František Mikloško by vás v núdzi schoval

S jubilantom Františkom Mikloškom (2. jún 1947) sa mi spája niekoľko vzácnych vlastností. Spoznali sme sa pred vyše tridsiatimi rokmi, na jednej z debát u Šimečkovcov, bol tam aj Miro Kusý a ďalší. V tých časoch sa už vložil do zápasov, ktoré formovali nielen jeho samého, ale vpečatili sa do slovenskej novodobej histórie. Onedlho sa stal spoluorganizátorom nezabudnuteľného sviečkového zhromaždenia.

Je človekom hlbokej viery, starostlivo udržiava pamiatku všetkých duchovných a kultúrnych osobností, ktoré za ňu trpeli či kultivovali ju. To mu však nebráni byť v spojení s tými, ktorí majú odlišné hodnotové ukotvenie. Je presvedčeným demokratom, a práve preto sa dokáže zhovárať aj s ľuďmi, ktorí s ním nesúhlasia: vie s nimi komunikovať tak, že si vyslúži ich rešpekt.

Vstupom do politiky a verejného priestoru sa mu nesmierne rozšíril obzor. Zobral to ako dar, vo funkcii predsedu parlamentu nespyšnel, radil sa s rozhľadenejšími. Vstrebával do seba podnety zo stretnutí s európskymi politikmi. Časom sa v ňom ešte prehĺbila schopnosť pozerať sa na svet okolo seba z odstupu, vnímať súvislosti, používať intuíciu. Nehanbí sa za silné emócie, je pravým protikladom cynika. November 1989 prežíval ako „jedno veľké vnútorné šťastie, ktoré nemôže nič narušiť“.

Slovensko vždy videl ako súčasť západnej civilizácie, aj s príslušným zahraničnopolitickým zaradením. „Ak zoberieme do úvahy možné zdroje konfliktov v Európe, jednak z rozširovania vplyvu Ruska, jednak z prípadných konfliktov z narastania vplyvu mohamedanizmu, tak iba vstupom do NATO môže Slovensko garantovať bezpečnosť svojich obyvateľov,“ vyslovil sa pred dvoma desaťročiami v knihe IVO o ťažkostiach integrácie.

Pravda, vtedy vyzerali naše vyhliadky dosť stiesňujúco: „Politici Európskej únie dospeli k názoru, že s Vladimírom Mečiarom nie je možné dosiahnuť kompromis,“ konštatoval. „Panuje názor, že Slovensko si nevie vládnuť, nemá v sebe zakódovaný záujem štátu, ktorý musí byť prvoradý. Konflikty sú vo všetkých krajinách, ale tu sa to vymkýna z rúk.“ Zároveň veril, že „je to proste v rukách obyvateľstva“. Práve o tom sme sa spolu rozprávali pred voľbami na jeseň 1998: aký občiansky odpor bude treba rozvinúť, ak by voľby boli zmanipulované. Neváhal: „Pôjdeme do toho, naplno.“ Ako to píšem, vynára sa mi pred očami jeden z ľudí, čo prežili vyvražďovanie Židov. „Viete,“ hovoril, „skutočného priateľa spoznáte vtedy, keď dôjde na lámanie chleba. V duchu sa vždy opýtam: keby bolo treba, pomohol by mi, schoval by ma?“

Keby k tomu došlo, František Mikloško by ich schoval všetkých, pred každým majiteľom okovaných čižiem či koženej bundy, nech už ich nosil horlivý člen Hlinkovej gardy alebo eštebácky major. Pretože je človekom, ktorý pamätá na druhých.

Nemusíme s ním všetci vo všetkom súhlasiť. No môžeme byť vďační, že ho máme.