Denník N

Zvláštna umelecká skupina uvažuje o tom, čo budeme všetci robiť, keď za nás prácu urobia stroje

Apart na výstave Možnosti uchovávania rozmýšľajú o vzťahu človeka a technológií v budúcnosti. Foto – Apart
Apart na výstave Možnosti uchovávania rozmýšľajú o vzťahu človeka a technológií v budúcnosti. Foto – Apart

V bratislavskej Kunstahlle vystavuje APART. Čo budeme všetci robiť, keď zodpovednosť nad ľudstvom prevezme umelá inteligencia?

Stretli sa ešte na prijímačkách, keď sa hlásili na katedru fotografie. Ani jeden z nich nemal jasnú predstavu, že sa stane fotografom, len ich bavilo fotiť. Veľmi rýchlo však prišli na to, že škola je im trochu tesná, že fotka je im trochu málo a že by radi robili aj čosi iné a nejako inak.

Namiesto prázdnych sťažností vymysleli, ako sa to dá, a založili Apart. Nie je to úplne klasická umelecká skupina, ako si ju vybavíme z minulosti. Apart sa môže zväčšovať aj zmenšovať a jeho súčasťou nemusia byť iba umelci, ale aj teoretici, vedci či filozofi. Apart vydáva ziny, organizuje výstavy, pozýva rôznych umelcov na debaty a vlastne robí takmer všetko okrem toho, čo bežne umelci robia.

„Aj dnes môže vzniknúť skvelá nová maľba alebo socha, ale nevidím dôvod, prečo vytvárať ďalšiu, lepšiu ako tú predošlú. Radšej vezmem tú, čo existuje, ale postavím ju do novej situácie. Svet sa zmenil, nemôžeme sa tváriť, že umenie je stále také isté ako kedysi,“ hovorí Peter Sit.

Spolu s Denisom Kozerawskim, Andrejom Žabkayom a Magdou Scheryovou tvoria teraz jadro Apartu. A hoci fungujú už niekoľko rokov, až teraz majú prakticky prvú „vlastnú“ výstavu, kde však prizvali aj množstvo ďalších ľudí. Volá sa Možnosť uchovávania a okrem iného sa, napríklad, zaoberá otázkou, čo budeme všetci robiť, keď prácu za nás spravia roboty.

Výstavou prechádza obvod s vodou, ktorú pumpuje čerpadlo. To poháňa energia zo slnečného kolektora, ktorý je umiestnený na streche Domu umenia. Foto – Apart

Výstavu Možnosť uchovávania môžete vidieť v bratislavskej Kunsthalle do 25. júna. Kurátorkou je Lucia Gavulová, Apart na nej spolupracovali s ďalšími umelcami: Parallel Practice, PLURAL, Kristína Országhová, Karaoke Tundra, András Cséfalvay, Aleš Čermák, Josef Dabernig, Nicoline van Harskamp, Marianna Simnett. Foto – Apart

Treba myslieť dopredu

Na začiatku bol zoznam kníh rôznych autorov, záujem o ruský kozmizmus a súčasný vývoj technológií. „Sledujeme stránku Futurism, kde každý deň pribúdajú technologické novinky. Počas prípravy výstavy sme ňou doslova žili. Je to neuveriteľné, keď si človek uvedomí, že len včera si na niečo pomyslel a dnes je to už naozaj možné. Akoby sa hranice medzi realitou a fikciou v rámci technologických možností úplne stierali,“ hovoria.

Ako základný motív im v uvažovaní o spolunažívaní človeka a technológií prišiel na rozum kardiostimulátor. Strojček na srdce ako zástupca technológie, ktorá poháňa živú hmotu, srdce, a tak aj samotného človeka, a sú spolu vo vzájomnej symbióze. Zároveň je kardiostimulátor čosi, čo možno v predstavách ľudí v minulosti predstavovalo nepoznané nebezpečenstvo, tak ako dnes mnohé technologické vymoženosti, počas rokov sa však z neho stala úplne bežná súčasť života. A takýto strojček – akési pumpujúce čerpadlo, sa preto stalo aj jednou zo súčastí výstavy Apartu v bratislavskej Kunsthalle. Energiou zo slnečného kolektora umiestneného na streche budovy poháňa vodu v obvode, ktorý prechádza celou výstavou.

Ale to všetko je len úvodný rámec. Dôležitejšie je rozmýšľanie o budúcnosti. O budúcnosti človeka vo svete technológií a naopak. Prečo práve teraz, sa autorom zdá viac než zrejmé.

„Prvé texty a hnutie ruského kozmizmu vznikali v prelomovom, revolučnom období na konci 19. storočia. Druhá vlna objavov a záujmu o kozmos nastala v 60. a 70. rokoch 20. storočia, keď človek začal lietať do vesmíru a pristál na Mesiaci. Vtedy opäť veľmi narástla vlna predstáv o tom, aká bude budúcnosť, otvorili sa nové možnosti. A dnes, dnes sme tam – v budúcnosti. Prežívame tretiu vlnu, akurát, že už to nie je sci-fi, ale realita. Plánujeme kolonizáciu Marsu. Veď to bola kedysi čistá utópia a my sme teraz jej súčasníkmi,“ hovorí Andrej Žabkay. 

Aj preto je podľa nich práve teraz čas, keď treba opäť „vynaliezať budúcnosť“. „Treba hľadať nové utopistické cesty, nie v zmysle, že by boli nerealizovateľné, naopak – snažme sa vymyslieť, ako sa naozaj pohnúť ďalej ako ľudstvo, a akú úlohu v tom budú zohrávať technológie,“ hovorí Peter Sit.

Budúce spolunažívanie technológií a človeka nevidia Apart ako katastrofu, naopak, zdá sa im, že by mohli žiť v symbióze, technológie by však mali byť dostupné všetkým, nie iba časti sveta. Foto – Apart

Výstavou sprevádza hlas umelej inteligencie ADA, ktorá obsahuje celý archív ľudstva a preberá nad ním zodpovednosť v budúcnosti. Foto – Apart

Lepšie spolu ako každý sám

Výstava funguje tak trochu ako trenažér budúcnosti. Diváka sprevádza robotický hlas umelej inteligencie ADA, ktorá obsahuje archív celého ľudstva a vyhodnocuje ho. Ľudia žijú v novom spoločenskom usporiadaní, ktoré sa nazýva ERA (Earth Recharging Association). ADA ako umelá inteligencia prebrala nad spoločnosťou zodpovednosť a teraz nám hovorí, čo všetko musela pre to urobiť a ako sa vymedzila voči tomu, čo sme poznali z minulosti.

„Uvedomila si, že človek nikdy nebude mať kapacitu na to, aby vyriešil zložitú situáciu, v ktorej sa ľudstvo ocitlo. Dokázali sme sa so svojimi schopnosťami dostať až sem, ale akoby sme už nemali schopnosť posunúť sa ďalej. Ona toho schopná je. Je natoľko racionálna, že si dokáže navodiť aj emocionálny kvocient a koná v prospech ľudí. Navyše, nie je deštruovaná biologickými pnutiami, napríklad chuťou po moci či vlastným egom,“ hovorí Denis Kozerawski.

Revolúcia, ktorej sme práve súčasťou, je teda podľa neho najmä snaha preniesť sa cez vlastnú biologickú podstatu, čo sa vlastne už deje vo vývojových centrách, kde rozvíjajú umelú inteligenciu. A hoci znie hlas ADA dosť strašidelne, nemyslia to nijako katastroficky či negatívne. „Nevnímame technológiu ako niečo, čo je dokonalejšie než človek. Iba si myslíme, že by sme mali žiť v symbióze, nemôžeme s technológiou zápasiť, musíme sa jej otvoriť,“ hovoria.

