Denník N

Masaker na Námestí nebeského pokoja zmenil Čínu vnútri aj navonok

Námestie nebeského pokoja 4. júna 1989 po potlačení protestov. Foto – TASR/AP
Námestie nebeského pokoja 4. júna 1989 po potlačení protestov. Foto – TASR/AP

Demonštranti sa dlho nedokázali zhodnúť na spoločnom postupe. V komunistickej strane zatiaľ zvíťazilo konzervatívne krídlo, ktoré sa rozhodlo protesty násilne potlačiť.

Autor je študentom sinológie

Po 28 rokoch boli udalosti Pekinskej jari roku 1989 z kolektívnej pamäti čínskej verejnosti úspešne vymazané. Nie je to preto, lebo stále žije v strachu z represívneho režimu, ale skôr preto, lebo táto téma podlieha v Číne prísnej štátnej cenzúre, a aj tá časť spoločnosti, ktorá si na udalosti spomína alebo ich sama zažila, o nich na verejnosti taktne mlčí, rovnako, ako sa to deje v prípadoch Kultúrnej revolúcie alebo Veľkého skoku vpred.

V západných médiách je 4. jún 1989 označovaný za Masaker na Námestí Tchien-an-men, a keďže obeťami, nech už ich bolo tristo alebo tisíc, bol neozbrojený dav, je označenie masaker správne. Mnohí však dnes poukazujú na to, že väčšina obetí neboli študenti z námestia, ale robotníci a okoloidúci z celého mesta. Zároveň sa zabúda na to, že tento „incident“, ako ho označuje Komunistická strana Číny, bol iba kulmináciou viac ako mesiaca plného protestných pochodov, posedov a hladoviek, počas ktorého vytvorili študenti aj robotníci vlastné nezávislé odbory.

Zmena plánu v 80. rokoch

Osemdesiate roky boli pre Čínu obdobím otvárania sa svetu a reforiem, novou štátnou ideológiou sa stal takzvaný socializmus s čínskymi rysmi (中国特色社会主义), čo bola nová doktrína, ktorá čínskym komunistom umožnila urobiť myšlienkový kotrmelec a začať budovať komunizmus využívajúc prvky trhovej ekonomiky.

Táto pokroková teória bola odpoveďou nového lídra Číny, pragmatického reformátora Teng Siao-pchinga, na skokové budovanie komunizmu, o ktoré sa snažil Mao a ktoré Čínu priviedlo k hladomoru počas Veľkého skoku vpred na konci 50. rokov a anarchie Kultúrnej revolúcie na konci 60. rokov.

Teng sa po Maovej smrti v roku 1976 stal na nasledujúcich takmer 20 rokov faktickým lídrom Číny, a hoci nezastával oficiálne ani jednu z najvyšších funkcii v štáte, mal ako predseda vojenskej komisie pod kontrolou armádu, čím sa stal tým, kto mal vo všetkom posledné slovo.

Ako sa však s navrátivším kapitalizmom opäť objavili ekonomické slobody, začali miznúť sociálne istoty, na ktoré sa čínsky ľud dovtedy mohol spoľahnúť. Robotníkom už nik negarantoval prácu a prišli aj o svoje spoločenské postavenie. Navyše prvými, ktorí v novom systéme zbohatli, boli štátni úradníci – a to bolo pre čínsku verejnosť, ktorej boli od 50. rokov vštepované egalitariánske hodnoty, priveľké sústo.

Čínsky štát sa usiloval o to, aby sa hospodársky čo najrýchlejšie vyrovnal Západu, modernizácia prebiehala na plné obrátky a v snahe dosahovať čo najvyššie zisky boli čínski robotníci donútení pracovať v nevyhovujúcich podmienkach. Čína sa začala na Západ podobať vo všetkých smeroch čoraz viac, z rádií hral rock, ženy aj muži vymenili prosté revolučné odevy, aké nosil Mao, za šaty a obleky západného strihu; jedinou výnimkou ostávalo politické zriadenie.

Pohreb ako príležitosť

Pätnásteho apríla 1989 zomrel Chu Jao-pang, bývalý generálny tajomník KSČ z rokov 82 – 87, ktorý bol dva roky pred svojou smrťou zosadený za svoje kontroverzné, príliš liberálne názory. Dva dni po jeho smrti mu na Námestí nebeského pokoja položil dav 500 študentov z Čínskej univerzity politiky a práva smútočný veniec k Pomníku ľudových hrdinov, na námestí sa k nim neskôr v ten istý deň pridalo tritisíc študentov Pekinskej univerzity a tisíc študentov Univerzity Čching-hua. Toto smútočné stretnutie, ktoré malo byť nepriamym vyjadrením podpory myšlienkam, za ktorými Chu stál, sa zmenilo na protest a študenti na mieste vypracovali zoznam požiadaviek, ktoré chceli predložiť vláde.

Študenti sa dožadovali toho, aby vláda: uznala správnosť názorov Chua, čo sa týka demokracie a slobody; pripustila omyl politickej kampane proti duchovnému znečisteniu (清除精神污染) a kampane proti buržoáznej liberalizácii (反对资产阶级自由化), ktorá bola použitá na Chuovo zosadenie; zverejnila príjmy politických lídrov a ich rodinných príslušníkov; ukončila cenzúru novín; zvýšila financovanie školstva a platy intelektuálov; zrušila zákaz demonštrácií v Pekingu a umožnila objektívne spravodajstvo týkajúce sa študentských protestov.

V deň Chuovho pohrebu boli už pekinské univerzity prázdne a ulicami, ktorými pochodovali študenti z kampusov na námestie, sa niesli heslá ako „proti násiliu, zaistiť ľudské práva“ a „sloboda slova“. Najväčšie námestie na svete, symbol politickej moci Číny, miesto, kde Mao v roku 1949 vyhlásil vznik Čínskej ľudovej republiky, bolo plné a tento pohreb sa stal príležitosťou nepriamo vyjadriť svoju nespokojnosť s pomermi v krajine, nepotizmom v komunistickej strane a rozrastajúcou sa korupciou. Študenti sa neúspešne pokúsili odovzdať svoje požiadavky premiérovi Li Pchengovi osobne, od Sály ľudu ich však držal zástup policajtov a zvnútra si po požiadavky nik neprišiel.

Výstražný úvodník a zmarená štátna návšteva

O niekoľko dní vyšiel v Ľudovom denníku úvodník, ktorý činnosť študentov odsúdil ako vyvolávanie nepokojov (动乱), čo je v Číne termín zaťažený politickým významom, ktorý mal študentov asociovať s generáciou študentov zo 60. rokov, ktorí boli Maom podnietení k rozpútaniu Kultúrnej revolúcie, čím uvrhli Čínu na tri roky do stavu úplnej anarchie a nakoniec museli byť potlačení armádou a fakticky vykázaní do vyhnanstva vo vzdialených kútoch krajiny. Hoci študenti neboli veľmi dobre organizovaní a rôzne skupiny mali o protestoch určite rôzne predstavy, celkovo sa dá zhodnotiť, že nemalo ísť o žiadnu revolúciu. To dokazuje aj incident, keď istí protestanti mimo radu študentov postriekali farbou portrét Maa visiaci na bráne pred Zakázaným mestom a študenti týchto previnilcov vydali okamžite do rúk polície.

Študenti vedome nadväzovali na tradíciu študentských protestov a občianskeho aktivizmu v Číne, predovšetkým na Májové hnutie, ktoré 70 rokov pred nimi otriaslo Čínou a ktoré bolo oficiálnou propagandou vyzdvihované ako predzvesť komunistickej revolúcie, čím si získali sympatie Pekinčanov. Úvodník, ktorý mal slúžiť ako výstraha, tak docielil iba to, že sa k študentom pridali aj robotníci a obyčajní ľudia.

Aj keď študenti sformovali nezávislé odbory a zo svojich radov si zvolili lídrov, ktorí ich mali reprezentovať, títo zvolení lídri nemali nikdy autoritu nad všetkými študentmi a vždy, keď sa radikálnejšia časť študentov rozhodla konať, hoci nemala podporu väčšiny, týchto lídrov jednoducho obišla. Takto bola 13. mája skupinou študentov vyhlásená hladovka. Taktikou týchto študentov bolo využiť historickú návštevu Gorbačova, ktorá mala byť prvou návštevou hlavy štátu Sovietskeho zväzu v Číne od roku 1959. Študenti, ktorí začali hladovku, sa spoliehali na to, že aby ich prinútili vyprázdniť námestie, na ktorom sa mala konať vítacia ceremónia, režim s nimi bude musieť rokovať.

Čao C’-jang, vtedajší generálny tajomník, bol študentom otvorený a vo svojom príhovore odsúdil úvodník, propagoval dialóg (对话) a prisľúbil reformy, ktoré by komunistické kádre opäť viac priblížili ľudu; študentov sa snažil z námestia dostať podobrotky. Rozpory medzi študentmi o tom, či na námestí zotrvávať alebo sa vrátiť do tried, prebiehali takmer neustále a celému podujatiu chýbala organizácia, ba dokonca aj spoločné porozumenie o cieľoch ich hnutia. V tomto momente medzi študentmi prevládal názor, že námestie je devízou, ktorej sa nemôžu vzdať.

Podmienky študentov, ktorí sa rozhodli neopustiť námestie, nakoniec vláda odignorovala a Gorbačova museli nakoniec vítať na letisku. Počas nasledujúcich troch dní, keď sa Gorbačov zúčastňoval rozhovorov, vyšlo v Pekingu do ulíc najprv tristotisíc a neskôr až milión ľudí a zahraniční novinári, ktorí do Pekingu prišli na samit, dostali protestujúcich na obrazovky celého sveta.

Študentom sa nakoniec podarilo, čo si zaumienili. Najprv ich na námestie prišiel osobne uistiť jeden z kádrov, že im nehrozí perzekúcia, a na druhý deň boli pozvaní na debatu s premiérom Li Pchengom, ktorý predstavoval konzervatívne krídlo komunistickej strany. Hladujúci študenti na infúziách, nepochybne opojení víťazstvom a dôležitosťou, ktorú im teraz všetci prisudzovali, s Lim nedospeli ku kompromisu, ba dokonca ho pomerne neslušne prerušili hneď pri jeho úvodných poznámkach. Ako dôsledok bol liberálne naladený Čao odstavený v prospech zástancov tvrdej línie, ktorí nechali za Pekingom zmobilizovať armádu. Keď sa o tom študenti dozvedeli, ukončili hladovku a zahájili protestný posed, teda okupáciu Námestia nebeského pokoja.

Vojaci v Pekingu

Vláda vyhlásila stanné právo a konvoje vojakov mierili do mesta s povolením vyprázdniť námestie násilím. Obyvatelia Pekingu však na výzvy vrátiť sa do svojich domov nedbali a konvoje zablokovali vlastnými telami. Čínska ľudová oslobodenecká armáda bola počas celej svojej existencie vnímaná veľmi pozitívne a pre každého muselo byť nepredstaviteľné, že by mohla stáť proti ľudu. Vojakom sediacim na korbách podávali Pekinčania spontánne jedlo, zmrzlinu a limonády, darovali im kvety, a keď vojaci dostali príkaz vrátiť sa, podávali im ruky na rozlúčku.

Počas ďalších dvoch týždňov ostávali študenti na námestí nerušení bezpečnostnými zložkami. Často prebiehali koncerty a pred portrétom Maa vyrástla desaťmetrová socha Božstva demokracie. Na benefičnom koncerte v Hongkongu sa pre študentov vyzbierali milióny hongkongských dolárov. Študenti však tento čas nevyužili na to, aby sa lepšie organizovali; naopak, rozpory medzi frakciami len narastali. Mnohokrát hlasovali o opustení námestia a návrate do tried; tých, ktorí chceli ostať, však bola vždy väčšina.

Tretieho júna sa pokúšajú z väčšej časti neozbrojené armádne jednotky námestie vyprázdniť. Na niekoľkých miestach dochádza k menším roztržkám, k večeru sa však vojaci vracajú späť do Siene ľudu. V ranných hodinách 4. júna však už smerom k Námestiu pochodujú jednotky v plnej zbroji a a do okoloidúcich, ktorí neveria vlastným očiam, strieľajú z automatických pušiek ostrými nábojmi. Kým prídu k námestiu, vyjedná ústup študentov z námestia skupina intelektuálov na čele s Liou Siao-poom, ktorý dostane o dvadsať rokov neskôr Nobelovu cenu za mier.

Dohra

Piateho júna v ranných hodinách prechádza po Čchang-anskom bulváre kolóna tankov a cestu im zahradzuje neznámy muž s nákupnými taškami v rukách. Počas dvoch minút sa postaví pred tank vždy, keď sa ho ten snaží obísť, raz naň dokonca vylezie a klope naň. Vzápätí ho odvádza skupinka ďalších neznámych ľudí. Dodnes nevedno, kto ten človek bol ani čo sa s ním stalo. Svet ho pozná iba ako tankmana.

Keď sa zvesti o tom, čo sa stalo v Pekingu, dostali do zvyšku Číny, dav v Čeng-tu prevrhol a zapálil policajné autá a robotníci v Šanghaji začali generálnu stávku a zablokovali železnice. Do týždňa však bola situácia v krajine znova pevne pod kontrolou armády a v televízii vysielali zoznam 21 hľadaných vodcov protestov. Niektorým sa podarilo ujsť za hranice, iní sa sami vydali napospas polícii a boli uväznení. Okrem nich boli po celej krajine zatknuté tisíce ďalších podozrivých za podporu alebo účasť na protestoch. Posledný z nich sa dostal na slobodu až v minulom roku. Tí, ktorí počas protestov hádzali na tanky kamene alebo zápalné fľaše, boli popravení.

Čína po Tchien-an-mene získala na Západe na ďalšie desaťročie povesť porušovateľa ľudských práv a spoločensky uvoľnená atmosféra 80. rokov a ideály sa vytratili. Aby svoju povesť v zahraničí napravila, začína komunistická strana presadzovať reprezentačnú funkciu prezidenta a pokladá základy kultúrnej diplomacie, ktorej plody vidíme dnes. Medzitým uzatvára s verejnosťou nepísanú zmluvu, v ktorej stojí, že štát sa nikomu nebude pliesť do súkromia, pokiaľ sa nikto nebude pliesť do štátu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie