Denník N

Sľubovali federáciu či radikálny prechod k trhu. Ako reformná pravica pred 25 rokmi prehrala

Snem Občiansko-demokratickej únie v Pezinku v roku 1992. Hore vľavo Ivan Mikloš, vedľa Ján Langoš. Foto – TASR
Snem Občiansko-demokratickej únie v Pezinku v roku 1992. Hore vľavo Ivan Mikloš, vedľa Ján Langoš. Foto – TASR

Pred voľbami v roku 1992 sa Občianska demokratická únia, ktorá vznikla z VPN, nedohodla na spolupráci s Demokratickou stranou. Do parlamentu sa nakoniec nedostala ani jedna strana, získali len štyri a tri percentá.

Na volebnom plagátiku z roku 1992 sa usmieva Ivan Mikloš v dvojradovom saku. Stojí vedľa divadelníka Martina Porubjaka, ktorý mal už vtedy skúsenosť podpredsedu vlády, kúsok od nich sú aj Ján Langoš či bývalý federálny premiér Marián Čalfa.

Slogan „Veríme v úspech Slovenska!“ neznie tak úderne, ako sme zvyknutí dnes, ale politický marketing bol tri roky po Nežnej revolúcii viac o intuícii ako o poradcoch a špecialistoch. Išlo len o druhé slobodné voľby po páde komunistického režimu, no pre Slovensko boli kľúčové. Ako sa neskôr ukázalo, viedli k rozpadu česko-slovenskej federácie.

Mikloš s Porubjakom, Langošom a Čalfom lákali ľudí na program Občianskej demokratickej únie (ODÚ). „Strana ľudí, ktorí si veria,“ písala o sebe únia, ktorá sa postupne pretransformovala z Verejnosti proti násiliu po tom, čo z nej odišlo krídlo okolo Vladimíra Mečiara a založilo si Hnutie za demokratické Slovensko.

Volebný plagát ODÚ z roku 1992 –  zľava Ján Langoš, Marián Čalfa, Pavol Demeš, Helena Woleková, Martin Porubjak, Ivan Mikloš, Pavol Hoffmann, Anton Vavro. Foto – urda.blog.sme.sk

Kandidátka lídrov Nežnej revolúcie nakoniec vo voľbách prekvapivo prepadla, získala len niečo vyše štyroch percent a nedostala sa do Slovenskej národnej rady ani do Federálneho zhromaždenia. Podobne – len s tromi percentami – dopadla aj proreformne zameraná koalícia Demokratickej strany a slovenskej pobočky ODS Václava Klausa.

Od volieb, ktoré sa konali 5. a 6. júna 1992, uplynulo presne 25 rokov. Prečo vtedy Slováci odmietli reformistov a prečo sa programovo blízke strany nedokázali spojiť?

Roky 1991 a 1992: Nezamestnanosť a inflácia

V roku 1992 dopadli na mnohých Slovákov problémy ekonomickej transformácie. Podľa štatistík Národnej banky Slovenska tretí rok po sebe klesal hrubý domáci produkt (v roku 1991 na Slovensku o vyše štrnásť percent, v roku 1992 o sedem), prudko stúpli ceny (v roku 1991 dosiahla inflácia na Slovensku 61,2 percenta). Rástla nezamestnanosť, po rokoch, keď bolo zamestnanie povinné zo zákona, bolo pre ľudí šokujúce, že zrazu stratili prácu, o to viac že sieť sociálnej podpory ešte len vznikala. V roku 1991 dosiahla nezamestnanosť takmer 12 percent.

Favoritom volieb bolo Mečiarovo HZDS, ktoré sa odštiepilo od VPN ešte v roku 1991. V tom čase to bolo široké hnutie, kde pôsobil aj Milan Kňažko či neskorší prezident Michal Kováč, a oslovovalo tradicionalistických voličov, ktorí odmietali radikálne ekonomické reformy.

Kresťanských voličov zastupovalo KDH Jána Čarnogurského, na ľavici súperili exkomunisti zo Strany demokratickej ľavice so sociálnymi demokratmi vedenými Alexandrom Dubčekom (ktorí nakoniec vo voľbách prepadli tiež). O potrebe samostatného štátu presviedčala Slovenská národná strana, na juhu bola najsilnejšia koalícia Spolužitia s Maďarským kresťanskodemokratickým hnutím mladého politika Bélu Bugára.

Volebné plagáty DS a ODS aj s kandidátom Ľudovítom Kaníkom. Foto – urda.blog.sme.sk

Lídri ODÚ sa v slovenskej politike stali spolu s predstaviteľmi federálnej vlády (napríklad Václavom Klausom, pred voľbami v roku 1992 federálnym vicepremiérom) symbolom porevolučnej ekonomickej transformácie. Ľudia ich vnímali ako vládnúcu garnitúru. Oni sami si to uvedomovali – preto napríklad na predvolebných plagátoch presviedčali, že „Slovensko má to najťažšie už za sebou“.

Aj keď niektoré krídla Demokratickej strany, ktorá vznikla ešte po vojne v roku 1945, patrili skôr k tradičnejším prúdom, po dohode o volebnej koalícii so slovenskou pobočkou Klausovej Občiansko-demokratickej strany sa aj DS svojím programom zaradila k proreformným pravicovým stranám.

„Proti zmierovaniu sa s komunistickou minulosťou staviame energickú politiku definitívneho rozchodu s minulosťou,“ písalo sa v spoločnom programe DS a slovenskej ODS. „Proti fantazírovaniu o tretej ceste staviame praxou overené západné ekonomické teórie a dôsledné pokračovanie radikálnej ekonomickej reformy.“

Obe kandidátky, ODÚ aj DS/ODS, sa jednoznačne hlásili k zachovaniu česko-slovenskej federácie, volili zahraničnú orientáciu na Európske spoločenstvá a NATO či skôr liberálne heslá o slobodných občanoch.

No neuspeli. Podľa Petra Zajaca, ktorý v roku 1992 síce nekandidoval, ale v ODÚ pôsobil, za tým bola práve ekonomická situácia v krajine.

„Slovensko odmietlo transformačnú ekonomickú politiku, ktorú robila československá, ale aj slovenská vláda po roku 1990,“ myslí si Zajac. „Na Slovensku vo vysokej miere prevládol názor, že bude stačiť robiť len drobné zmeny, v podstate v duchu Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou.“

Druhý dôvod podľa Zajaca spočíval v tom, že ODÚ nedocenila absolútnu nevyhnutnosť spojiť všetky proreformné sily. „Tým myslím nielen ODÚ, DS a ODS, ale aj Maďarskú nezávislú iniciatívu,“ pripomína.

MNI viedol László Nagy a kandidovala samostatne ako Maďarská občianska strana, mimo hlavnej maďarskej koalície Bugárovho MKDH a Spolužitia. MOS nakoniec získala niečo vyše dvoch percent. V súčte teda vo voľbách v roku 1992 prepadlo takmer desať percent proreformných voličských hlasov.

Peter Zajac. Foto N – Tomáš Benedikovič

Radičová: Liberalizácia bola šokom

Zajac vraví, že i keď ODÚ s Demokratickou stranou o spolupráci rokovala, nakoniec sa nedohodli. Hodnotí to ako chybu. „Je to opakujúci sa fenomén na slovenskej politickej scéne, ktorý sa reálne končí tak, že nedohoda na spolupráci vedie k politickému neúspechu. Je to dlhodobá skúsenosť, ktorá trvá v podstate už tridsať rokov.“

Sociologička a bývalá premiérka Iveta Radičová pôsobila začiatkom 90. rokov ako hovorkyňa Verejnosti proti násiliu. Z politiky sa stiahla na jeseň 1991, keď sa VPN začala transformovať na Občiansku demokratickú úniu a na jej čelo sa postavil Martin Porubjak.

Zažila ešte prvé rokovania ODÚ s Demokratickou stranou, neskoršie už nie. „Došlo k prepadu hlasov, ale neúspechu ODÚ vo voľbách predchádzali viaceré faktory,“ vysvetľuje. „Tým prvým bol veľmi hlboký a vážny spor vnútri VPN primárne okolo postavy pána Mečiara.“

Výsledky volieb v roku 1992, proreformné strany vyznačené červenou. Zdroj – Štatistický úrad

Rolu zohrala aj ekonomická situácia. Politika sa pred voľbami štiepila na troch témach, vyratúva sociologička Radičová. Prvou bola sociálna a ekonomická situácia, ktorá spoločnosť rozdeľovala do troch táborov: priaznivcov socializmu s ľudskou tvárou na jednej strane a šokovej radikálnej reformy na druhej. Medzi nimi boli tí, ktorí preferovali akúsi „tretiu cestu“.

Ďalšími témami boli spor medzi konzervatívnym, socialistickým a liberálnym pohľadom na spoločnosť, a otázka zachovania česko-slovenskej federácie či vzniku samostatného Slovenska.

ODÚ či koalícia DS/ODS síce mohli svojím jasným postojom oslovovať Slovákov, ktorí odmietali rozdelenie federácie, Radičová však pripomína, že pri rozhodovaní voličov boli a dodnes sú kľúčové sociálne a ekonomické otázky. „Liberalizácia v začiatkoch 90. rokov bola šokom. Rýchlo rástli ceny aj nezamestnanosť. Bol to šok a bolo to bolestivé,“ vysvetľuje.

„Tento moment bol pre voličov dôležitejší ako téma rozdelenia štátu. Navyše, ani jeden väčší politický subjekt, okrem Slovenskej národnej strany, v tom čase nemal vo volebnej kampani ako cieľ rozdelenie štátu. Bol to jediný aktér, ktorý bol nosičom tejto myšlienky.“

Čo je však podstatné – priaznivcov šokovej reformy bolo aj podľa Radičovej na Slovensku najmenej, čo sa pod výsledok ODÚ podpísalo.

Rozpory sa nakoniec prekonali

Problémom ODÚ bolo aj to, že s Miklošom, Porubjakom či Langošom na čele pôsobila výrazne inak ako pôvodná Verejnosť proti násiliu, ktorá vyhrala voľby dva roky predtým, v roku 1990.

„Vtedy VPN ako lídra postavila Alexandra Dubčeka,“ pripomína Radičová. „Touto voľbou bolo navodené očakávanie zmien, ktoré nebudú mať podobu zásadnej ekonomickej reformy. Postava Alexandra Dubčeka teda vyvolala očakávania, ktoré boli iné v porovnaní s realitou, ktorá potom nastala. Rozpor sa premietol do rýchlej straty podpory VPN.“

Pri hodnotení možnosti koalície medzi ODÚ a Demokratickou stranou sa na situáciu pozerajú priami aktéri odlišne. Iveta Radičová vraví, že DS neadekvátne odhadovala svoje možnosti. „Trúfali si na viac, napriek známym výsledkom vo výskumoch verejnej mienky. Bolo jasné, že samostatne nezískajú percentá, ktoré by ich pretlačili do parlamentu.“

Snem VPN v roku 1991, ešte s Alexandrom Dubčekom a Vladimírom Mečiarom. Obaja zakrátko hnutie opustili. Foto – TASR

Za koalíciu DS a ODS v roku 1992 kandidoval aj neskorší minister práce Ľudovít Kaník, ktorý mal vtedy 26 rokov. Kaník si naopak myslí, že vinu na nedohode nesie ODÚ.

„Po boji je každý generál, dnes každý povie, že bola chyba, že tie strany nešli spolu,“ vraví. „Vtedy vládlo presvedčenie, že každý je pápežskejší od pápeža. Bolo stretnutie zástupcov ODÚ a ODS. ODÚ vystupovala tak, že je silná a nikoho nepotrebuje. Dopadlo to tak, ako to dopadlo.“

Peter Zajac vidí rozdiely medzi vtedajšou Demokratickou stranou a ODÚ v histórii. „Pôvod Demokratickej strany siahal až k povojnovému obdobiu, teda k roku 1945. Pôvod VPN a ODÚ bol v roku 1989. To nebol zanedbateľný rozdiel, bola to iná generácia.“

Rolu zohralo aj to, že Demokratická strana sa za komunizmu pretransformovalo do Strany slovenskej obrody, ktorá bola súčasťou Národného frontu. „To na nej tiež zanechalo stopy. Vnútri Demokratickej strany boli rôzne odstredivé sily, ktoré sa stavali k ekonomickej transformácii rezervovane.“

Neschopnosť dohodnúť sa zopakovala v prípade týchto subjektov ešte raz, pred voľbami 1994. ODÚ medzitým zanikla, ale časť jej predstaviteľov založila občianske združenie s názvom Stála konferencia Občianskeho inštitútu (SKOI). Rozhovory s DS síce opäť stroskotali, za SKOI sa však nakoniec dostal do parlamentu Ján Langoš, ktorému ponúklo zvoliteľné miesto na kandidátke Kresťanskodemokratické hnutie.

DS a SKOI sa nakoniec zblížili až v roku 1995 a Langoš sa stal predsedom Demokratickej strany. Zostal ním až do roku 2000, keď ho vystriedal Kaník.

Slovensko

Teraz najčítanejšie