Denník N

Legendárne rádio navrhol talentovaný mladík

Tesla Talisman 308U, Tesla n.p. Bratislava (1954), Tesla Orava n.p. Nižná nad Oravou (1957). FOTO - OSTBLOK
Tesla Talisman 308U, Tesla n.p. Bratislava (1954), Tesla Orava n.p. Nižná nad Oravou (1957). FOTO – OSTBLOK

Hovoria mu Brusel, Art deco, streamline, nádrž z motorky alebo najkrajšie malé stolné rádio Tesla. Dlho sa pod jeho fotografiou namiesto mena autora písalo: Anonym. Dnes vieme, že tvar Tesle Talisman 308U dal Igor Didov.

Tesla Talisman 308U dodnes vzbudzuje pozornosť zberateľov starých rádií po celom svete. Niektorí považujú tento bakelitový skvost za výrobok zo 40. rokov, iní tvrdia, že ide o americkú licenciu. Napriek všetkým omylom ostáva posledný Talisman výnimočným tvarovým počinom n.p. Tesla Bratislava.

Fotografie netradične tvarovaného rádioprijímača sa začali objavovať v prestížnych publikáciách o bruselskom štýle, no v kolónke autor tvarového riešenia zvyklo byť napísané: Anonym.

Prvýkrát som sa s tvrdením, že Igor Didov je autorom tvaru rádia Tesla Talisman 308U, stretol až v roku 2012. Vo svojich spomienkach, z ktorých som urobil niekoľkohodinovú audio-nahrávku, ho za autora rádia označil dizajnér a vedúci samostatného dizajnérskeho oddelenia v Tesle n.p. Bratislava Ján Vikrut.

V päťdesiatych rokoch nebolo úplne bežné uvádzať autorov výtvarného riešenia výrobkov. V archívoch často nájdeme v príslušnej kolónke formuláciu: „kolektívne dielo“, prípadne meno autora konštrukcie.

Prvé skice k inovácii radu Talismanov, Igor Didov (1954)
Prvé skice k inovácii radu Talismanov, Igor Didov (1954)

Vikrutov výrok sa definitívne potvrdil pri dôkladnom skúmaní Didovových skicárov, ktoré sú v jeho rozsiahlej pozostalosti. V jednom z nich sa nachádzajú kresby už existujúceho rádia Talisman typ 307U a následne hľadanie tvaru nového typu 308U, pričom autor uvažuje nad zmenou pozície ladiaceho okienka a hľadá dnes už známy „aerodynamický“ tvar rádioprijímača. Talisman 308U sa tak stal prvým a zároveň najznámejším priemyselne vyrábaným Didovovým produktom.

Raňajky, prednášky, Tesla

Po skončení Štátnej umeleckopriemyselnej školy študoval Didov dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Počas štúdií na Gondovej ulici mal blízko k vývojovému oddeleniu bratislavskej Tesly, ktorá sídlila neďaleko na Dostojevského rade. V prvej polovici päťdesiatych rokov realizovali v Tesle n.p. Bratislava prvý slovenský rádioprijímač vlastného vývoja Tesla Trio 420U, ktorého autorom je Ján Vikrut.

Ako vedúci oddelenia komunikoval Vikrut aj s istým mladíkom, ktorý nosil do Tesly rôzne kresbové návrhy rádioprijímačov. Ten mladík, ktorý mal bloky na skicovanie značky Steno plné kresieb úprav súčasných a návrhov budúcich rádií, bol Igor Didov.  Na jednotlivých listoch v bloku, do ktorého Didov kreslil v rokoch 1954 – 1956, je možné nájsť aj voľné štúdie hlavy, variácie známych logotypov, návrhy nábytku, svietidiel, automobilov a rádií.

Mnohé z výtvarných návrhov v tomto období sú jeho vlastné, cvičebné zadania na štylistické zmeny rôznych výrobkov alebo logotypov. Medzi návrhmi sú však aj také, ktoré neostávajú iba pri kozmetických zmenách, ale svojou tvarovou vyspelosťou a originalitou deklarujú výnimočný talent autora v oblasti priemyselného a grafického dizajnu.

Naša Amerika

Posledný Talisman je veľmi podobný americkým rádioprijímačom Lafayette D73 (1940), Fada Model 1000 Catalin „Bullet“ (1945) alebo Belmont Model 6D-111 (1946). Len 22-ročný začínajúci dizajnér sa pri hľadaní tvaru Talismana nesporne inšpiroval streamlinovým tvarovaním týchto rokov.

Horizontálne línie mal pripravené z predchádzajúcich Talismanov, zo zaoblených skriniek však vytvoril ladný tvar, ktorý akoby prešiel testami vo veternom tuneli. Talisman 308U sa vyrábal v čiernom, v tmavo červenom a v bielom vyhotovení. Okrem Tesly Bratislava ho od roku 1957 skladali aj v budúcej televíznej fabrike Tesla Orava n.p. Nižná nad Oravou. Celkovo sa vyrobilo viac ako milión kusov obľúbeného rádioprijímača, jeho predajná cena bola 630 Kčs.

Tvár slovenského dizajnu

Didov vytvoril neprehliadnuteľné a hodnotné dielo v oblasti priemyselného tvarovania, ktoré je rozsiahle, kvalitné, aj keď ešte nie dostatočne známe. Svojou prácou tvoril tvár slovenského dizajnu a svojou činnosťou sa usiloval o dôstojné postavenie odboru dizajn v našej spoločnosti, tak ako to bolo a je vo vyspelých krajinách. Dodnes táto úloha nie je na Slovensku splnená. Bez dejín nášho odboru, ktorých je Didovova tvorba významnou súčasťou, by sme boli v súčasnosti oveľa chudobnejší.

Igor Didov (11. máj 1931, Brno – 7. marec 2002, Bratislava) Na základnú školu začal chodiť v Krupine a v štúdiu pokračoval  na gymnáziu vo Zvolene. Po absolvovaní kvinty odišiel zo Zvolena do Bratislavy na nadstavbovú Štátnu umeleckopriemyselnú školu, kde v odbore grafickom v roku 1952 zmaturoval. Po skončení strednej školy študoval v rokoch 1953 – 1958 odbor Dejiny umenia a histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.  Po štúdiu pôsobil ako asistent na VŠVU v Bratislave, vedúci oddelenia ÚPV v SNG, pracoval na Povereníctve školstva a kultúry,  neskôr ako riaditeľ Rady výtvarnej kultúry a výroby na Slovensku, v 70. rokoch bol riaditeľom Inštitútu priemyselného dizajnu a zároveň pôsobil ako pedagóg na SPŠ Technickej v Košiciach. Aktívne realizoval vlastné návrhy pre priemysel, zapájal sa do súťaží a organizoval viaceré kolektívne výstavy autorov z oblasti úžitkového umenia, vrátane zahraničných.  Začiatkom 70. rokov pokračoval v snahách svojich predchodcov o založenie Umeleckopriemyselného múzea v Bratislave.
Igor Didov (11. máj 1931, Brno – 7. marec 2002, Bratislava)
Na základnú školu začal chodiť v Krupine a v štúdiu pokračoval na gymnáziu vo Zvolene. Po absolvovaní kvinty odišiel zo Zvolena do Bratislavy na nadstavbovú Štátnu umeleckopriemyselnú školu, kde v odbore grafickom v roku 1952 zmaturoval. Po skončení strednej školy študoval v rokoch 1953 – 1958 odbor Dejiny umenia a histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
Po štúdiu pôsobil ako asistent na VŠVU v Bratislave, vedúci oddelenia ÚPV v SNG, pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, neskôr ako riaditeľ Rady výtvarnej kultúry a výroby na Slovensku, v 70. rokoch bol riaditeľom Inštitútu priemyselného dizajnu a zároveň pôsobil ako pedagóg na SPŠ Technickej v Košiciach. Aktívne realizoval vlastné návrhy pre priemysel, zapájal sa do súťaží a organizoval viaceré kolektívne výstavy autorov z oblasti úžitkového umenia, vrátane zahraničných.
Začiatkom 70. rokov pokračoval v snahách svojich predchodcov o založenie Umeleckopriemyselného múzea v Bratislave.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie