Primátor Hriňovej: Aj od Kotlebu sa ľudia odvrátia, len neviem, kam sa potom zvrtnú

Kandidoval za pravicu a druhýkrát po sebe je primátorom Hriňovej, mestečka v srdci Banskobystrického kraja. Stanislav Horník ako župný poslanec otvorene kritizuje praktiky Mariana Kotlebu, upozorňuje na županovo rodinkárstvo a podporuje kandidáta Jána Luntera.

Aké boli reakcie, keď ste nedávno vyšli s kritikou Kotlebu a jeho pravej ruky Miroslava Suju za rozdeľovanie dotácií?

Zatiaľ mám pocit, že moji nepriatelia sú zaskočení, asi zafungoval moment prekvapenia. Určite však ešte údery prídu, títo ľudia to nenechajú bez odvety. Zatiaľ sa teším z reakcií verejnosti, vnímam ako zadosťučinenie, že žiadosť na dotáciu na strelecký klub z Detvy sa vytratila z povrchu zemského, nie je v zozname podporených projektov, aj keď tam títo páni pretlačili zvýšené dotácie pre svojich vyvolených; sesternice, spriaznených starostov. Ďalších žiadateľov na dotáciách pritom ukrátili. Celkovo si dovolili oproti poslaneckému návrhu urobiť pätnásť zmien. To je smutné.

Bude to mať podľa vás nejaké dôsledky?

Ak by to riešil prokurátor, tak asi zistí, že celý proces bol zbabraný, v rozpore s všeobecne záväzným nariadením, čo potvrdzuje aj stanovisko Oddelenia právnych služieb kraja. Podporené projekty pre okres Detva pritom dodnes nie sú zverejnené na župnom webe. A poctivý zamestnanec župy zrejme príde o prácu len preto, že si dovolil zverejniť riadne podpísaný a včas doručený návrh dvoch členov komisie, mňa a primátora Detvy Jána Šufliarskeho. To už je veľmi smutné. Zdá sa, že poslanec Suja už Kotlebovi prerástol cez hlavu.

Ak sa povie Hriňová, tak Bratislavčan zrejme tápe: to je „tam niekde“ na strednom Slovensku, kde boli kedysi veľké strojárne ZŤS?

Áno, boli tu veľké strojárne, ktoré mali za predchádzajúceho režimu plnú zamestnanosť 1800 ľudí.

Necítili tu ľudia nostalgiu za bývalým režimom?

Mnohí ju cítia dodnes. Fabrika prilákala aj množstvo nových obyvateľov, spolu s Detvou alebo Martinom bola súčasťou veľkého zbrojárskeho koncernu – u nás sa vyrábali najmä prevodovky do bojových vozidiel pechoty, kompletovali to v Detve, posielali sa do krajín Varšavskej zmluvy a rozvojového sveta. Hriňová je typickou zmesou starousadlíkov a tzv. „kufrikárov“, ktorí prišli ako vyučení strojárski odborníci, dostali byty, založili si rodiny, usadili sa.

Po revolúcii?

Aj. Napokon, fabrika funguje dodnes. Našťastie sa tu nenašiel nejaký mečiarovský privatizér, ktorý by to vytuneloval a fabriku zlikvidoval. Dnes ju vlastní bývalý „tieňový minister hospodárstva“ Roberta Fica (Hriňovské strojárne ovláda Roman Václavík – pozn. red.). Už to nie je veľkopodnik, ale zveľaďuje sa. V kmeňovej fabričke pracuje asi 350 ľudí, okolité haly sú plne obsadené.

Je Hriňová hladová dolina?

Tak by som to nenazval. Podpoľanci sú ľudia pracovití, aj v ťažkých časoch sa dokázali vynájsť, dodnes stovky ľudí od nás cestujú na jeseň do Talianska na jablká. Donedávna bol problém postaviť futbalový „mančaft“ na nedeľu. Veľa žien chodí opatrovať do cudziny.

Aký majú vzťah k pôde?

Aj tí, čo chodili desaťročia za socializmu do fabriky, mali svoje polia, obhospodarovali dedovizeň, spolu s rodičmi. Ako na jednom z mála miest u nás v Hriňovej neprebehla kolektivizácia. Pôdu si dodnes bránia až bigotným spôsobom – aj z toho vyplývajú časté majetkové spory.

Je to teda zmes, kovorobotníci a roľníci. To sa celkom bije, nie?

