Milan Ftáčnik: Ako postkomunistov nás v roku 1992 do koalície ani opozície nechceli
Už od roku 1990 bol Milan Ftáčnik poslancom za Stranu demokratickej ľavice,v nástupnickej strane po Komunistickej strane Slovenska. Exminister školstva, exprimátor hlavného mesta a súčasný kandidát na bratislavského župana spomína na voľby pred 25 rokmi a na to, že ich strana v roku 1992 narážala na nedôveru.
Ako si spomínate na voľby v roku 1992?
Boli veľmi dôležité. Za dva roky sa nevyriešilo štátoprávne usporiadanie Česko-Slovenska a tieto voľby mali dať odpoveď na otázku, v akej krajine chcú ľudia žiť. Strany ponúkali rôzne odpovede, HZDS malo až päť alternatív, ale ani jedna nebola samostatné Slovensko. Bývalé VPN, ktoré kandidovalo pod názvom ODÚ, ponúkalo zachovanie federácie. KDH malo v programe samostatnú stoličku a samostatnú hviezdičku pre Slovensko. Silným fenoménom volieb bol Vladimír Mečiar, odvolaný predseda vlády, ktorého nahradil v roku 1991 Ján Čarnogurský.
Neboli dva roky, ktoré ubehli od volieb 1990, príliš krátky čas?
To, že volebné obdobie bude iba prechodné a bude trvať iba dva roky, bolo rozhodnuté v roku 1990. Dôvodom bolo, že sa potom mala zvoliť stabilnejšia reprezentácia.
Voľby 1992 boli okrem iného charakterizované veľkým prepadom hlasov, a to nielen na pravici. Prečo sa SDĽ nepodarilo spojiť sa so sociálnou demokraciou, ktorá získala 4 percentá?
Boli to predsudky SDSS voči SDĽ ako postkomunistickej strane, ako sa to vtedy označovalo. My sme mali záujem o spoločný postup, oni však verili tomu, že osoba Alexandra Dubčeka, ktorý sa postavil na čelo SDSS, im prinesie úspech. Ešte bolo príliš krátko po novembri 1989.
Z hľadiska poradia strán šlo o najlepší výsledok SDĽ v histórii – strana skončila so 14,7 percenta na druhom mieste za HZDS. Ale SDĽ sa nestala ani súčasťou koalície (hoci hlasovala napríklad za ústavu), ale nespájala sa ľahko ani so stranami opozície. Prečo takáto samostatná opozičná politika?
Pojem samostatná opozičná politika vznikol omnoho neskôr, keď bol na čele SDĽ Jozef Migaš. HZDS vtedy obsadilo 75 kresiel v 150-člennej Slovenskej národnej rade. Ani oni sa nechceli priamo spojiť vo vláde s postkomunistami, tak na vytvorenie väčšiny použili SNS. Ale rešpektovali dobrý volebný výsledok SDĽ a jej predsedovi Petrovi Weissovi ponúkli kreslo prvého podpredsedu národnej rady. O naše hlasy sa uchádzali pri hlasovaní o Ústave SR, lebo na to potrebovali ústavnú väčšinu. Vďaka tomu mohla SDĽ ovplyvniť znenie ústavy a napríklad do nej zakotviť silnejšie hospodárske a sociálne práva. V opozícii platilo to isté. Ani KDH, ani Maďarská koalícia nemali záujem o nejakú užšiu spoluprácu so SDĽ, aj tam fungoval taký primitívny antikomunizmus. Situácia sa zmenila až v roku 1994 po odvolaní Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády.
SDĽ hovorila pred voľbami v súvislosti so štátoprávnym usporiadaním o voľnej federácii. Čo to znamenalo?
My sme boli zástancami zachovania spoločného štátu. Vedeli sme, že to už nemôže byť centralistická federácia, preto sme hľadali model, ktorý by dal pre Slovensko väčší priestor. Federácia mala mať iba nevyhnutné právomoci, ako bola napríklad obrana, alebo mena, podstatne viac právomocí sa malo vykonávať na úrovni národných republík. Ukázalo sa, že na takýto model nebola pripravená česká strana.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