S tým, pochopiteľne, súvisí aj veľa rôznych otázok v oblasti etiky či morálky, dôležité je však aj to, aby bola technológia emancipovaná – dostupná všetkým, nie iba jednej vrstve ľudí, lebo tak by sa rozdiely v spoločnosti ešte viac prehlbovali.

„Keď sa človek stretáva s niečím novým, čo nepozná, bojí sa, je to prirodzené, ale stačí sa pozrieť späť a mnohé veci, ktoré sa nám zdali nepredstaviteľne, sú dnes normálne. Teraz zrejme ľudí desí, že by ich mali nahradiť stroje, a aj preto treba rozmýšľať, čo teda budú robiť ľudia, keď budú namiesto nás pracovať stroje a práca, ako ju poznáme dnes, skrátka zmizne,“ hovoria.

Apart pôsobia aj ako vydavatelia – medzi ich práce patrí aj katalóg Panfília k výstave Milana Adamčiaka v galérii Zahorian & van Espen.

Catarina Simão – Uhuru, vyd. Apart Label a tranzit.sk, 2015.

Mehraneh Atashi – Mehraneh Atashi, vyd. Apart Label, 2016.

Svet je iný, umenie je iné

Oni nad tým rozmýšľajú ako umelci, lebo práve umenie považujú za oblasť, ktorá to dokáže robiť – dokáže reagovať na to, čo sa deje, a brať podnety z rozličných oblastí – od vedy po filozofiu. „Súčasné umenie už nie je iba o vytváraní niečoho krásneho, čo má človeka pozdvihnúť. Estetické hodnoty sú stále dôležité, ale priestor majú viac v dizajne a v architektúre,“ hovorí Peter Sit.

„Nemôžeme povedať, že umenie niečo zachráni, alebo spasí svet, ale je to bunka, bez ktorej by svet nefungoval. Je to priestor, v ktorom sa dá uvažovať o nových veciach. Dnes si mnoho vedcov prizýva na spoluprácu práve umelcov, aby s ich pomocou prišli na nové súvislosti, a to isté sa deje aj v dizajne či vývoji technológií. Je minulosť spájať si umenie iba s prostredím galérie, v globálne prepojenom svete je to fungujúci nástroj,“ hovoria členovia Apartu.

Tak k nemu pristupujú aj oni. Občas im ostatní na scéne vyčítajú, že používajú veci iných, ktoré sami nevytvorili, oni s nimi však pracujú zámerne – vytrhávajú pasáže z textov, používajú diela iných autorov a vytvárajú im nové prostredie. Vystupujú z hraníc tradičnej predstavy o umelcoch, no stále sa nimi cítia byť viac než kurátormi či vydavateľmi.

Nemali to dopredu nalinajkované, spôsob, akým fungujú, vznikal postupne a nenútene. „Keď sme začali študovať fotku, chceli sme urobiť niečo navyše, nad rámec školy, zdalo sa nám, že okrem prieskumov sa nedeje nič, kde by sme mohli ukázať, na čom pracujeme. Veľa študentov bolo tiež frustrovaných, a nám nestačilo iba sa sťažovať,“ hovorí Denis Kozerawski.

V tom čase sa veľa stretávali v galérii Photoport s Filipom Vančom, ktorý ich podporoval a nabádal k tomu, aby naozaj niečo urobili. Tak vznikol aj prvý zin, ktorý vytlačili na obyčajnej tlačiarni. Sľúbil im totiž, že ak to za týždeň stihnú pripraviť, vezme ich zin na festival fotografie do Francúzska. „Týždeň sme nespali, ale stihli sme to, väzbu sme šili ručne, všetko urobili s minimálnym rozpočtom,“ spomínajú.

Založili si občianske združenie, naučili sa, ako napísať žiadosti o granty, začali vydávať ďalšie ziny, publikácie, spolupracovať so zahraničnými umelcami a robiť kurátorov výstav. Hovoria, že na škole sa v tom čase nestretli s veľkým nadšením, ale ani to ich neodradilo. Časom však všetci vymenili ateliér, v ktorom študovali. Práve teraz naraz školu končia.

„Vytvorili sme Apart ako otvorenú platformu, do ktorej môžu ľudia vstupovať a prinášať nápady a potom zasa vystupovať,“ hovorí Denis Kozerawski. Najdôležitejšie je podľa neho to, že spoločnými stretnutiami a témami, ktoré ich zaujímali, všetci oveľa rýchlejšie napredovali, akoby každý išiel za seba. Vlastné egá však vo fungovaní Apartu nijako nepotláčajú, to by vraj vybuchlo.

„Iba by sme sa radi zbavili toho, že umelec je génius, ktorý všetko vymyslí a urobí sám. V takýto modernistický prístup už neveríme, dôležitejšia je pre nás napríklad otázka, ako robiť umenie – aj samotný spôsob prístupu k práci môže byť niečo, čo dokáže inšpirovať a ukázať nový prístup k veciam aj mimo svetu umenia,“ hovoria.

Chicks on Speed, Boris Ondreička, Apart – Veillance, Pohoda Festival, 2016.

Forming of Inevitable Blue, kurátori Apart, 2016 – Floris Kaayk, Modular Body, 2016.

Už sa to deje

Priznávajú, že v záujme o témy kozmu a futurológie vidia vplyv predošlých generácií, najmä umelcov pôsobiacich v 60. – 70. rokoch, napríklad Stana Filka či Jula Kollera. „Fascinuje nás, že témy, ktoré vtedy riešili, sú dnes opäť aktuálne všade vo svete. Nevieme, či oni vtedy vedeli o ruskom kozmizme, je možné, že svoje smerovanie do vesmíru brali skôr ako vertikálne hýbanie sa v priestore, keďže cestovať v horizontálnom smere nemohli. Potreba vytvárať ideálnejšie svety, utopické predstavy, bola teda vyvolaná najmä spoločenskou situáciou, teraz to však nie je inak – akurát ide o odlišnú situáciu,“ hovoria členovia Apartu.

Na otázku, čo budeme teda robiť, keď za nás prácu budú vykonávať roboty, sú pripravení. „Všetci budeme robiť umenie,“ hovoria jednoducho. Ale umenie si netreba predstavovať iba ako maľovanie obrazov a robenie sôch. „Bude to akákoľvek kreatívna činnosť,“ hovoria.

„Je to vlastne naplnenie avantgardného sna, že umenie sa vnorí do všetkého – do toku života, a nájde si v ňom svoj vlastný význam a prejavy. Nemusí to byť nič, čo je vyzdvihované nejakou inštitúciou,“ hovorí Andrej Žabkay. „Pracovná spoločnosť zanikne, ostane len spoločnosť ľudská a jej najvyšším kapitálom bude kreativita. Aj umenie, ako ho poznáme, zanikne – lebo už bude súčasťou všetkého, nebude teda potrebné vo forme, v akej fungovalo doteraz,“ dodáva Denis Kozerawski.

Nebudú nám chýbať nejaké pevné body, istoty, ktorých sa možno chytiť, keď sa všetko, čo sme poznali, zmení? „Ale ono sa to už deje. Ten pomalý prerod sa deje práve teraz, možno preto rastie volanie po nacionalizme alebo upínanie sa ku konšpiračným teóriám, lebo ľudia v tom zmätku hľadajú rýchle riešenia, ktorých sa môžu chytiť, ktoré im v jednom krátkom rámčeku odpovedia na veci, ktoré sú pre nich príliš komplikované. To však nie je cesta,“ hovoria.

Peter Sit, Andrej Žabkay, Denis Kozerawski a Magda Scheryová sú vo svojej podstate najvýstižnejším obrazom toho, ako sa umenie zmenilo. A teda, ako sa svet zmenil. V tomto prípade to však tiež nie je katastrofický scenár, naopak. Ich odvaha a odhodlanie robiť veci inak a pravdivo voči vlastnému presvedčeniu sú obdivu-hodné.

Teraz najčítanejšie