Denník N

Zomrel sochár Jozef Jankovič. Bol legendou, ale nikdy sa do nej neštylizoval

Jozef Jankovič (* 8. november 1937, Bratislava – † 6. jún 2017). Foto – VŠVU
Jozef Jankovič (* 8. november 1937, Bratislava – † 6. jún 2017). Foto – VŠVU

Jeden z kľúčových autorov povojnového a súčasného slovenského umenia vo veku 79 rokov podľahol infarktu.

Sú diela, ktoré vidíte niekoľkokrát, ale nikdy si na ne nespomeniete. Tie Jankovičove do tejto kategórie nepatria.

Jozef Jankovič bol sochár rozoznateľný na prvý pohľad, výrazný a presvedčivý, no nikdy sa nezunoval. Keď už by sa zdalo, že jeho formy odlievaných končatín, rúk a nôh sa musia po rokoch vyčerpať, vedel ich posunúť ešte do trochu inej podoby, postaviť ich do iného kontextu alebo materiálu. A tie najlepšie sú strhujúce ešte aj dnes, nezostarli ani o deň.

Ubehol len polrok odvtedy, čo v Galérii mesta Bratislavy vystavoval nové diela. Tvary figúr sploštil do železného plechu a ešte stále fungovali. Tie staršie sa konečne dostali aj do svetového kontextu – Súkromnú manifestáciu vystavili aj v londýnskej Tate.

Práve teraz chystal Jozef Jankovič v Olomouci aj veľkú prierezovú výstavu, jej termín sa posunul na jeseň. Autor množstva výrazných sôch, ktoré prerástli s našimi dejinami, sa jej však už nezúčastní. V utorok ráno podľahol infarktu.

Vždy nadoraz

„Od piatkovej vernisáže v Danubiane sme spolu strávili celý víkend v Sovinci a v Olomouci, kam sa prišiel pozrieť na výstavu a stretnúť sa s kurátorkou, ktorá pripravuje veľkú retrospektívu. Ešte jej doniesol pár kresieb. Nikdy sa nedal ničím zabrzdiť,“ hovorí výtvarník Palo Macho, ktorý telefonoval s manželkou Jozefa Jankoviča a potvrdil smutnú správu.

S Jozefom Jankovičom spolupracoval na sklenených objektoch, zo spoločnej práce však vzniklo čosi viac. „Málokedy sa stane, že s niekým začnete spoluprácu a potom spolu ostanete roky. Bol mi veľkou oporou. Bol mi blízky nielen prístupom k práci, ale vo všetkom. Pre neho bola tvorba životodarnou silou. A pristupoval k nej v medziach buď – alebo. Buď niečo robil naozaj a poriadne, alebo vôbec. Nikdy nešiel do ničoho iba tak polovičato. Vždy to bolo nadoraz. Bol skutočným profesionálom, ktorý sa dokázal totálne skoncentrovať a ktorý bol vždy pripravený. Ak sme náhodou niečo zmenili v priebehu práce, okamžite to dokázal absorbovať, prispôsobiť sa situácii a vyriešiť ju. Ešte teraz cez víkend mi hovoril, čo by sme mali dotiahnuť,“ hovorí Palo Macho.

„Neviem sa s tým vyrovnať, takýto žiaľ som prežíval len pri smrti mojich rodičov. Mal som ho veľmi rád, nesmierne som si ho vážil,“ hovorí Rudolf Sikora, súpútnik Jozefa Jankoviča. Tiež sa stretli ešte v piatok, spomínali, ale hovorí, že sa rozprávali aj o budúcnosti. „Iste, vedeli sme aj nesúhlasiť jeden s druhým, vedeli sme sa v debate pochytiť, ale jeho nadhľad ma nakoniec dokázal upokojiť, vedel ma vždy vrátiť na zem – či už som bol z niečoho príliš nadšený, alebo veľmi znechutený. Bol spolu so svojím učiteľom Jozefom Kostkom najväčším slovenským sochárom, ale vynikal aj v ďalších oblastiach,“ hovorí Sikora.

Jozef Jankovič stál v roku 1989 aj pri zrode Verejnosti proti násiliu a následne bol prvým ponovembrovým rektorom Vysokej školy výtvarných umení. „Postavil nové základy fungovania tejto školy, pričom svoju, doslova, revolučnú činnosť zaštítil svojou osobnosťou. Aj pri tejto práci preukázal svoj obrovský organizačný talent, húževnatosť a disciplínu,“ hovorí Sikora.

Jozef Jankovič: Veľký pád (1968). Foto – SNG

Jozef Jankovič: Pochod zelených (1987). Foto – archív SNG

Nežiaduci talent

Jednu z jeho najznámejších realizácii môžete práve teraz vidieť aj na výstave Ako doma v bratislavskej Kunsthalle. Ide o súsošie Veľký pád, Jankovič ho vytvoril v roku 1968, ešte ho stihol vystaviť za hranicami, ale v najlepšom veku, v najväčšom rozmachu dostal za svoj občiansky a umelecký postoj na oficiálnej scéne dvadsaťročný dištanc. Pozastavili mu členstvo vo zväze výtvarníkov, dostal zákaz pre výstavné siene, stopli sa nákupy jeho diel do zbierok štátnych galérií a nesmel sa ani zúčastňovať významnejších súťaží.

Veľký pád je aj na obálke aktuálnej publikácie teoretičky Kataríny Bajcurovej, ktorá mapuje slovenské sochárstvo od roku 1945.

„Pre mňa a nielen pre mňa je Jozef Jankovič najvýznamnejší slovenský sochár, sochár so skutočne európskym rozmerom. Autor mimoriadneho diela a veľkorysý človek. Ťažko sa mi hľadajú slová, tá správa o jeho odchode je pre mňa šokom. Pred očami sa mi odvíja všetko, čo sme spolu zažili: výstavy, katalógy, bienále v Benátkach, rozhovory, stretnutia, naposledy pred niekoľkými dňami… Neviem sa zmieriť s tým, že tu už nebude… Bude nám chýbať jeho priamosť, razancia… Je to veľká strata pre slovenské umenie a kultúru,“ hovorí Bajcurová.

Jeho najznámejším dielom je súsošie Obete varujú, ktoré tvorí dominantu Múzea SNP v Banskej Bystrici. Pôvodne rozvíjal Jankovič ideu diela vo svojej záverečnej práci v ateliéri sochárstva pod názvom Pamätník umučeným. V prepracovanej podobe bol jeho pamätník slávnostne osadený v závere 60. rokov, neskôr ho však v tichosti počas normalizácie odstránili. Späť na svoje miesto sa vrátil zásluhou viacerých iniciatív až v roku 2004.

„Toto dielo rozhodne patrí k najvýznamnejším moderným sochárskym realizáciám tejto historickej udalosti v slovenských dejinách; zatiaľ ju nikto iný neprekonal,“ hovorí Vladimíra Büngerová, teoretička umenia.

„Na pamätníku uplatnil Jankovič svoj typický tvar ľudskej figúry s pretiahnutými dolnými končatinami, ktorú objavil experimentom s odlievaním nôh priamo z pančúch a rúk z gumených rukavíc. Kompozícia na sebe nahádzaných deformovaných tiel má expresívny, tragický charakter a toto zobrazenie utrpenia obetí varuje pred vojnovým utrpením nadčasovo,“ hovorí Büngerová.

Na archívnej snímke z 11. júla 1969 Pamätník SNP v Banskej Bystrici. Najväčšiu pozornosť pred odovzdaním pútalo zakotvovanie centrálnej skulptúry Pieta a víťazstvo/Obete varujú. V roku 1974 ju previezli do obce Kalište a v roku 2004 vrátili na pôvodné miesto. Foto – TASR

Výrazná osobnosť

„Snažím sa nejakým spôsobom vyrovnať so svetom, v ktorom žijem, a zároveň vyjadriť svoj vnútorný svet a zrážku týchto dvoch svetov na ploche plátna alebo hmoty v priestore. Zároveň sa pokúšam odhaliť rôzne typy spoločenských alebo vizuálnych manipulácií,“ vysvetľoval Jozef Jankovič.

Už ako študent figurálneho sochárstva bol vnímaný ako výrazný talent. Oslovilo ho najmä avantgardné umenie – surrealizmus, popart, informel, nájdený objekt, a stal sa predstaviteľom takzvanej novej figurácie.

„Totálnou Jankovičovou značkou je z pop-artu privlastnená intenzívna farebnosť, ktorá hrá dôležitú symbolickú úlohu. Červená je farbou krvi, mäsa, moci, komunizmu, bolesti,“ hovorí Büngerová.

Popri dramatickom až monštruóznom vyznení však podľa nej vidno aj Jankovičov groteskný nadhľad nad osudom ľudských bytostí v priestore a čase. „Jeho sochy boli v čase vzniku niektorými kritikmi označované za morbídne, hororové, monštruózne, manipulujúce s človekom a s jeho telom. Išlo pritom o zámernú šokovú terapiu v socializme, v ktorom vládol schematizmus socialistického realizmu, keď bolo náročné pozrieť sa do odvráteného zrkadla na iné predstavy o živote človeka.“

Okrem toho, že neustále pracoval na nových realizáciách vo svojom ateliéri, ovplyvnil aj mnohých mladých sochárov a umelcov, s ktorými sa stretol na škole. Jedným z nich je Štefan Papčo – úspešný autor, ktorý v ateliéri Jozefa Jankoviča strávil prakticky celé štúdium. „Jeho všeobecný a profesný rozhľad, ale hlavne nadhľad boli ohromujúce. Najviac ma však provokovala jeho neutíchajúca energia a životaschopnosť. Mnoho rokov po skončení štúdia som mával pravidelné sny, v ktorých som s ním konzultoval projekty, na ktorých som pracoval. Pán profesor, verím, že budeme pokračovať,“ hovorí Štefan Papčo.

Dosah Jankoviča sa však nekončil iba pri sochároch. „Bol to práve profesor Jozef Jankovič, ktorý ma na pôde bratislavskej VŠVU ‚dal dokopy‘ s generáciou jeho študentov sochárov. Jemu vlastne vďačím za priateľstvo s Michalom Moravčíkom,“ hovorí Svätopluk Mikyta. „Bol to rektor Jozef Jankovič, ktorý spolu s profesorom Herbertom Hajekom inicioval študentskú výmenu medzi VŠVU Bratislava a akadémiou v Stuttgarte, kam som medzi prvými vycestoval na štipendium aj ja, čo bolo zásadné pre moju neskoršiu tvorbu. Bol to sochár Jozef Jankovič, ktorý mi v mojom komplikovanom období nezištne dlhodobo poskytol ubytovanie vo svojom dome v Dúbravke, kde mal aj on sám ateliér. Mal som rád tie naše náhodné stretnutia, ktoré boli vždy zárukou, že sa dozviem niečo viac o minulosti aj niečo nové o dianí nielen v umení, ale i v politike. Obdivoval som okrem jeho tvorby i jeho schopnosť povedať otvorene svoj názor, čo je v našom prostredí vzácna vlastnosť. Obdivoval som aj jeho silu, s ktorou sa vyrovnal s vážnymi zdravotnými problémami na začiatku nultých rokov, a bolo mi cťou, že som mu vtedy mohol asistovať pri jeho práci na keramickom sympóziu v Kalinove v roku 2002. Je to ďalšia veľká strata pre mňa osobne, ale i pre Slovensko, lebo Jozef Jankovič bol iba jeden!“

Foto – Peter Procházka

Jozef Jankovič

(* 8. november 1937, Bratislava – † 6. jún 2017, Bratislava)

Študoval na VŠVU v ateliéri Jozefa Kostku. Do roku 1969 absolvoval niekoľko štipendijných pobytov napríklad vo Viedni a v Paríži. V roku 1968 získal Grand Prix na medzinárodnej prehliadke Danuvius. Počas normalizácie bol aktívny na neoficiálnej výtvarnej scéne. V roku 1989 bol pri vzniku hnutia VPN, stal sa prvým ponovembrovým rektorom VŠVU. Bol sochárom, maliarom, grafikom, autorom monumentálnych reliéfov a plastík vo verejnom priestore, patril k zakladateľom počítačovej grafiky na Slovensku. Získal množstvo ocenení a je zastúpený v najvýznamnejších svetových zbierkach.

Mal som ho veľmi rád, nesmierne som si ho vážil. Iste, vedeli sme aj nesúhlasiť jeden s druhým, vedeli sme sa v debate pochytiť, ale jeho nadhľad ma nakoniec dokázal upokojiť, vedel ma vždy vrátiť na zem – či už som bol z niečoho príliš nadšený, alebo veľmi znechutený. Bol spolu so svojím učiteľom Jozefom Kostkom najväčším slovenským sochárom, ale vynikal aj v ďalších oblastiach. No vážil som si ho nielen ako vynikajúceho umelca, veď Jozef Jankovič stál aj pri zrode Verejnosti proti násiliu v roku 1989 a následne vykonal úžasnú prácu vo funkcii prvého ponovembrového rektora Vysokej školy výtvarných umení. Postavil nové základy fungovania tejto školy, pričom svoju doslova revolučnú činnosť zaštítil svojou osobnosťou. Aj pri tejto práci preukázal svoj obrovský organizačný talent, húževnatosť a disciplínu.

Rudolf Sikora, umelec

Pre mňa a nielen pre mňa je Jozef Jankovič najvýznamnejší slovenský sochár, sochár so skutočne európskym rozmerom. Autor mimoriadneho diela a veľkorysý človek. Ťažko sa mi hľadajú slová, tá správa o jeho odchode je pre mňa šokom. Pred očami sa mi odvíja všetko, čo sme spolu zažili: výstavy, katalógy, bienále v Benátkach, rozhovory, stretnutia, naposledy pred niekoľkými dňami… Neviem sa zmieriť s tým, že tu už nebude… Bude nám chýbať jeho priamosť, razancia… Je to veľká strata pre slovenské umenie a kultúru.

Katarína Bajcurová, historička umenia

Byť angažovaným podľa Jankoviča rozhodne neznamená na verejnosti tendenčne súhlasiť s názormi väčšiny, poslušne pritakávať vplyvným, predovšetkým elektronickým médiám alebo velebiť frázy tej či onej ideológie. Naopak, byť angažovaný podľa neho znamená uvedomiť si, že dôstojnosť a sloboda človeka sú najvyššími hodnotami a každý pokus oklieštiť priestor slobody v mene akýchkoľvek zdanlivo vznešených ideí môže mať nepredvídateľné a fatálne dôsledky.

Peter Michalovič vlani na výstave Idée fixe v Roman Fecik Gallery

Dnes doobeda mi pri práci padol na hlavu model. Teraz už chápem, že išlo o poslednú fyzickú „konzultáciu“, akurát chýbalo obligátne „Podívaj!“ – bolo to výnimočne stručné. V ateliéri u profesora Jankoviča som strávil v podstate celé štúdium. Jeho všeobecný a profesný rozhľad, ale hlavne nadhľad boli ohromujúce. Najviac ma však provokovala jeho neutíchajúca energia a životaschopnosť. Mnoho rokov po skončení štúdia som mával pravidelné sny, v ktorých som s ním konzultoval svoje projekty, na ktorých som pracoval. Pán profesor, verím, že budeme pokračovať. Česť vašej pamiatke!
Štefan Papčo, sochár 
Bol to práve profesor Jozef Jankovič, ktorý ma na pôde bratislavskej VŠVU „dal dokopy“ s generáciou jeho študentov sochárov. Jemu vlastne vďačím za priateľstvo s Michalom Moravčíkom. Bol to rektor Jozef Jankovič, ktorý spolu s profesorom Herbertom Hajekom inicioval študentskú výmenu medzi VŠVU Bratislava a akadémiou v Stuttgarte, kam som medzi prvými vycestoval na štipendium aj ja, čo bolo zásadné pre moju neskoršiu tvorbu. Bol to sochár Jozef Jankovič, ktorý mi v mojom komplikovanom období nezištne dlhodobo poskytol ubytovanie vo svojom dome v Dúbravke, kde mal aj on sám ateliér. Mal som rád tie naše náhodné stretnutia, ktoré boli vždy zárukou, že sa dozviem niečo viac o minulosti aj niečo nové o dianí nielen v umení, ale i v politike. Obdivoval som okrem jeho tvorby i jeho schopnosť povedať otvorene svoj názor, čo je v našom prostredí vzácna vlastnosť. Obdivoval som aj jeho silu, s ktorou sa vyrovnal s vážnymi zdravotnými problémami na začiatku nultých rokov, a bolo mi cťou, že som mu vtedy mohol asistovať pri jeho práci na keramickom sympóziu v Kalinove v roku 2002. Je to ďalšia veľká strata pre mňa osobne, ale i pre Slovensko, lebo Jozef Jankovič bol iba jeden!
Svätopluk Mikyta, umelec

Teraz najčítanejšie