Dávajte pozor, čo robia vaše deti

Miniatúrna goetheovská cesta do Lipska a predovšetkým do múzea v Halle. Ďuro je báječný sprievodca po miestach, ktoré poznal ako fotograf pracujúci pre múzeum, a múzeum je úžasné, lebo riaditeľ Harald Meller rád chodí opačným smerom. Kým kto z Východu mohol, tak po zjednotení Nemecka išiel na Západ, on išiel zo Západu na Východ a z múzea s génmi NSDAP + SED éry urobil malý európsky kultúrny klenot.

Vymyslená stála expozícia a každý rok jedna príťažlivá výstava. Exaktný stred vedy a strhujúci spôsob, ako ju predstaviť. Minulý rok fenomén VOJNA, teraz ALCHÝMIA, hľadanie tajomstva sveta. Výsledok: do múzea sa chodí! Výstavy sú niečo ako esej. Za výtvarným perfekcionizmom stojí (na fotografii sedí v zástere) Juraj Lipták.

Fascinujúci detail maľby nahryznutého jablka s Eviným dentálnym odtlačkom od Lucasa Cranacha st. z roku 1528 a vedľa je ikonická fotografia podrážky astronauta Buzza Aldrina na Mesiaci z roku 1969. Priestor medzi tým je váš. Premýšľajte! Alebo kolekcia stredovekých alchymistických fľaštičiek inštalovaná dolu a nad ňou – ako kopula chrámu – fotografia supermechanizmu CMS z Cernu. Vedľa fotografia dverí s nápisom WEB. Áno, tam vzniklo www. Šéf vtedy povedal niečo v tom zmysle, že je to zaujímavé, ale asi nepoužiteľné. Alchýmia. Len máločo vzniká ako program. Pokus, omyl, a predsa poznanie.

Nad všetkým sa vznáša citát z Danteho Inferna (parafráza)… zobuďte zmysly, nebráňte tomu, čo nás poháňa ísť za Slnkom, tam, kde už nie sú ľudia… Vybral ho Ďuro. Na „šupke“, bratislavskom Bauhause, skoro prepadol z matiky, ale literatúru na pražskej FAMU, kde študoval fotografiu, prednášal Milan Kundera. Neviem, čo mu zapísal do indexu, ale život mu dal za jedna. Ďurova idea múzea je zdanlivo jednoduchá: „čo človeka neosloví emocionálne, to si nezapamätá“. Idea a skvelý autorský tím ľudí z múzea je jedno, ale bez fotografií, výtvarných nápadov a nezvyčajných Ďurových (básnických) asociácií a citácií by výstava nebola vzrušujúcou cestou dejinami omylov, poznaní, popráv šarlatánov aj skutočných vedcov. Alchýmia nebola iba o hľadaní kameňa mudrcov a zlata. Samo slovo alchýmia je štýlovo zavalené archeologickými vrstvami posmechu, a pritom je to naše detstvo. Ako ten Hahnov model.

P. S. Po prvý raz som bol v jednoizbovom múzeu Roberta Capu v Lipsku (náš milý krajan z Budapešti Friedmann Endré). Múzeum slávnej fotografie, možno posledného zabitého amerického vojaka v Nemecku. Robert Capa fotil dvojicu usmiatych vojakov. Bol máj 1945, koniec vojny visel vo vzduchu, strašne sa chcelo žiť (podobný príbeh napísal Lustig v Májových hviezdach), a odrazu – bum!, výstrel možno štrnásťročného snajpera, a vojak ležal mŕtvy. Absurdné filmové políčko. Na ďalších sa vojaci wehrmachtu vzdávajú, veselo sa nechajú nakopať do zadku americkými vojakmi (prečo nie, vedeli, že ich nezastrelia) a ja som skúmal tváre a hľadal, kto z nich bol strelec. Neviem, rovnako ako americký veliteľ, ktorý im daroval život. Plody étosu kvalitnej kázne o odpustení (dávajte pozor, čo robia vaše deti!). Zaprášení vojaci vo feldgrau mali šťastie. Robert Capa ho o pár rokov nemal.