Denník N

Za 70 dní prešiel pešo okolo Slovenska: So smrťou sa zmieriť asi nedá

Jozef Sklenár. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jozef Sklenár. Foto N – Tomáš Benedikovič

V apríli vyštartoval zo západu smerom na juh a potom na východ. V júni, po 1800 kilometroch, sa Jozef Sklenár vrátil z cesty po obvode Slovenska.

Jozef Sklenár (33) sa sám predstavuje ako horolezec a pútnik. Pracoval v školstve, najnovšie sa chce venovať výškovým prácam. O svojom putovaní hovoril na festivale Hory a mesto.

Zrátali ste kilometre, ktoré máte v nohách?

Slovenská hranica má oficiálne 1670 kilometrov. Keď si k tomu prirátate zachádzky a okľuky, mohlo to byť číslo 1800. Keby som mal krokomer, tak vám poviem presnejšie.

Aký bol váš denný priemer?

Záviselo to od terénu: je dosť rozdiel, či kráčate po hrádzi alebo po tatranskom hrebeni. Rekord som mal 54 kilometrov, najmenej tak päť, keď som mal oddychový deň alebo keď lialo a čakal som niekde v skrýši, kým sa vyčasí.

Aké bolo vtedy ročné obdobie?

Putoval som vlastne celú jar od 13. apríla do 21. júna. Dohromady sedemdesiat dní.

Vzali ste si dovolenku, alebo ste dali v práci výpoveď?

Výpoveď som podal predtým, no z iného dôvodu. Moja priateľka vyše roka bojovala s rakovinou, ku koncu sa jej stav zhoršil tak, že potrebovala nonstop opateru. Odišiel som z práce, aby som bol s ňou. Vo februári, žiaľ, zomrela. Potreboval som sa s tým vyrovnať, aj si popremýšľať, čo ďalej so životom, trochu sa prejsť na vzduchu… Odhlásil som sa z úradu práce a vyrazil na cestu. Myslel som si, že sa mi takto podarí zmieriť sa so smrťou.

Dalo sa to?

Na ceste som pochopil, že nie. So smrťou sa asi zmieriť nedá, dá sa iba naučiť s tým žiť.

Prečo ste sa rozhodli ísť po hranici?

Bolo to ako keby vnuknutie od Aničky. Deň po jej pohrebe, 27. februára, som sa vybral rozjímať a prespať na jej obľúbené miesto. Rastie tam krásna stará divá čerešňa. Tam prišiel ten nápad. Zbalil som sa a vyrazil sedem týždňov po pohrebe, práve keď strom zakvitol.

Mysleli ste pred cestou na prípravu?

Nie. Dokonca mi nevyšiel plán, že sa noc pred cestou naposledy dobre vyspím v posteli. Lenže to sme nemali na poslednú chvíľu dorábať lezeckého sprievodcu. Celú noc som pracoval, podklady som grafikom posielal o ôsmej ráno a vyrazil nevyspatý po prebdenej noci. Prvé dni to bolo ťažké. Snežilo, pršalo, zima ako v ruskom filme. Mal som komplet premočené topánky. Ale potom vyšlo slnko, počasie sa polepšilo. Po piatich dňoch som už mohol cítiť, že mi padajú nohavice, musel som si zaobstarať špagát. Zaujímavé pritom bolo, že váhu v cieli som mal presne takú istú ako na štarte. Asi sa kilogramy presunuli do svalov.

Kde ste mali štart?

Práve pri tej čerešni v obci Dolná Mariková pri moravskej hranici. Vybral som sa južnou trasou pozdĺž českej, rakúskej, maďarskej, ukrajinskej, poľskej a opäť moravskej hranice.

Prečo práve smerom na juh a nie opačne?

Chcel som južný úsek stihnúť, než sa vyroja komáre. Neskôr vysvitlo, že nápad bol dobrý ešte z iných dôvodov. Napríklad sa ochladilo – keby som sa vybral severom, tak sa brodím snehom. Takto náhodne som trafil i označenie hraničných stĺpikov, to je u nás v protismere hodinových ručičiek. Často som sa orientoval práve podľa číslovania. Keď bolo číslo príliš vysoké, hneď som vedel, že som kus hranice prešvihol a musím ísť späť. Keby som putoval opačne, musel by som sa za každým stĺpikom otáčať. To znie ako malichernosť, no nie je to bez významu, keď sa blíži súmrak, v nohách máte štyridsať kilometrov a všetko vás bolí.

Čo ste niesli so sebou?

Jeden starý autoatlas, z ktorého som povytŕhal vnútrozemie a nechal si iba pohraničné oblasti. Z náhradného oblečenia dve tričká, krátke a dlhé nohavice, dvoje ponožky, sandále na prezutie. K tomu spacák, karimatku, vetrovku, šesťdecovú fľašu s vodou, knižku.

Zdá sa vám, že pár gramov predsa nemôže byť rozdiel, ale keď ich znásobíte tisíckami kilometrov, je to pekná záťaž

Nič vám cestou nechýbalo?

Nič. Dobre som si rozmyslel, čo zoberiem, a keď som mal pochybnosti, vec som nechal doma. Aj tak som zisťoval, že mám veci navyše. Tie som nechal kamarátom, čo sa ku mne na kus cesty pripojili. Dobrým príkladom je polovica mydla na pranie – zdá sa vám, že pár gramov predsa nemôže byť rozdiel, ale keď ich znásobíte tisíckami kilometrov, je to pekná záťaž. Nevláčil som ani veľa potravín, jedlo som vždy podopĺňal v pohraničných obciach.

Stan ste z domu nebrali?

Nie.

Kde ste potom nocovali v nepriaznivom počasí?

To je taká zvláštna vec. Teraz trochu odbočím – čítal som knihu s názvom Posolstvo od protinožcov o austrálskych Aborigéncoch a ich spôsobe života. Je v nej pekné vysvetlenie, prečo si domorodci nebrali na cesty veľa zásob. Oni žili v súlade s prírodou, v praktickom, ale aj akomsi mystickom zmysle. Vždy keď potrebovali jedlo, tak si ho od prírody vypýtali a dostali ho. Cestu im skrížil živočích, ktorého ulovili. Alebo boli smädní a objavili prameň. Skúsil som to a ono to fungovalo. Keď som súrne potreboval jedlo, vždy som niečo objavil. Keď sa večer schyľovalo k dažďu, vždy som našiel bivak: posed, senník, zrúcaninu. Ani raz za 70 dní som v noci nezmokol. Keď som bivak neobjavil, vedel som, že iste pršať nebude.

jozosklenar3

Ako je to s nocovaním v chránených lokalitách?

Pravidlá sú všade iné, no nemyslím, že som nejaké porušil. Napríklad v Tatrách som bivakoval na Svinici a druhý deň som na chodníku stretol poľského rangera. To, že je to ranger, sa ukázalo, keď vyzvedal, kde som spal, a povedal, že to ani nemal počuť, lebo to sa nesmie. No keď idete hrebeňovku a ste členom lezeckého spolku James, tak máte výnimku.

Kde je krajina najkrajšia?

Objektívne najkrajšia sa určiť nedá. Inak sú krásne dunajské luhy, inak východoslovenská rovina, inak kysucké smrečiny či divoká Ukrajina. Ja som sa najviac tešil na Vysoké Tatry.

Nebol žiaden jednotvárny úsek?

Aj taký mal svoju krásu. Pri Čunove kráčate po hrádzi až po obzor. Pri Ipli na trávnatých hrádzach som šiel tri dni bosý. Denne tridsať kilometrov, masáž nôh a meditácia v jednom. Vyslovene nudné úseky neboli, dokonca aj mestá boli zaujímavé, išiel som cez Bratislavu, Šahy… Na východoslovenskej nížine som bol prvýkrát, je úžasná. Pekná je východná časť poľsko-slovenskej hranice. Málo ľudí, horská klíma, búrky z tepla každý deň. Neobjaveným kusom Slovenska je Cerovská vrchovina na juhu. Gemer má veľký, ale nevyužitý potenciál.

Keď kráčate cez rakúsku hranicu pri Bratislave, do očí vám ihneď udrie rozdiel – Rakúšania inak s krajinou hospodária a vedia ju kultivovať. Dalo sa to pozorovať?

Práveže som na rakúskej strane veľký rozdiel nevidel. Hranica sa ťahá poľom, smiešne vykrojená podľa parciel, takže sa vám miestami zdá, že nejdete dopredu, vraciate sa späť. Jediný viditeľný rozdiel bol v Poloninách vo Východných Karpatoch. Národné parky tam majú Slováci aj Poliaci, no oni v najvyššom stupni ochrany nerobia veľkoplošné výruby.

Ako si mám predstavovať hranicu? Kamene sú v pravidelných rozostupoch?

To sa veľmi líši. Niektoré sú štyri metre, iné 150 metrov od seba.

Nemá to byť zjednotené?

Zjednotený je určite formát stĺpov, ktoré majú zväčša meter nad zemou a pol metra pod zemou. Na vrchu je krížik a na bokoch čísla. Značenie sa inak líši, Česi majú iné čísla ako Ukrajinci. Najprehľadnejšie to majú Poliaci, zložití sú Maďari, ktorí majú okrem čísel ešte aj písmená a, b, c, x. Jestvujú aj odchýlky, o ktorých môžeme hovoriť hodiny. Pri hranici v strede rieky sú stĺpiky na brehu bez krížikov, v Tatrách zase natrafíte na zafarbené kamene. Na trvalo podmáčanej pôde, ako pri Oravskej priehrade, sú stĺpiky plastové. Materiálom je dosť často lokálna hornina. Niekde žula, na severe pieskovec, na juhu vápenec. Niekde sú aj normálne vybetónované. Videl som aj poškodené, vyvrátené stĺpy, hoci to je zrejme trestné.

Dá sa vôbec na hranici zablúdiť?

Samozrejme, najmä ak ju tvorí horský potok. Navyše, už nie je komunizmus, keď bola hranica zreteľná a v lese sa udržiavali štvormetrové prieseky. Odvtedy to niekde slušne zarástlo. Na druhej strane, veľmi ma prekvapil stav hranice s Maďarskom. Okolo Šomošky je vynovená, štvormetrový vybagrovaný pás zeme sa ťahá lesom tridsať kilometrov, stĺpiky sú novo osadené, vymaľované. Až som mal pochyby, či Maďari neodišli z Európskej únie.

Kde sa išlo najťažšie?

Na juhu sú lužné lesy veľmi často nepriechodné, musíte ísť čo najbližšie hranici po hrádzi. Na severe nebol problém, les je priechodný aj mimo turistických trás. Samozrejme, nedá sa to brať tak striktne, ak sa teda nehodláte potápať k hranici uprostred riek, napríklad Dunaja.

Stretli ste dosť turistov?

Viac ich bolo azda iba v Bratislave, na hranici veľmi málo. Napríklad na poľsko-slovenskej hranici bolo prázdno napriek tomu, že ju z veľkej časti tvorí turistický chodník. Bolo ešte pred sezónou. V Poloninách som nestretol celé dni človeka. Paradoxne, asi najviac zaľudnená bola ukrajinská hranica, pohraničiarov tam bolo viac než stromov v lese.

Ukrajinský úsek je jediným prísne stráženým hraničným úsekom Slovenska. Ako ste ním prechádzali?

Pýtal som sa prvej hliadky, či môžem ísť po hranici; samozrejme, že mi to hneď zatrhli. Priestor v rozostupe 50 – 70 metrov strážia solárne kamery, pri najmenšom narušení hrozí poplach. Aby som sa tomu vyhol, musel som ísť cestičkami na slovenskej strane. Ani to však neznamenalo, že ma tam nelegitimovalo denne sedem-osem pohraničných hliadok.

Krajina ľudí formuje. Moravania sa mi zdali viacej pohostinní ako Slováci

Asi vás už poznali.

Áno, bolo milé počuť, ako ma vo vysielačke volajú „ten holohlavý bradatý“. Bol som vtedy ostrihaný dohola.

Doteraz sme hovorili o krajine, no ako sa premieňala mentalita ľudí?

Samozrejme, krajina ľudí formuje. Moravania sú pohostinní a dobrosrdeční, ako sa na vinárov patrí. Maďarská nátura je energická, temperamentná. Celkom iní boli ľudia na severe, napríklad Rusíni v Poloninách. Horali sú celkovo drsnejší, odmeranejší.

Nemajú byť Slováci tí pohostinní, príjemní?

Neviem, či to úplne platí. Moravania sa mi zdali viacej pohostinní ako Slováci.

Keď som súrne potreboval jedlo, vždy som niečo objavil. Keď sa večer schyľovalo k dažďu, vždy som našiel bivak: posed, senník, zrúcaninu. Ani raz za 70 dní som v noci nezmokol. Keď som bivak neobjavil, vedel som, že iste pršať nebude.
Keď som súrne potreboval jedlo, vždy som niečo objavil. Keď sa večer schyľovalo k dažďu, vždy som našiel bivak: posed, senník, zrúcaninu. Ani raz za 70 dní som v noci nezmokol. Keď som bivak neobjavil, vedel som, že iste pršať nebude.

Čo vraveli na váš plán?

Ak mi ľudia uverili, mali iba pozitívne reakcie. Typický obraz: kupujete pohľadnice vo Veľkých Trakanoch pri ukrajinskej hranici. Miestni si všimnú batoh, dáte sa do reči, jeden ostatným prekladá do maďarčiny, krútia hlavou, napokon ma pozývajú na pivo. Záleží to na človeku. Jednoduchší gazda, čo drie celý život na statku, to nepochopí možno nikdy, no niekto iný sa do toho vcíti a povie si, že keby mal dva mesiace voľno, tiež vyrazí na cestu.

Schádzali ste často do dedín?

Občas zopár kilometrov, keď som musel podopĺňať zásoby. Alebo si pozrieť hokej. Som hokejový fanúšik, no úplne som zabudol, že hráme majstrovstvá, musel mi to pripomenúť v telefóne kamarát. Pozrel som sa do mapy a keď sme večer hrali zápas, zbehol som do krčmy v blízkej dedine. Vypil som tri pivá, zjedol chrumky a vrátil sa prenocovať na hranicu.

Krčmy sa tiež menili?

Krčmy sú všade rovnaké… Skôr ma prekvapilo niečo iné: nie každá slovenská dedina má pohostinstvo. Predstavte si, že chcete vidieť hokej, v prvej obci krčma nie je, v druhej majú zatvorené, v tretej nie je televízor. Tak som si namiesto hokeja dal dve pivá a išiel spať.

Pivá ste si rátali?

Vypil som ich presne sto. Nápad, že to zrátam, prišiel na maďarskej hranici. Keď som sa vracal severom cez Kysuce a číslo šlo hore, určil som si radšej limit, nech to nepreháňam.

Kde najlepšie čapujú?

Dolu na juhu napríklad dominuje Zlatý bažant, čo je pre mňa nuda, na moravskej hranici potešil Urpiner. Príjemne ma prekvapilo poľské pivo Tyskie, ktoré som pil na Veľkej Rači.

Pri hranici v strede rieky sú stĺpiky na brehu bez krížikov, v Tatrách zase natrafíte na zafarbené kamene. Na trvalo podmáčanej pôde, ako pri Oravskej priehrade, sú stĺpiky plastové.
Pri hranici v strede rieky sú stĺpiky na brehu bez krížikov, v Tatrách zase natrafíte na zafarbené kamene. Na trvalo podmáčanej pôde, ako pri Oravskej priehrade, sú stĺpiky plastové.

Viete o tom, že by niekto touto cestou prešiel pred vami?

Nejakí ľudia ju vraj prešli na bicykli, takže logicky to nebolo úplne po hranici. Iní vraj šli na etapy, na jeden ťah neviem o nikom. Sám som si to zisťoval až spätne, nešlo mi o prvenstvo.

Keby to chcel niekto po vás zopakovať, čo by ste mu odkázali?

Že sa z toho budem tešiť. Doprial by som každému ten pocit úplnej slobody. Odstrihnúť sa od sveta a od stresu. Netreba stíhať nijaké termíny, riešiť tlaky, papiere. Len sa ráno zobudiť a ísť. Stačí pár dní pochodu a telo sa prispôsobí rytmom prírody, svitaniu či súmraku.

Odkedy som sa vrátil, mám trochu problém normálne sa zaradiť do spoločnosti

Čo si z toho odnášate natrvalo?

Musím povedať, že odkedy som sa vrátil, mám trochu problém normálne sa zaradiť do spoločnosti. Sám viete, ako ťažko sa človek rozbieha po dovolenke. Hlavne vôbec neviem, či to chcem. Akoby mi cesta aj stretnutie so smrťou vyjasnili priority v živote.

Aké máte teraz plány?

Rozbieham živnosť na výškové práce a pílenie stromov v rizikových podmienkach.

Čo ste predtým robili?

Projektového manažéra na univerzite vo Zvolene. Organizovať vzdelávacie kurzy bola zaujímavá práca, akurát nám pribúdalo byrokracie. Posledné roky som mal pocit, že to ani nie je práca s ľuďmi, ale s papiermi. Navyše som už cítil, že potrebujem robiť niečo rukami.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie