Denník N

Voľby 1992: Keby neprepadlo toľko hlasov, Mečiar by musel vyjednávať

Vladimír Mečiar po posledných parlamentných voľbách v spoločnej federatívnej republike, po nich nastalo jej delenie. Foto - archív tasr
Vladimír Mečiar po posledných parlamentných voľbách v spoločnej federatívnej republike, po nich nastalo jej delenie. Foto – archív tasr

Pred 25 rokmi sa konali v Česko-Slovensku parlamentné voľby, ktoré rozhodli o tom, že sa rozdelí štát. Na víťazstvo Vladimíra Mečiara na Slovensku a Václava Klausa v Česku spomína Martin Bútora, ktorý v tom čase pracoval pre prezidenta Václava Havla.

Čo vám napadne, keď sa spomenú voľby 1992?

Sledoval som ich s veľkým napätím a obavami, kto sa v nich presadí a komu sa to nepodarí. Pracoval som vtedy u prezidenta Havla, kde mal Ivan Gabal na starosti analytický odbor, moja manželka v Centre pre sociálnu analýzu robila s kolegami pravidelne výskumy verejnej mienky, takže som dosť intenzívne vnímal rastúcu popularitu HZDS a slabú podporu dôležitých strán, ktoré mohli voľby zmeniť, teda ODÚ-VPN, DS – ODS a slovenských sociálnych demokratov.

Vyzeralo to jasne.

Z určitého hľadiska sa zdal veľký úspech HZDS neodvratný. Jeden z najzaujímavejších výskumov z apríla 1992 zisťoval, akú prestíž majú jednotlivé strany. Imidž HZDS bol oslňujúci. Boli tam rôzne otázky, ako napríklad: „Je to strana, ktorá povedie k ekonomickej prosperite?“ Respondenti najčastejšie uviedli HZDS. „Je to strana, ktorá má sociálne cítenie a myslí na obyčajných ľudí?“ HZDS. „Je to strana, ktorá je zárukou demokracie?“ HZDS. „Je to strana, ktorá presadzuje záujmy Slovenska?! HZDS. „Má schopných politikov?“ HZDS. „Odborníkov?“ HZDS. Ešte aj na otázku, či politici tejto strany hovoria pravdu a konajú čestne, najviac ľudí odpovedalo, že HZDS. Jediná téma, kde HZDS nebolo na prvom mieste, bolo zachovanie spoločného štátu. To znamená, že táto strana šla do volieb s vysoko väčšinovým presvedčením obyvateľstva, že rozumie pomerom na Slovensku, vie, ako zmierniť nespokojnosť, ako zlepšiť život. V tom čase bola totiž s vývojom spoločnosti spokojná len štvrtina ľudí. Víťaz bol jasný, otázka bola len tá, čo to bude znamenať ďalej – aká federálna i slovenská vláda z toho vzíde, čo bude s Česko-Slovenskom.

Šiesteho júna bolo všetko jasné. Ako ste to vnímali?

Potvrdilo sa, že jedna éra sa končí. Končia politickí protagonisti, ktorí reprezentovali transformáciu založenú na prozápadnej orientácii, na výraznom proreformnom smerovaní, na demokratických zásadách, na myšlienke spoločného štátu. Vo vzduchu visel veľmi veľký otáznik, čo bude ďalej, a za ním bola obava, ako sa bude ďalej vyvíjať dovtedajšie zahmlievanie okolo štátoprávnych otázok.

Martin Bútora (1944)

koncom šesťdesiatych rokov bol redaktorom časopisov Echo a Kultúrny život. Pracoval ako sociológ a terapeut v protialkoholickej liečebni, venoval sa tiež próze. Spoluzakladal Verejnosť proti násiliu a pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla. Vyučoval na Karlovej a Trnavskej univerzite. Pred dvadsiatimi rokmi spoluzakladal Inštitút pre verejné otázky. Bol slovenským veľvyslancom v USA i poradcom prezidenta Andreja Kisku. 

Martin Bútora na fotografii z 90. rokov. Foto – archív tasr

Tieto voľby sa konali len dva roky po prvých slobodných voľbách v roku 1990. Nebolo by bývalo rozumnejšie, aby prvé volebné obdobie trvalo štyri roky?

