Denník N

Pocítiť na líci závan Putinovho bozku

Adam (prvý zľava) a Amina so spolubojovníkmi. Foto – Facebook
Adam (prvý zľava) a Amina so spolubojovníkmi. Foto – Facebook

V marci 2017 som Adama Osmajeva prvýkrát stretol. O dva mesiace a sedem dní som o ňom napísal. O hodinu už ležal na sedadle svojho auta s prestrelenými pľúcami.

Ja i útočník sme na to (čírou náhodou) išli rovnako: pred cestou na front som si s Adamom, bývalým veliteľom čečenského práporu, dohodol stretnutie v centre Kyjeva. Nič nenechali na náhodu: najprv ma nechal chvíľu čakať (zrejme chceli pozorovať moje správanie), potom náhle zmenil miesto stretnutia, aby jeho ochrancovia zistili, či sa na nové miesto presunie okrem mňa aj niekto iný. Napokon ma obklopili štyria mlčanliví muži, až neskôr Adam a jeho žena Amina.

O dva mesiace neskôr, 1. júna 2017, sa človek s pasom vystaveným na meno Alexander Dakar takisto predstaví ako novinár z Francúzska. Adama požiada o celú sériu stretnutí, vraj kvôli dlhému rozhovoru – tak sa mu podarí získať dôveru a oklamať ostražitosť strážcov. Pri štvrtom stretnutí v centre Kyjeva v Adamovom aute otvára škatuľku, v ktorej mal byť darček pre manželský pár. Leží v nej poloautomatická pištoľ značky Glock, z ktorej okamžite vypáli na Adama niekoľko výstrelov.

Tŕnistá cesta čečenského bojovníka

Aby bolo jasné, Adam nebol žiaden anjelik. Ako syn vysokopostaveného úradníka, ktorý mal v Čečensku na starosti ropné rezervy, dospieval v elitnej anglickej škole. No po nástupe dnešného brutálneho čečenského vládcu Kadyrova musel z rodnej krajiny utiecť a už o tri roky neskôr, v roku 2007, ho v Rusku obvinili z pokusu o atentát na Kadyrova. V roku 2012 bol druhýkrát zatknutý, pre zmenu v ukrajinskej Odese, a obvinený z pokusu o atentát na Putinovu kolónu automobilov.

Odsedel si takmer tri roky, počas pobytu vo väzení ho brutálne mučili. Keď som sa Adama počas stretnutia spýtal, či chcel naozaj zabiť Putina, len sa bláznivo usmial a dal mi vyhýbavú odpoveď. „To by som hrozne rád, ale pravda je taká, že pred pol rokom som prežil atentát ja na seba.“ Adamove slová potvrdzuje ukrajinská polícia, podľa ktorej mal vtedy zatknutý útočník pri sebe výbušniny.

Hoci na Adama je oficiálne do dnešného dňa vydaný Interpolom zatykač, hneď po revolúcii na majdane a následnom prepustení z väzenia sa vrhol do víru vojny, ktorá sa začínala na Donbase. Slúžil v najobávanejšom, čečenskom prápore Džochara Dudajeva po boku svojho legendárneho veliteľa Isu Munajeva, ktorý desaťročie predtým viedol obranu Grozného, keď Čečensko napadla ruská armáda.

Na Ukrajine si Munajevovi ľudia takisto vyslúžili povesť tých najtvrdších bojovníkov a zúčastnili sa napríklad tragických bojov o mestečko Debaľcevo. Keď Munajev zomrel počas operácie hlboko v tyle nepriateľa, Adam Osmajev po ňom prevzal velenie. No ešte predtým sa s hŕstkou mužov vydal po stopách milovaného veliteľa, aby našiel jeho telo na nepriateľskom území, preniesol ho do bezpečia a napokon ho pochoval podľa moslimských tradícií. Z Adama sa postupne stávala legenda odboja proti Rusku na rôznych frontoch.

Až do druhého, minulotýždňového atentátu naďalej operoval na fronte spolu s manželkou ako snajper a venoval sa školeniam dôstojníkov.

Keď sa dostane k slovu žena

Na našom stretnutí vtedy v marci Adam vysvetľoval, že čečenskí bojovníci na Ukrajine majú skvelé vzťahy nielen so samotnými Ukrajincami, ale aj s inými národnosťami a náboženskými skupinami vrátane Židov, ktorí sú súčasťou bojových jednotiek. Jeho konzervatívny, no nanajvýš tolerantný svetonázor praktizujúceho moslima by o rešpekte k blížnemu svojmu mohol učiť nejedného katolíka. Naopak, za najhorších zradcov viery považoval bojovníkov Islamského štátu, pretože „nemôžeš zabíjať iných ľudí len preto, lebo majú iný životný štýl ako ty“. Hovoril, že mnoho Čečenov sa na začiatku pridalo k ISIS, ale rýchlo pochopili, že šialenstvo tých ľudí je nezlučiteľné s čečenskou tradíciou islamu, a dnes už bojujú v Sýrii u umiernenej opozície. ISIS vraj považuje za zradu už aj to, že ľudia ako on pomáhajú Ukrajine, teda kresťanom.

Prečo vlastne bojuje na Donbase? „Ak prehrajú oni, je to koniec aj našich ľudí v Čečensku, ich nádeje na slobodu,“ myslí si Adam Osmajev. Amina mala počas rozhovoru na hlave hidžáb a jej názory za ňu vysvetľoval väčšinu času Adam – možno si hneď pomyslieť, a čo s jej nádejou na slobodu? Ako by povedal typický slovenský ignorant, ide o najlepší príklad, že žena je pre moslimov len handra.

Obrovská chyba: Amina nie je žiadna handra. Ako to dokáže len žena, ktorá je v moslimskej kultúre neotrasiteľnou hlavou rodiny, v istom momente pozrela na svojho manžela výrečným pohľadom, po ktorom okamžite zmĺkol. Ďalej už odpovedala sama. „Aké mám plány do budúcnosti? Zničiť ruské impérium, a to každým možným spôsobom. Je len na vôli Najvyššieho, kedy a ako sa tak stane. Možno sa to raz podarí urobiť politickým spôsobom, práve teraz to však budeme robiť vojenskou cestou.“

Rovnako šokujúcu odpoveď dostáva aj útočník minulý štvrtok počas atentátu na jej muža. Po prvých výstreloch na Adama Amina okamžite vyťahuje vlastnú zbraň a trikrát naňho vystrelí. Potom sa jej pištoľ zasekne, a tak cudzinca dorazí holými päsťami. Útočník sa ťažko zranený zrúti v bezvedomí na zem vedľa auta. Amina ešte zachráni Adamovi život druhýkrát, keď mu ošetrí zranenia.

Vďaka tomu sa Adam na druhý deň zobudil na áre kyjevskej nemocnice v ťažkom, no stabilizovanom stave. Prežil. V tej istej nemocnici leží aj jeho atentátnik.

Svet, ktorý je bližšie, než si myslíme

Všetko ostatné je, ako sa hovorí, história. Ťažko zranený útočník bol identifikovaný ako Artur Kurmakajev, člen čečenskej úderky, ktorá mala za úlohu vyhľadávať a unášať alebo vraždiť odporcov ruského režimu na území celej Európy.

Kurmakajev predstavuje zaujímavé spojenie medzi nami samými a odťažitou vojnou za východnou hranicou, ktorá nás zaujíma čoraz menej. A nejde len o osobný zážitok slovenského novinára, ktorý sa náhodou stal súčasťou brutálneho príbehu o tom, ako kremeľský vládca a jeho vazali zaobchádzajú so svojimi odporcami.

Adamov príbeh totiž upozorňuje, že smrteľný závan Putinovho bozku možno pocítiť kdekoľvek. Aj v klamlivom bezpečí strednej Európy, kde vraj Rusko pôsobí nanajvýš cez druhotriedne médiá a treťotriednych politikov.

Nič nie je mylnejšie ako tento falošný pokoj: Adamovho atentátnika Kurmakajeva údajne zverbovala ruská ambasáda vo Viedni, a keď naposledy pred pár rokmi zabíjal, obeťou sa stal bývalý Kadyrovov telesný strážca Umar Israilov. Po jeho smrti si rakúsky súd vypočul nahrávku rozhovoru s vrahom, ktorú budúca obeť nahrala na mobilný telefón. Kurmakajev pôvodne policajtom údajne priznal, že vraždu si objednal Kadyrov; nikto však nenašiel dôkazy, že sa Kurmakajev v čase incidentu nachádzal v Rakúsku, a onedlho sa stopa po ňom stratila. Samotná vražda sa udiala takisto v centre Viedne – sotva 50 kilometrov od Bratislavy.

Kurmakajev a jeho obete nám tak pripomínajú, že frontová línia Donbasu, mínometné útoky a každodenné obete sú k našej bohatej, bohorovnej a ničím nevzrušenej Európe opäť o niečo bližšie.

Teraz najčítanejšie