Mohlo by sa tak zdať, ale aj prisťahovalci si postupne vytvorili rodinné väzby a dnes mnohí z nich hospodária na pôde. Aj za ťažkých čias si ľudia dorobili, dopestovali, dochovali. Produkcia bola taká vysoká, že v starých plánoch krízového manažmentu sa počítalo s tým, že v prípade mimoriadnej situácie hriňovské lazy nachovajú Zvolen; toľko tu bolo mäsa, mlieka, vajec a iného „zbožia“. Vtedy sa myslelo na prípad vojny, útok kapitalistického nepriateľa.

Aké je politické správanie tých ľudí? Volili zrejme prevažne HZDS, neskôr Smer.

To sú tie paradoxy, Hriňová bola skutočne jednou z bášt HZDS, potom Smeru, to pretrváva dodnes. V komunálnom živote však vždy bolo na osoh, keď sa vtedajšie pravicové strany, teda kluby SDKÚ a KDH, spojili, vždy bol výsledok dobrý. Ak sme mali zlé vzťahy, vždy vyhral niekto tretí. Ak kandidovali na primátora dvaja kandidáti pravice, nemali sme ani primátora, ani dosť poslancov v zastupiteľstve. Ľudia na lazoch sú silne veriaci, KDH tú má stabilnú voličskú základňu, tradične sa darilo SNS.

Ako u vás dopadli parlamentné voľby?

Vždy po parlamentných voľbách boli tie komunálne úplným opakom. Keď bola v Bratislave pravicová vláda, tu bol človek z HZDS a naopak, pri ľavicovej vláde sa darilo vyhrávať mne alebo môjmu predchodcovi.

Ako si to vysvetľujete?

Ľudia asi ocenili, ak zistili, že vieme spolupracovať a nie sme rozhádaní. Vieme sa dohodnúť, dobre odkomunikovať kampaň. V posledných parlamentných voľbách u nás zvíťazil Smer, druhá bola SNS a Kotleba mal okolo jedenásť percent.

Prekvapil vás výsledok ĽSNS?

Nie, už mesiace pred voľbami bolo jasné, že sa niečo deje. Videl som na svojich kolegoch v zastupiteľstve aj na vyšších funkcionároch Smeru, že nastáva panika, kŕč, neistota. Bolo zároveň jasné, že radoví členovia Smeru sú odstavení od výsledkov prieskumov, ktoré funkcionári mali k dispozícii. Už pár týždňov pred marcovými voľbami sa hovorilo o tom, že Kotleba má hrozivé čísla, ale aj to, že krajský predseda Smeru tie informácie neposunul dole.

Prečo je podľa vás Kotleba úspešný?

U nás je to predovšetkým tým, že sa spojil so zručnými manipulátormi. Tí v priebehu hodiny dokážu priviesť k voľbám masu ľudí, ktorí odvolia tak, ako potrebujú. Prvýkrát som to u nás vnímal v župných voľbách v roku 2009, kde sa objavili prvé „ťaháky“, keď prišiel volič do volebnej miestnosti a rovno od komisie si pýtal sedem eur, lebo odvolil, čo mal napísané na lístku. Zažil som prvé debaty o karuselových podvodoch, upravovaní lístkov mimo volebnej miestnosti. Už vtedy sme na to upozorňovali volebnú komisiu, médiá: pri gymnáziu v Detve sa objavila dodávka, z ktorej údajne vyplácali „všimné“ voličom.

Prečítajte si

Andrej Bán: Fašisti sú geroji len pokope alebo na webe, zoči-voči je Kotleba submisívny (+video)

To sa zopakovalo aj pri parlamentných voľbách v okrese Detva?

Nemám na to dôkazy, ale viem si predstaviť, že viac ako tisíc hlasov pre kandidáta krajnej pravice v Detve Kuliča je výpovedný výsledok. Ak k tomu pripočítam vytrvalú propagandu „nezávislých“ internetových médií, výsledok je na svete.

Sú podľa vás kotlebovci skutočne takí aktívni v teréne, tu narúbu babičke drevo, tam dedkovi opravia plot, alebo je to iba mýtus, ktorý zručne replikujú na sociálnych sieťach?

Myslím si, že je to skôr propaganda z Facebooku. Viem o tom, že ľudia z ĽSNS robili výjazdy, niekto z nich sa ukázal v kostole na omši, spravila sa debata s kandidátom. Regionálne voľby sú generálkou na komunálne voľby, tu si merajú, aký majú výtlak.

Ak hovoríte o zručných manipulátoroch, myslíte bývalých černákovcov?

Aj tých, ale všeobecne myslím ľudí, ktorí sa vtedy priúčali a dodnes ovplyvňujú komunálny život.

Majú už vyberanejšie spôsoby?

Nepovedal by som. Výpalníci už asi nie sú, ale predstavme si, že sa objaví človek, ktorý chce postaviť polyfunkčný objekt, a či chce, alebo nie, musí ísť do toho v partnerstve s niekým, kto sa mu ponúkne, že to „postráži“.

Aj preto časť voličov prešla ku Kotlebovi?

Bohužiaľ, treba im rozumieť, že sú nahnevaní, sklamaní zo systému, nikomu neveria. Ostal som veľmi smutný, keď som videl na protikorupčnom pochode v Bratislave skupinu furmanov, ktorí sa živia ťažkou prácou pri ťažbe dreva. Vraveli, že už nebudú voliť nikoho iného, iba Kotlebu. Lesy ich nútia pracovať za minimálne ceny, za akéhokoľvek počasia, pri ohrození zdravia a života.

Prečítajte si

Proti Kaliňákovi pochodovali aj furmani. Politikov by vešali, vyhovuje im len Kotleba

Kotleba je už takisto súčasťou systému, korumpuje a zamestnáva blízkych, to nevidia?

Samozrejme, ale títo ľudia už horkosť nevedia spracovať inak ako protestom voči celému politickému systému.

Aj od Kotlebu sa odvrátia, ak uvidia, aký je?

Rád by som v to dúfal, ale neviem, kam sa potom zvrtnú. Isté je, že svet straníckych centrál akoby na Slovensku dožil, akoby sa malo stať niečo, čo už konečne nastaví pravidlá novej politiky. Aby na odborných pozíciách boli odborníci, nie stranícki nominanti. Severské národy si tým dávno prešli. Nemôže ísť iba o emóciu od piva v krčme – hodím to Kotlebovi a budem sa smiať, čo to urobí. To je čistá nezodpovednosť.

V Španielsku som ako jediný „el Checoslovaco“ rýchlo zapadol do komunity

Čo vás v živote formovalo?

Veľmi stručne, vyrastal som v Hriňovej, deväť rokov som bol na škole v Banskej Bystrici. Najprv na strednej ekonomickej. Nastúpil som v roku 1989, v čase Nežnej revolúcie. Bol to môj prvý kontakt s väčším mestom, zapojil som sa aj do revolúcie na bystrickom námestí, čo bol zážitok, mal som pätnásť.

Ako ste to reflektovali?

Samozrejme, vnímal som v tom čase demagógiu v médiách, ktoré hovorili o proteste akýchsi anarchistov. Boli sme traja spolužiaci v triede, jeden z nich povedal, že v Prahe sa deje niečo veľmi dôležité. V tom čase moja mama už nežila, vyrastali sme so sestrou iba s otcom, pracoval ako robotník pri vŕtačke v strojárskych závodoch. Bol straník, radový komunista z presvedčenia. Myslel si, že je to zriadenie, ktoré povedie k prosperujúcej spoločnosti. Časom som aj ja na ňom videl, ako prichádza o ilúzie. Krásne štyri roky na strednej som si predĺžil o ďalších päť na Univerzite Mateja Bela, kde som pokračoval učiteľstvom všeobecnovzdelávacích predmetov. Mal som rád jazyky, najmä francúzštinu a iné románske jazyky, k tomu geografia. Počas štúdií sme veľa cestovali s kamarátmi, väčšinou vo dvojici, autostopom po Európe. Boli to výlučne cesty na Západ, do slobodného sveta. Poznával som ho, v každom aute sme získali vo vodičovi, ktorý nás vzal, toho najlepšieho sprievodcu, akého sme si mohli priať. Nikdy sme nemali negatívnu skúsenosť; či už sme prešli od polárneho kruhu po Etnu na Sicílii, stavby mládeže vo Francúzsku, Baskicko a podobne.

Aj váš názor, pohľad na svet bol podmienený tým, že ste poznávali ako študent krajiny slobodného sveta?

Isto, ako osemnásťročný som vo Zvolene prvýkrát nastúpil na diaľkový autobus do Zürichu, odkiaľ sme stopovali do južného Francúzska.

Čo ste si zapamätali z tých ciest?

Slobodu, pluralitu názorov, prirodzený rozvoj.

Až takto?

Až. Zistil som, že aj na komunálnej úrovni ich svet funguje skvelým spôsobom, že človek môže zdola meniť spoločnosť. A čo bolo krásne, na stavby mládeže sme prichádzali do spoločnosti, kde nás bolo v jednom dome na pár týždňov množstvo mladých ľudí z celej Európy. Väčšinou sme robili práce, ktoré pomáhali miestnej komunite: oprava stredovekej veže v Provensálsku, o dva roky neskôr sme stavali detské ihrisko pre detský domov. Zažíval som pocit naplnenia, že aj my ako „zakomplexovaní z východného bloku“ môžeme byť užitoční pre vyspelý svet.

