Sudcovia pri zavlečení syna bývalého prezidenta neboli

Autor je profesor Právnickej fakulty UPJŠ Košice, poradca prezidenta SR

Guru trestnej justície doktor Bohumil Repík (mimochodom, náš prvý sudca na Európskom súde pre ľudské práva, výnimočný právnik, skvelý a uvážlivý človek) mi raz v osobnom rozhovore pripomenul, v čom spočíva zložitosť a zodpovednosť práce trestného sudcu.

Sudca má konať a rozhodovať o skutkových okolnostiach, o ktorých nemá potuchy. Až do predloženia trestného spisu ani nevedel, že taký alebo onaký skutok bol spáchaný jedným alebo desiatimi obžalovanými. Po preštudovaní veci už síce pozná „program“ súdneho procesu (obžalobu) a dôkazné prostriedky, ktoré majú potvrdiť opodstatnenosť postavenia obžalovaného pred súd, umožniť vysloviť jeho vinu a uložiť primeraný trest, ale to je tak všetko.

Začína sa totiž, ak nedôjde k vráteniu veci na došetrenie, úmorné štádium konania pred trestným súdom. Hlavné pojednávanie. Sudca sa musí presvedčiť, na základe nezriedka komplikovaného dokazovania, že skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba, boli spáchané, dopustil sa ich obžalovaný a sú splnené všetky ostatné predpoklady jeho trestnej zodpovednosti. Možno ho odsúdiť. Alebo, ak vznikli pochybnosti, treba ho oslobodiť, prípadne zastaviť trestné stíhanie.

Analýza spisu bude tvrdý oriešok

Sudcovia poznajú tieto základné poučky a prístupy. Teraz, keď sa začína konať a rozhodovať o osobách, ktoré boli obžalované v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. a s ďalšími skutkami, by však bolo vhodné, aby tieto zložitosti súdenia v trestných veciach boli správne vnímané a pochopené aj verejnosťou.

Zákonní sudcovia v týchto veciach majú k dispozícii rozsiahly spisový materiál. Tisíce strán, ktoré treba doslova a do písmena analyzovať, nepostačovalo by ich len prečítať. Tvrdý oriešok. Ak tento rozbor vyústi do záveru, že obžalovaní boli opodstatnene postavení pred súd (nie, že sú vinní!), možno konať hlavné pojednávanie; omyl v tomto závere by nepriniesol nič dobrého, okrem prieťahov a množstva procesných prekážok. Nedá sa vylúčiť ani opačný záver. Vtedy sa vec bude musieť došetriť. Taký výsledok nie je ničím výnimočným a ak bude riadne a presvedčivo odôvodnený, nedá sa proti tomu namietať.

Prečítajte si

Právnik Kubina: Mečiarove amnestie sú zrušené, verejnosť nemusí mať krvavé oči

Ústavnosť a zákonnosť ako elementárne požiadavky

Dožičme zákonným sudcom vo veciach, ktoré boli v dôsledku Mečiarových zrušených amnestií „odložené“ na dlhý čas, dostatok pokoja a priestoru na prípravu a vykonanie všetkých úkonov, ktoré zaručia ústavnosť a zákonnosť celého trestného procesu. Netrpezlivosťou, neprimeraným tlakom a neustálou kritikou sa v takých zložitých veciach určite nedosiahne výsledok, ktorý by ctil súd, sudcu a celú justíciu. Nehovoriac o tom, že pochybenia by boli živnou pôdou pre sťažnosti na Ústavný súd, prípadne na Európsky súd pre ľudské práva.

Iste, dohľad nad postupmi (nie nad rozhodovaním!) v týchto citlivých veciach je úplne namieste. Zodpovednosť za taký dohľad leží, primárne, na predsedoch príslušných súdov a, tiež, aj na ministerstve spravodlivosti. Rovnako nemožno brániť ani verejnej kontrole, ktorá je oprávnená sa vysloviť, ak dôjde k záveru, že dochádza k zbytočným, ničím neodôvodniteľným prieťahom.

Nešpekulujme o rozhodnutí

Záverečné verdikty v trestnej veci zavlečenia syna prezidenta Kováča a súvisiacich skutkoch sa v skutočnosti nedajú predvídať; každá prognóza je čistou špekuláciou. Ak sa spýtate prečo, tak výlučne z dôvodu, ktorý ma viedol k napísaniu týchto riadkov. Sudcovia pri spáchaní skutkov, ktoré viedli k obžalobám, neboli. Ich odkázanosť len na dôkazné prostriedky, ktoré sa dajú objektívne vykonať, by mohla, ako ukazuje prax, končiť aj oprávnenými pochybnosťami o vine obžalovaných. Po kvalitnej príprave sa však priestor na také pochybnosti môže nielen podstatne zúžiť, ale aj odstrániť. Vtedy nebude nič brániť tomu, aby sudca vyhlásil rozsudok, v ktorom dôjde k uznaniu viny všetkých alebo niektorých obžalovaných.