Denník N

O nepotrebnosti a nebezpečenstve „nápadov“ v politike

Nepotrebujeme nepolitickú politiku, utopickú vieru, že „nová generácia“ bude lepšia, že to dokáže, ani žiadnych prorokov. Potrebujeme kvalifikovaných politikov.

Autor je poslanec Európskeho parlamentu

Ak by malo byť niečo opakom toľko kritizovaného populizmu, tak predovšetkým kvalifikovaná, odborne založená, skúsenosťami podložená a o spoločenský konsenzus sa usilujúca politika. Čo najmenej manipulujúca a čo najracionálnejšie vyargumentovaná. (Na moralitu som nezabudol, ale venoval som sa jej v jednom zo svojich minulých príspevkov…)

A tak by hádam politiku mala vnímať aj verejnosť. Ak berie vlastné „blaho“ či život seriózne. A rovnako často, ako je tomuto prístupu vzdialená stranícka politika, je vzdialený aj pohľad verejnosti na zmysel politiky. A aj pohľad médií.

Príklad: v každej diskusnej relácii tak redaktori, ako aj politici odhora nadol skloňujú a hľadajú „nápady“. Samozrejme, dobré. Lenže politika nie je a nesmie byť o nápadoch! Tak si predstavujú politiku úplní ignoranti, všetkého schopní dobrodruhovia, diletanti, všetci dokopy vždy mimoriadne sebavedomí a pokladajúci práve tých doterajších za úplných hlupákov. Nepochybne politika nie je veda. Je viac. Vyžaduje si hľadanie riešení: takých, ktoré berú do úvahy právny systém, ústavné usporiadanie, sociálno-ekonomickú realitu, predpokladané reakcie väčších sociálnych vrstiev či rozdielny vplyv na regióny, vplyv na štátny rozpočet a, samozrejme, to, či riešenie prinesie viac úžitku alebo škody. A, samozrejme, pre koho.

Tí, čo prichádzajú s „nápadmi“, ani netušia, že na každý existujúci spoločenský problém existuje celá plejáda dobre vyargumentovaných riešení, dosahové štúdie, zhodnotenie doterajších skúseností z každého kúta sveta, desiatky vedeckých ústavov a think-tankov poskytujúcich možné riešenia a prístupy. Je, samozrejme, na kvalifikovanosti politika, štátnika, aby vybral to správne a „spoločensky akceptovateľné“ riešenie.

Môže kto chce, koľko chce nadávať na Európsky parlament, ale kvalifikovanosť politiky je tam na najvyššej úrovni. Denne prebiehajú desiatky seminárov, odborných vypočutí, konferencií, diskusií politických skupín, výborov; denne mám poštovú schránku plnú odborných štúdií a podkladov z univerzitného výskumu, think-tankov, odborných časopisov, ale aj lobistických názorov rôznych profesných zväzov, reprezentantov odvetví, sektorov výroby, odborov, občianskych združení a aktivistov. A ak by som pociťoval nedostatok znalostí v nejakej téme, mám k dispozícii prostriedky, aby som si zorganizoval odborný seminár aj sám a pozval si expertov či skúsených praktikov. (Počas môjho pôsobenia v slovenskom parlamente som nič podobné nezažil, niečo ako čulý odborno-politický ruch mimo rutinnej práce vo výboroch a na pléne som nezaznamenal.)

Dve zaujímavé podujatia som mal minulý týždeň, len na dokreslenie: profesor Juraj Sinay, predseda Zväzu automobilového priemyslu, zorganizoval pracovné raňajky v Bruseli a detailne nás informoval, aké potreby má na Slovensku tento priemysel, aby prežil, o cestách k ekologizácii, prechode na čistejšie energie až po potrebu duálneho vzdelávacieho procesu. Boli sme tam slovenskí poslanci z dvoch najsilnejších politických skupín, sociálnych demokratov a ľudovcov, a verte mi, že vieme v týchto skupinách presadiť aj potreby slovenského priemyslu. A poobede diskusia s autormi, umeleckými tvorcami o autorských právach – teda téma, o ktorej som vedel, no, zhola nič.

Celá debata sa, samozrejme, posunula k ochrane práv autorov pri šírení ich diel na Googli, YouTube, Twitteri, Instagrame atď. Diskutérom v paneli bola aj speváčka Jana Kirschner, s milými, skôr citovo zameranými vstupmi. A vyjadrila aj túžbu, že by rada verila politikom – ale z jej slov som vycítil, že im teda až tak veľmi nedôveruje…

Panelisti proste bojovali, aby ich umelecká produkcia nemohla byť šírená svojvoľne, bez ich súhlasu a bezplatne.

A teraz k politike: ťažkosť, pred ktorú je postavený každý seriózny politik, je vidieť problém v celej zložitosti: lebo umelec je na jednom konci šnúry, na jej druhom konci je spotrebiteľ a tú šnúru, obrazne povedané, vytvára poskytovateľ prenosovej služby; to je ten Facebook, Google, Flickr… A pohľady a záujmy všetkých troch „strán“ sú rozdielne a iste oprávnené.

Výtvarník Christian Guémy hovoril presvedčivo, že Google vám nič nenájde, čo si vy sami vopred nezadefinujete, Janka Kirschner protestovala, keď sa na YouTube zjavia jej pesničky v kontexte, ktorý si neželá, a nemecký poslanec Christian Ehler prirovnal úsilie spotrebiteľov mať na sieťach zadarmo produkty autorov a tvorcov k požiadavke vziať si cudzí bicykel a odviezť sa, kam sa komu zachce…

Áno, práve a presne to je politika: nájsť tú jemnú citlivú niť, ako spojiť také protikladné záujmy, ako sú práva autorov, poskytovateľov služieb a spotrebiteľov. A na to žiaden „nápad“ nestačí. Ale len citlivá, kvalifikovaná znalosť potrieb všetkých zúčastnených a taká formulácia zákona, ktorá žiadneho nepoškodí a v lepšom prípade umožní rozkvet všetkých záujmov.

Na záver diskusie a na znak priateľstva speváčka Bea Pavla zaspievala rytmicky chytľavú maďarskú pesničku.

Je už asi celkom zrejmé, čo som chcel týmto príhovorom povedať: že nepotrebujeme žiadne „nápady“, nepolitickú politiku, takých, čo sa vystatujú „ja nie som politik“ (a pritom ním chce silou-mocou byť), permanentnú utopickú vieru, že „nová generácia“ bude lepšia, že to dokáže; ani žiadnych prorokov, ktorí nás chcú ohúriť pravdami „odinakiaľ“. To, čo potrebujeme, sú kvalifikovaní, vzdelaní politici, znalí problému a schopní citlivo riešiť protikladné záujmy, zladiť ich, vnímať rozdielne záujmy rozdielnych sociálnych skupín, regiónov a generácií… Rozoznáte ich ľahko: takíto politici či političky nikdy neprichádzajú a nechvália sa „nápadmi“.

Teraz najčítanejšie