To sa volalo stavby mládeže?

Presne tak, ako u nás bola Trať mládeže – ale na západný spôsob. Pracovali sme bez nároku na mzdu, iba za stravu, ubytovanie, za kurzy akvarelu či jazdy na koni.

Prečítajte si

Miňo Mazurek popieral holokaust aj plynové komory, tvrdí bývalý Kotlebov sympatizant

Nechceli ste tam ostať žiť?

Po vysokej škole som si ako 23-ročný človek za vrcholného mečiarizmu predstavoval, že toto je ten pravý okamih, keď sa treba zbaliť a ísť, ale nebolo to také jednoduché – neurobil som to. Aj profesori na UMB by mohli potvrdiť, že ak bol niekto, kto na Slovensku nechcel zotrvať, tak som to bol práve ja. Prišlo však do toho zhoršenie zdravotného stavu otca, čo ma prinútilo nezachovať sa egoisticky, ostal som v Hriňovej. Medzitým bola ešte jedna dobrá stáž. Bol som jedným z 21 absolventov piateho ročníka pedagogiky, ktorí ako prví dostali možnosť vycestovať v roku 1999 na polročné stáže do škôl v západnej Európe. Pôsobil som ako asistent učiteľa francúzštiny v španielskej Galícii. Ako jediný „el Checoslovaco“ som rýchlo zapadol do komunity. Porozumel som tomu, ako si ľudia pretvárajú svet na svoj obraz.

Nebol to civilizačný šok, vracať sa potom do Hriňovej?

Nebol, návraty boli na tom to najkrajšie, lebo už vtedy som si predstavoval, ako to všetko využiť doma. Medzitým som bol ešte päť mesiacov na vojenskej službe v Martine. Potom som so šťastím okamžite nastúpil ako učiteľ základnej školy v mojom rodnom meste. Pôsobil som tam šesť rokov, až do volieb, kde som uspel ako poslanec do mestského zastupiteľstva. Vtedy prišla výzva, vzdal som sa mandátu a nastúpil som ako prednosta mestského úradu. Mal som 31 rokov, krátko nato som sa oženil.

Čo vás viedlo, že ste opustili dráhu učiteľa a začali ste sa angažovať v komunálnej politike?

Učiteľa, ktorý robil veľa vecí navyše, aj keď neboli honorované: jazdieval som po víkendoch s pelotónom detí po horách Poľany – veľmi ma to bavilo; organizovali sme ligu majstrov vo futbale. Čisté duše detí ma napĺňali, aj stretnutia s rodičmi, to všetko ma motivovalo, aby som sa čoraz viac angažoval pre komunálny svet. Odtiaľ bolo blízko k mojej kandidatúre v roku 2002, keď som ešte skončil „pod čiarou“ pri kandidatúre za poslanca mestského zastupiteľstva. O štyri roky neskôr som sa rozhodol kandidovať za iný volebný obvod, kde ma lepšie poznali. Uspel som.

S akým programom ste kandidovali? V komunálnej sfére asi delenie na ľavicu a pravicu príliš nefunguje.

Nefunguje to tak. Štvalo ma, že keď v roku 2003 bolo referendum o vstupe Slovenska do EÚ, tak v Hriňovej sme mali primátora, ktorý bol ako výsluhový policajt typický človek silových štruktúr. Vtedy sme sa „preslávili“ tým, že u nás bola zaznamenaná najnižšia účasť na referende. Pociťoval som hanbu, zhruba v tom období som sa začal vymedzovať v prospech pravice, začali si ma „oťukávať“ ľudia z SDKÚ, Jozef Mikuš a starí harcovníci v okrese.

Kto to boli vtedy v Hriňovej?

Ľudia od lesov, učitelia, aktivisti alebo ľudia, ktorí nejakým spôsobom trpeli za predchádzajúceho režimu.

Ku každej strane sa nalepí „balast“ ľudí, ktorí beztrestne vyciciavajú systém

Ste teraz v tíme Jána Luntera, kandidáta na župana. Aký je podľa vás recept na porazenie Kotlebu?

Janka Luntera poznám z čias, keď rozbiehal v 90. rokoch minulého storočia v rodinnom podniku výrobu tofu. Ako stredoškolák som tam brigádoval so spolužiakom. Už vtedy som o ňom vedel, že je to čestný človek, má poctivú rodinnú firmu, že si išiel po skúsenosti do Japonska. Aj keď sme teraz v prípade poslaneckých dotácií urobili výnimku a vyšli sme do médií s prípadom svojvoľného klientelistického rozdeľovania dotácií Kotlebom a jeho ľuďmi, myslím si, že by sme nemali v kampani iba slepo kritizovať, lacno používať slová ako „extrémista“ či „fašista“ – lebo sa nakoniec devalvujú. Potom nebudeme môcť takýmito silnými výrazmi pomenovať výrazné prejavy extrémizmu. Treba ponúkať konkrétne riešenia zrozumiteľným spôsobom aj pre jednoduchých ľudí. Dokumentovať to na dobrých príkladoch z blízkej cudziny.

Ak dostanete od voliča priamu otázku, či je Marián Kotleba fašista, čo poviete?

Nemám problém to nahlas povedať, robím to nepretržite od jeho zvolenia pred štyrmi rokmi. Obaja moji starí otcovia pôsobili v odboji, mám jasné hodnotové ukotvenie. Viem, kam to až môže zájsť. V bývalej NDR som po roku 1989 videl náckov, dnes sa to tam do veľkej miery vytratilo. Našli si svoje miesto na zemi, dosiahli vytúžený životný štýl a upokojili sa.

Myslíte si, že ak by tu neboli skorumpovaní smeráci, nebol by tu ani Kotleba?

Neviem, či to takto funguje. Ale čestne: to isté sa dá povedať aj o ktorejkoľvek politickej vrchnosti, ktorá bola pri moci. Nezlyhal iba Smer, je to prierez naprieč politickým spektrom. Ku každej strane sa nalepí „balast“ ľudí, ktorí beztrestne vyciciavajú systém, nasali sa na svojho štátneho tajomníka či ministra. Ani ja už nie som euroromantik, dnes vidím, že celý systém eurofondov je nie náhodou neprehľadný. Je to podhubie, kde vyrastá korupcia, kde sa berú percentá, žiadatelia sú nútení to akceptovať. Je to desivé. Eurofondy v dnešných podmienkach a na slovenský spôsob sú živnou pôdou pre kvety zla.

Čiže deliaca čiara je systém a antisystém, tí, čo sa na tom priživujú, a tí, čo to kritizujú?

Samozrejme, a napokon, aj ten Kotleba. Veď aj on sa obklopil ľuďmi, ktorí sú pripravení „cicať“ cez regionálnu správu ciest a cez iné zákazky. Presne tí istí ľudia, ktorí nám tu kazia Slovensko vyše dvadsať rokov, potopia aj Kotlebu. Prevracači kabátov, tak sa im kedysi hovorilo.

Ako sa stalo, že ste uspeli na primátora ako kandidát pravice v Hriňovej?

To sa opýtajte voličov. Najprv som v roku 2010 kandidoval z pozície prednostu mestského úradu za pravicovú koalíciu SDKÚ, KDH a SaS, dostal som 62 percent všetkých odovzdaných hlasov voličov. Mal som sedem protikandidátov, o štyri roky som už nemal ani jedného.

To ste boli jediný kandidát na primátora?

Áno, asi nikto to nevyhodnotil ako užitočný súboj. V roku 2014 som opäť kandidoval za SDKÚ, KDH a Novu, na poslednú chvíľu prišiel za mnou okresný šéf Smeru, že nemajú protikandidáta a či ma môžu podporiť. Poslal som ich do Bystrice za pani Laššákovou, či s tým nemá problém, že občas si do nich kopnem. Oni, že je to v poriadku, ja som to prijal.

Prečítajte si

Zabudnuté Slovensko, zabudnutá Amerika. Vás nenávidíme, seba zničíme

Budete tretíkrát kandidovať?

Silno nad tým uvažujem. Úcta voči starostom je už pod prahom slušnosti, dnes vás ktokoľvek pošle priamo na ulici do… nechcem povedať kam. Verejný život je agresívny a vulgárny, pociťujem to aj ja. V novembri 2015 kotlebovci po Hriňovej vylepovali plagáty, že Horník ako kandidát strany Šanca chce priviesť do mesta migrantov. Vkladali mi do úst veci, čo som v živote nepovedal. Len preto, že som sa zasadzoval o to, aby sme sa zachovali humánne a pokojne.

Zastrašilo vás to?

Zaskočili ma na Facebooku komentáre ľudí, ktorých pritom osobne poznám. Nenechal som sa však strachom paralyzovať, naopak, reagoval som s odľahčením, s nadhľadom. Dokázal som tým ľuďom, že čím viac budú prilievať olej do ohňa, tým budem odhodlanejší.