Myslím si, že áno, a viacerí, napríklad český premiér Petr Pithart, by radšej privítali štvorročné obdobie. Nezabúdajme, že sa o tom rozhodovalo nie v roku 1992, ale už koncom januára 1990. Rokovanie bolo trochu zatienené návrhom Josefa Vavrouška na rekonštrukciu parlamentných inštitúcií, zákonodarných zborov, ktorý sa nakoniec nepresadil. Času na dlhšiu diskusiu nebolo veľa, svoju úlohu zohrával aj názor, možno trochu naivný, že zatiaľ sa ešte v nových pomeroch neusadili zreteľne vyprofilované politické strany, že za dva roky sa bude môcť rozvinúť plnohodnotnejší politický život. K dvojročnej lehote sa prikláňal aj Václav Havel, ktorý vtedy ešte nevidel samého seba ako prezidenta na dlhšie obdobie. Inak, s odstupom času je neuveriteľné, že z troch najkľúčovejších vecí – obnova demokracie, ekonomická reforma a nový typ štátoprávneho usporiadania – sa prvá podarila a druhá rozbehla, za taký krátky čas.

Akú úlohu hral postoj k šokovej ekonomickej terapii federálneho ministra financií Václava Klausa?

Obrovskú. Keď sa výskumníci pýtali obyvateľov Slovenska, aké problémy považujú za najdôležitejšie, jednoznačne to boli životná úroveň, sociálne istoty, nezamestnanosť, valorizácia dôchodkov, a tiež zdravotníctvo, neskôr aj kriminalita. To boli kľúčové veci, až ďaleko za tým bola otázka štátoprávneho usporiadania. Na Slovensku sa rozpadli mnohé podniky, prišla nezamestnanosť vyššia ako u susedov, a v dôsledku naštartovania reformy sa krátkodobo zhoršila ekonomická situácia. Ale obavy na Slovensku panovali ešte predtým, než sa ekonomická reforma začala. Toto má u nás tradíciu. A nie je to prekvapivé. Kým Česká republika prešla modernizáciou a všetkými s tým spojenými procesmi v kapitalistických podmienkach, na Slovensku to bolo za socializmu. Napríklad privatizácia tam mala iný charakter, keďže v českej časti štátu bolo viac menších a stredných podnikov. Toto všetko dokázal Vladimír Mečiar a HZDS šikovne zhrnúť do svojej rétoriky a sľubovať, že oni sú tí, ktorí vedia, ako na to. Využíval pritom aj „národnú kartu“ – jednoducho, my budeme reformy robiť inak, výhodnejšie pre Slovensko.

Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Foto – TASR

Už ste načrtli veľký prepad hlasov vo voľbách. V čom ako človek blízky tomuto prostrediu vidíte problém, že ODÚ-VPN a DS – ODS prepadli?

Slovenský parlament ešte v januári 1992 zvýšil hranicu na vstup do SNR z troch na päť percent, ale to nebolo všetko. Verejnosť vnímala ODÚ-VPN ako ľudí, ktorí sú za zachovanie spoločného štátu, no keďže mnohé veci sa dočasne zhoršovali – napríklad sociálne veci, nezamestnanosť –, nevnímala ich ako tých, ktorí dokážu účinne riešiť ekonomické a sociálne otázky, hoci vo vládach boli experti ako napríklad Anton Vavro či Pavol Hoffmann. Inou, zásadnou príčinou bolo, že sa strany s blízkym programom, ako ODÚ a DS – ODS nespojili. Toto je pretrvávajúci neduh štiepenia a atomizácie, na Slovensku trvalo veľmi dlho, kým politici pochopili, že nie je iná cesta, ako sa dať dokopy a uprednostniť to, čo ich spája. Táto tradícia sa vynára opakovane, aj keď sme našťastie mali obdobia, keď sa to podarilo, a to v kľúčových voľbách v roku 1998, keď sa podarilo zjednotením síl poraziť Vladimíra Mečiara. Politikom v DS – ODS sa nepodarilo dosiahnuť to, čo očakávali, ODÚ-VPN získala imidž pravicovej strany, ktorá málo dbá na ťaživé problémy transformácie, jednoducho už nereprezentovala taký široký prúd ako v roku 1990. Ale bola tu aj celá séria osobných nedorozumení, prečo sa to nepodarilo spojiť.

Hypotetická otázka: Bolo by sa bývalo niečo zmenilo?

Určite. Neprepadlo by toľko hlasov, tým by Mečiar nemal toľko poslancov a bolo by treba vyjednávať. Nikto nevie povedať, čo by sa bolo stalo, ale darmo by Mečiar presadzoval medzinárodnoprávnu subjektivitu vo chvíli, keby sa do parlamentov boli dostali aj strany, čo napokon prepadli, situácia by bola iná.

 

Ako dopadli voľby na Slovensku

HZDS – 37,26 %, (74 poslancov)

Strana demokratickej ľavice – 14,70 % (29 poslancov)

Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) – 8,89 % (18 poslancov)

Slovenská národná strana (SNS) – 7,93 % (15)

Maďarské kresťanskodemokratické hnutie – Egyuttéles – Spolužitie 7,42 % (14)

Občianska demokratická únia (ODÚ) – 4,04 %

Sociálnodemokratická strana na Slovensku – 4,00 %

Demokratická strana – Občianska demokratická strana – 3,31 %

 

SDĽ skončila vo voľbách druhá, a to aj bez toho, že by sa spojila so SDSS, ktorej prepadli štyri percentá. Aký bol jej pohľad na štátoprávne usporiadanie?

Jej program hral na obe strany – suverénne republiky v spoločnom štáte. Otázka je, čo v takom prípade mala suverenita znamenať, ale s ľuďmi s SDĽ by sa bolo dalo dohodnúť. V každom prípade to boli vypočítateľnejší ľudia ako Vladimír Mečiar. Myslím si, že keby voľby dopadli nejako inak a keby HZDS nemalo takúto moc, začal by sa presadzovať model, ktorý by predsa len mal nejaký rozmer rovnoprávneho partnerstva. Najmä však by to zmenilo celý rámec vyjednávania. Takto rozhodovali dvaja veľkí lídri. V hypotetickom prípade by ľudia zo SDĽ presadzujúci bližšie nešpecifikovaný princíp „kooperatívnej federácie“ mohli byť tým racionálnym prúdom, ktorý by tlačili HZDS a zvyšok strán k nejakej forme dohody.

Z prijímania ústavy v septembri 1992 – ústavu nesie Jozef Prokeš z SNS, za ním kráča Vladimír Bajan z HZDS a Milan Ftáčnik z SDĽ.  V prvom rade zľava predseda SDĽ Peter Weiss, premiér Vladimír Mečiar (HZDS) a predseda Národnej rady Ivan Gašparovič (HZDS). Foto – TASR

Ako voľby vnímal Václav Havel?

Havel postupne dorastal do politika, ktorý začal Slovensko viac poznávať, začínal mu viac rozumieť. Jeho základným presvedčením bolo to, aby sa obe strany k sebe správali ako dospelí, a ak Slovensko dospeje vo voľbách k tomu, že chce samostatnosť, on bude posledný, kto tomu bude brániť. Potom však videl, že po rokovaniach ODS a HZDS nie je východisko, jeho sklamanie sa týkalo oboch častí štátu, nielen Slovenska. Videl, že to už nemá zmysel a rezignoval. Myslím, že ho to trápilo celý život. Havel nikdy nepovedal nič také ako napríklad český minister zahraničia Josef Zielenec, že sa Česi musia oddeliť od územia chaosu. Naopak, neskôr sa veľmi zasadzoval o integráciu Slovenska do NATO a EÚ a pomáhal tomu, ako vedel.  

Pred voľbami vznikla aj petícia za zachovanie spoločného štátu.

Hej, a výskumy hovorili, že za zachovanie je väčšina, ale občianska spoločnosť ešte nebola taká rozvinutá ako neskôr, pretože, paradoxne, pevnejšou, pestrejšou sa stala až vďaka Mečiarovi. Zaujímavé je, že aj po desiatich i dvadsiatich rokoch od rozdelenia sa ľudia vo výskumoch verejnej mienky na Slovensku i v Česku zhodovali na jednej skutočnosti: nie je dobré, že sa rozdelenie udialo bez referenda.

Existuje nejaké poučenie z volieb 1992?

Vidieť tam dve veci. Prvá vec je, že ten typ politickej garnitúry, ktorá tu bola v novembri 1989, ktorá vyhrala voľby a po prvom odvolaní Mečiara presadzovala určitý typ politiky, sa v oveľa širšej koalícii v roku 1998 vrátil. Aby sa tento typ politickej kultúry presadil, musel možno zažiť viacero porážok. To môže byť v politike veľmi dôležité – my sme si svoj zápas s autoritárskymi praktikami museli sami vybojovať, v Českej republike ako keby veci bežali „v pohode“. Druhá vec je paradox, že Slovensko ako krajina, ktorá v mnohých ohľadoch zaostávala a všetko musela dobiehať – modernizáciu, industrializáciu, urbanizáciu, rozvoj občianskej spoločnosti si vlastne, napriek všetkým problémom, počnúc korupciou až po vymáhateľnosť práva, udržiava základné kontúry demokratického pluralistického usporiadania. Otázka pre budúcnosť je, či spoločnosť a jej politici prejavia aj schopnosť vyrovnávať sa s extrémistickými silami. Mimochodom, jedno poučenie platí aj pre blížiace sa župné voľby v Banskej Bystrici: Ak nechcú Kotlebovi odporcovia prehrať, musia nájsť spôsob, ako sa dohodnúť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie