Denník N

Opozícia je pre koalíciu ľahká korisť

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Opozícia je v takom zlom stave, že aj pre komunikačného babráka, akým je Andrej Danko, je ľahké kritizovať ju.

Autor je politológ

„Opozícia je neschopná,“ nechal sa pred pár dňami počuť momentálne najaktívnejší „odborník“ v oblasti výskumu politických strán Andrej Danko. Hoci opäť svojským jazykom, povedal to tentoraz mimoriadne zrozumiteľne. Opozícii skutočne chýbajú ľudia, ktorí by ju vedeli zrozumiteľne reprezentovať v rôznych témach. Nielen pri už toľko otrepaných a nikdy sa nekončiacich kšeftoch Roberta Kaliňáka.

Niežeby na tom SNS bola o čosi lepšie, ale vďaka verejnej funkcii svojho predsedu a účasti na vládnutí sa vie prezentovať predsa len lepšie. Aj keď okrem aktivít šéfa parlamentu si ostatných členov strany poriadne nevieme spojiť so žiadnou inou veľkou témou.

Čomu sa venujú lídri

Pritom tém na verejnú diskusiu by bolo skutočne požehnane. Od upadajúceho školstva cez chátrajúce zdravotníctvo, pomalú výstavbu rýchlostných komunikácií, scvrkávajúcu sa strednú vrstvu, ľudí na hranici chudoby, marginalizovaných Rómov, zaostávajúci šport, populačné problémy, problémy mladých rodín, nárast extrémizmu a ruské záujmy v strednej Európe až po nové výzvy ako digitalizácia alebo environmentálna politika.

Opoziční lídri, ak ich teda tak možno nazvať, však riešia iné témy. Richard Sulík je „expert“ na politiku Angely Merkelovej, medzinárodnú migráciu a multikulturalizmus, teda na otázky mimo bytostných záujmov slovenského voliča. Igor Matovič je v defenzíve, a ak aj je na koni, spravidla sa venuje len Kaliňákovi a jeho kšeftom. Dosť málo, navyše často strieľa slepými nábojmi. Boris Kollár je viac na smiech ako na vážnu diskusiu a posledná strana v parlamente sa nekomentuje.

Iste, je tu pár nezaradených poslancov tváriacich sa, že by aj témy mali, ale bez straníckeho krytia ich nedokážu odprezentovať v dostatočnej intenzite. V takejto situácii je opozícia aj pre komunikačného babráka, akým je Andrej Danko, ľahká korisť.

Opozícia pôsobí v prvom rade obsahovo vyprázdnene a príliš monotematicky. Kto je dnes napríklad opozičný expert na boj proti extrémizmu, kto na prekonávanie regionálnych rozdielov, kto na riešenie vysokej miery nezamestnanosti v menej rozvinutých okresoch stredného a východného Slovenska, alebo kto sa dnes prezentuje ako hlavný opozičný odborník na reformu školstva alebo zdravotníctva? Trúfal by si dnes niekto z opozície o sebe povedať, že je expert napríklad na sociálnu spravodlivosť?

Určite sa ktosi nájde, ale veď o to ide, že ktosi. Pre väčšinu voličov ide len o anonymné stranícke postavičky bez dostatočného vplyvu na formovanie verejnej mienky. Ak by napríklad SaS mala dostatočne komunikatívneho lídra na tému boja proti extrémizmu, pre verejnosť by bol možno väčší problém uveriť tvrdeniu Andreja Danka, že SaS a Kotleba majú záujem zostaviť spoločnú vládu. Takto však môže šéf parlamentu dosadiť do svojho bludného verbálneho vzorca čokoľvek a bude, napriek zjavným nezmyslom, uveriteľný.

Východisko

Druhý problém demokratickej opozície je, že sa nedokáže zbaviť prívlastku roztrieštená. Iste, každá strana je samostatný subjekt, má vlastné plány i záujmy, ale ak majú spoločnú ambíciu vytlačiť Smer a SNS po ďalších voľbách z vlády, mali by ukázať alternatívu. Fungujúcu alternatívu. Pritom v skutočnosti sa za lídrov opozície pasujú práve tí, ktorí už vlastnú vládu potopili.

Ak je dnes meno Roberta Kaliňáka vnímané ako synonymum pre korupciu, tak meno Igora Matoviča je metaforou deštrukcie. Akú má teda volič pravice istotu, že budúca pravicovo-nejaká vláda nedopadne podobne? Zatiaľ žiadnu a vyzerá to tak, že opozícia ani nemá záujem presvedčiť slovenského voliča o opaku. Pritom čo oceňujú voliči tejto vlády? Nie kompetenciu, transparentnosť, férovosť Ficových ministrov, ale v prvom rade stabilitu a jednotu (bez ohľadu na to, akými prostriedkami sa dosahuje).

Východiskom z tejto situácie by mohlo byť vytvorenie tieňového kabinetu. Minimálne zatiaľ v prípade preferenčne najsilnejšej opozičnej strany SaS. Nikto predsa nemusí hľadať partnerov v straníckej skupine šéfa s najvyššou mierou reprodukčnej schopnosti.

V niektorých západoeurópskych štátoch ide o prirodzenú a účinnú súčasť volebnej kampane. Politika je totiž pod silným vplyvom personalizácie, dominantné témy straníckej politiky sú prezentované práve cez konkrétne osobnosti a menej cez písané programy. Je dobré, ak si volič dokáže s určitou témou spojiť konkrétnu osobnosť, respektíve naopak, ak volič vie, že jednotlivé témy budú v budúcej vláde prezentované dostatočne a kompetentne. Ide rovnako o dôkaz, že strana nepôsobí personálne vyprázdnene a nebude mať problém dosadiť do exekutívy vhodných kandidátov (na rozdiel od dnešnej SNS).

Richard Sulík rád protirečí predsedovi parlamentu s argumentom, že jeho strana nepotrebuje mať 500 členov, lebo on má poruke dostatok odborníkov aj bez širokej členskej základne. Možno teda expertov má, ale takých, ktorí sa nedokážu dostatočne predať. A to je problém. Pokiaľ ho nevyriešia, Danko môže púšťať do sveta jednu hlúposť za druhou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie