Denník N

Malá krajina s veľkými zbierkami? Estónske národné múzeum je výnimočný a úspešný projekt

Foto – erm.ee
Foto – erm.ee

Na výstavu s kočíkom, s hyperaktívnymi deťmi alebo na vozíku? To všetko je dovolené v Estónskom národnom múzeu v Tartu. Jeho návšteva dokazuje, že táto severoeurópska krajina si z histórie zobrala hlavne to pozitívne.

Anglická verzia textu

Od začiatku ten plán spochybňovali. „Postaviť národné múzeum v inom ako v hlavnom meste?“ pýtali sa mnohí v Talline aj v Bruseli. Estónci sa nevzdali, potrebné peniaze vyzbierali aj bez Európskej únie a v Tartu postavili Estónske národné múzeum.

Krátko po obede je tam netradične rušno. Pred pokladňami sa tvoria rady, skupiny turistov sa zbiehajú okolo estónskych aj lotyšských sprievodkýň. Otvorený priestor pred vchodom na expozíciu sa zapĺňa a ja si v tej chvíli spomeniem na hlavnú budovu Slovenského národného múzea v Bratislave, ktorá by v rovnakom čase zívala prázdnotou. Je totiž pracovný deň.

„Takto to máte stále?“ pýtam sa Kaarela Taranda z múzea. Pri mojej otázke sa usmeje, akoby bol na ňu zvyknutý. Krátko na to spomenie 25-tisíc návštevníkov mesačne.

Spišské múzeum ako najnavštevovanejšia expozícia Slovenského národného múzea, pod ktorú spadá aj Spišský hrad zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO, malo minulý rok návštevnosť sotva 24-tisíc osôb ročne. Estónske národné múzeum má teda od toho slovenského ďaleko. A to doslovne. 

Do múzea chodia najčastejšie rodiny s deťmi. Foto – erm.ee

Žiadne centrum, žiadna metropola

Predstavte si, že by napríklad práve rekonštruovanú Slovenskú národnú galériu postavili namiesto Bratislavy v Košiciach. A teraz zabudnite na centrum Košíc a jeho Hlavnú ulicu. Predstavte si mestskú časť aspoň dva kilometre vzdialenú od centra. Povedzme taký dolný Bankov. Všetky tieto predstavy sa v 100-tisícovom estónskom Tartu spojili, aby na okraji mesta postavili impozantnú sklenenú budovu.

To, čo by v iných krajinách odsúdili pre nedostupnosť, má v tomto meste asi najväčší význam. Národné múzeum totiž stojí na území bývalého kaštieľa, v ktorom medzi dvoma svetovými vojnami vystavovali zbierky umenia. Kaštieľ bol však v roku 1944 zničený pri bojoch medzi sovietskou a nemeckou armádou.

Estónske múzeum zároveň postavili na území bývalej vojenskej základne, ktorú počas Studenej vojny využívali sovietske strategické bombardéry. Z okna múzea tak ešte stále vidno ochranné valy aj pozostatok pristávacej dráhy. Pre obyvateľov univerzitného mesta Tartu bolo toto miesto azda najväčším symbolom nenávidenej okupácie.

Myšlienka vybudovať národné múzeum v Estónsku sa tiahne ďaleko do minulosti. Skompletizovanie a vystavenie roztratených historických zbierok pod jednou strechou bolo túžbou Estóncov od získania nezávislosti v roku 1991. Problémom však bolo, ako a kde také múzeum postaví.

„Chýbali nám peniaze, boli sme mladým štátom,“ hovorí Tarand o prvých rokoch slobody v 90. rokoch. „Najskôr bolo na rade divadlo, potom akadémia, galéria a až potom múzeum.“ 

V zbierkach múzea sú mnohé ľudové kroje. Foto – erm.ee

Zostali optimisti

Estónci sa nakoniec dočkali a v roku 2005 zorganizovali architektonickú súťaž na budovu budúceho múzea. Vyhralo ju medzinárodné trio architektov – Talian Dan Dorell s izraelskými koreňmi, Francúzska Lina Ghotmeh s libanonskými predkami a Japonec Tsuyoshi Tane, ktorí v tom čase spolu pracovali v Londýne. Už tento výber v Estónsku spôsobil veľmi rozruch. Mnohým sa totiž nepáčilo, že by národné múzeum postavil niekto iný ako Estónci.

K tomu sa pridala ekonomická kríza v roku 2008 a nakoniec aj Európska únia, ktorá mala Estóncom finančne pomôcť. Od svojho plánu však Brusel nakoniec odstúpil pre výber mesta aj vzdialenosť od centra.

„Tartu bolo odjakživa mestom národného hnutia,“ vysvetľuje Tarand výber starého univerzitného. „Bolo tu politické aj kultúrne centrum krajiny dávno pred tým, ako sa presunulo do Tallinu. Tartu je dnes najviac estónskym mestom, pretože 85 percent obyvateľov sú Estónci, kým v Talline je to len 55 percent.“

Estónci si však nakoniec poradili, peniaze vyzbierali a v roku 2015 dokončili budovu, ktorá stála viac ako 70 miliónov eur. „Vždy sme boli optimisti,“ hovorí francúzska architektka Ghotmeh o období, keď sa projekt výstavby predlžoval. „Verili sme, že tím okolo múzea nájde riešenie.“

Na odľahlom mieste tak vyrástla sklenená budova, ktorá meria 355 metrov. Jej steny sú navrhnuté tak, aby odrážali okolité stromy a sneh, mimochodom dva najväčšie symboly Estónska ukryté aj v jeho zástave.

„Sklo je akoby obalom múzea. Oblieka jeho telo, ktoré tvorí najmä betón,“ vysvetľuje Ghotmeh. „Otvára sa tak dialóg medzi budovou a jeho prostredím. Stavba vyzýva krajinu, aby zasahovala do jej povrchu.“

Cestou k múzeu si návštevník tiež všimne, že strecha budovy postupne rastie až k hlavnému vchodu, ktorý je prezieravo otočený smerom k mestu. Zadná časť múzea pritom splýva s úrovňou bývalého letiska. „Som naozaj dojatá z toho, že Estónci sú hrdí na túto budovu,“ hovorí Ghotmeh. „Akoby na tomto mieste projektu začal nový život mesta.“

S tým počíta aj vedenie múzea, ktoré verí, že mesto sa v budúcnosti rozrastie až do tejto okrajovej časti. 

Budova múzea stála 70 miliónov eur. Foto – erm.ee

Každodenný život a okupácia

Výsledkom projektu je tak kombinácia národného a medzinárodného, ľudového a moderného. Budovu národného múzea, ktoré otvorili minulý rok v októbri, navrhol medzinárodný tím architektov. Je moderná, geometricky prísna a hranatá.

Vo svojom vnútri sa steny vlnia a ukrývajú predmety z každodenného života Estóncov – ľudové kroje, tkané koberce či staré knihy.

Prvotné zbierky múzea sa datujú na koniec 19. a začiatok 20. storočia, keď tisíc dobrovoľníkov chodilo po mestách a dedinách a zbieralo folklórne texty a artefakty. K tomu sa pridali aj exponáty ilustrujúce zmeny, ktorým krajina v 20. storočí nedobrovoľne čelila. Sú tu napríklad medaily pilotov, či vojenský materiál z bývalého letiska, ktoré bolo desaťročia obohnané drôtom a neprístupné pre miestnych.

Zo sovietskej okupácie sa zachovala aj časť hranice, ktorou musí návštevník prejsť, keď v rámci expozície prechádza od súčasnosti ďalej do minulosti.

Skromná zbierka preloženej literatúry do estónčiny zas ukazuje na inú stránku sovietskeho režimu, keď sa Moskva snažila potlačiť inteligenciu a zakazovala Estóncom študovať.

„Nechceme návštevníkov poučovať, čo bolo dobré a čo nie,“ vysvetľuje Tarand. „Naším cieľom je ukázať im históriu a udalosti z viacerých uhlov.“

Návštevník tak uvidí aj malú kosačku na trávu. Tá bola v časoch ZSSR nedostatkovým tovarom, a tak si ju majiteľ svojpomocne vyrobil s veľkou dávkou šikovnosti pomocou kočíka, motora z práčky a vedra.

Odpor voči sovietskemu režimu zas predstavuje zbierka fotografií z takzvanej Baltickej cesty v roku 1989, keď viac ako dva milióny ľudí v troch pobaltských krajinách vytvorili živú reťaz, aby vyjadrili svoju túžbu po slobode.

„Časom by sme chceli, aby sa ľudia na týchto fotografiách našli a otagovali seba alebo svoju rodinu,“ vysvetľuje Tarand, keď prechádza prstom po obrazovke a ukazuje zbierku fotografií, na ktorých sa ľudia z Tallinu cez Rigu až po Vilnius držia za ruky. 

Návštevník si môže vyskúšať, aká náročná bola priemyselná výroba. Foto – erm.ee

eEstonia

Estónci pred názov svojej krajiny v angličtine často pridávajú ďalšie „e“, podobne ako je to v estónskej verzii pomenovania ich štátu Eesti.

Estónsko je totiž priekopníkom v elektronizácii a nových technológiách, čo platí aj v Národnom múzeu. Hneď na začiatku je vystavená napríklad stolička, na ktorej sedel estónsky programátor Jaan Tallinn, keď  začiatkom tohto milénia vytvoril Skype.

V časti s ľudovými krojmi a kobercami si zas návštevník môže nasnímať vzor svojho oblečenia a vypočuť si, akoby znel v notovej osnove. Jedna zo stoviek obrazoviek zas ukazuje presuny obyvateľov zaznamenané vďaka signálom mobilných telefónov počas národných sviatkov alebo festivalov.

Nakoniec, čo znamená eEstonia, pochopí návštevník hneď kúpou lístka. Pri pokladni dostane kartičku, ktorú môže prikladať k malým obrazovkám s popismi vystavených vecí. Text sa po priložení automaticky zobrazí v jazyku, ktorý si pri pokladni vybral. Okrem estónčiny a angličtiny je na výber aj ruština alebo fínčina.

„Časom by sme všetok text chceli preložiť do každého jazyka Európskej únie,“ hovorí Tarand s tým, že je to fyzicky aj finančne náročné, pretože má viac ako 500 strán. Verí však, že múzeu pomôže aj predsedníctvo v Rade EÚ, ktorého sa Estónsko ujme už o mesiac.

„Do roka by sme chceli pre návštevníkov vytvoriť ďalšiu kartičku, vďaka ktorej si budú môcť text aj fotografie stiahnuť,“ vysvetľuje Tarand. „Chceme, aby si návštevníci toto múzeu brali domov.“

Trochu iné múzeum

Keď sa okolo nás presúvajú zamestnanci múzea na kolobežke, Tarand pohotovo vysvetlí, že Estónske národné múzeum je trochu odlišné od iných v Európe. A vidno to v každej jeho časti.

Niekde tlačí mladý pár pred sebou kočík, inde sa medzi vystavenými vecami pohodlne presúva návštevníčka na vozíku. Nikde nie je bezpečnostná služba a hlavne, všade je veľa detí. Tie všetko skúšajú a často pochopia, čo ako funguje, skôr ako dospelí. 

Deti sa v múzeu nenudia. Foto – erm.ee

„Všetko je tu dovolené,“ hovorí Tarand. „Chceme, aby sa tu ľudia cítili slobodne.“ A vidno to aj na spätnej väzbe, ktorá je len pozitívna.

„Nechceli sme múzeum, kde si návštevníci pomyslia, že sem sa už nevrátim, ale naopak, chceli sme, aby sa sem vracali s radosťou,“ vysvetľuje. „Chceli sme, aby to bolo pre nich zaujímavé, preto sú tu aj filmy, dokumenty, inštalácie, interaktívne veci.“

Dolné podlažie múzea je napríklad venované ugrofínskym jazykom, kam okrem Estónčiny patrí aj Maďarčina. Vzťah týchto jazykov na príklade viacerých slov vysvetľuje obrovský strom premietaný na bielu stenu.

Rovnako sa návštevník môže prejsť štyrmi ročnými obdobiami a popri tom spoznať predkov dnešných Estóncov, navštíviť ich zruby, saunu alebo si pozrieť kreslený film o ľudových tradíciách.

Vlastenectvo je azda najviditeľnejšie v miestnosti, v ktorej sa nenachádza nič iné len prvá estónska vlajka. Tú koncom 19. storočia vytvorili študenti Univerzity v Tartu.

Estónska vlajka bola v čase sovietskej okupácie zakázaná a mnohé z tých, ktoré dnes vlajú z okien domov či bytoviek,  sa zachovali len preto, že si ich Estónci starostlivo ukryli podobne ako tú celkom prvú. 

Prvá estónska vlajka. Foto – erm.ee

Estónske národné múzeum tak nie je o hrdinoch, ale o obyčajných ľuďoch, ktorí boli často veľmi odvážni. Veď už len samotná myšlienka tohto múzea postaveného v strede ničoho je toho dôkazom.

„Estónsko je dnes slobodná krajina a dostali sme späť všetko, čo sme stratili. A hlavne prežili sme,“ hovorí Tarand. „Dnes máme možnosti ako ktorýkoľvek iný štát. A to je presne to pozitívne, čo tu chceme návštevníkom ukázať.“

Múzeum pritom stále vyzýva Estóncov, aby do zbierok prispeli svojimi osobnými predmetmi. „Ešte vôbec nie sme na konci, ešte sme naše zbierky neskompletizovali,“ smeje sa Tarand, keď ma odprevádza z múzea.

Teraz najčítanejšie