú chvíľku.

„Naty, chceš sa na Maťa pozrieť bližšie?“ Ešte viac sa schová za mňa.

„Maťo je kamoš, zoznámim ťa.“

Nič. Neodváži sa a ja si uvedomujem, že nemá zmysel nútiť ju. Strach je veľký pán. V tom momente som rada, že Maťo toto celé nevidel.

Cestou domov sa rozprávame o chýbajúcich rúčkach a nôžkach. V ten večer moja dcérka zaspáva pri príbehu o Maťovi a jeho nedorastených rukách...

V autobuse

„Mamiiii, prečo je tá teta taká tučná?“. Zmrzne mi úsmev na tvári. Hovoriť o hendikepoch je ľahšie než o tučnote.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 91468 z vás dostáva správy e-mailom