Denník N

Dielo týždňa: Čo nám pred 50 rokmi odkázal Weiner-Kráľ

Imrich Weiner-Kráľ: Jún. Olej na plátne, 1962–1963. NGN
Imrich Weiner-Kráľ: Jún. Olej na plátne, 1962–1963. NGN

Jeho život sa odohrával počas dvoch svetových vojen, o to viac umelec dúfal, že jeho diela oslovia aj ďalšie generácie.

V kopcovitom lese zbiera dievča modré kvety a viaže si z nich kyticu. Jej tvár sčasti zakrývajú svetlé vlasy splývajúce s okolitou prírodou. Kytička pečeňovníka je obrazom jednoty kraja a ľudí.

Na zemi sedí stará žena. Hlavu má prikrytú čepcom a neúnavne sa snaží vstať. Drevo, ktoré má naložené na chrbte, ju však tlačí k zemi. Maľba Žena s drevom je o neprebudenom, zabudnutom kúte Slovenska.

Na špinavej ceste leží tvárou dole žena v pracovnej uniforme. Na pravej nohe, ktorej chýba topánka, má krv. Kto jej ublížil, naznačujú červené stopy na prizerajúcej sa postave. Odkopnutá fašistickou čižmou je obraz o skutočných podobách zaobchádzania s ľuďmi v časoch slovenského štátu.

Neha a optimizmus, súcit a porozumenie, zloba a obžaloba. Na prvý pohľad je to príliš veľa tém, aby mohli byť obsahom jedného výtvarníka. V prípade Imricha Weinera-Kráľa je však škála ešte širšia. Začína sa pri detskej jednoduchosti a končí sa niekde pri rafinovanej intelektuálnosti. To všetko na pomedzí zážitkov z vlastného detstva až po spoločenské zmeny okolo dvoch svetových vojen.

Tvorbu Imricha Weinera-Kráľa približuje vybrané dielo týždňa. Je ním maľba s názvom Jún, ktorú vytvoril v rokoch 1962 až 1963. Dielo z Nitrianskej galérie zachytáva mladý pár. On sa plaví po rieke, ktorá obmýva kraje dediny, ona stojí na jej úbočí v čepci a s kohútom v náručí. Nad oboma sa týčia slovenské kopce.

Z mäsiara maliar

„Maliar sa vo mne prebudil toho dňa, keď som ukradol v škole prvú kriedu a nakreslil ňou na dlážku vzducholoď,“ povedal Imrich Weiner-Kráľ o svojich začiatkoch.

„K mojim prvým dosť problematickým úspechom na poli umenia patria i sgrafitá, o ktoré som sa pokúsil skrutkovačom do čerstvej omietky. Žiaľ, vkusu mojej matky nevyhovovali. Dodnes sa pamätám na jej veľmi vyhranené pripomienky.“

K umeniu ho teda viedla komplikovaná cesta. Najskôr bolo treba presvedčiť rodičov. Aby sa mohol nejako uživiť, nastúpil na architektúru. Prehovorila ho mama, hoci otec jeho voľbu ľutoval. Chcel mať zo syna mäsiara, tak ako ním bol on a mnohí predkovia v rodine.

Potom však prišla prvá kríza. Na jednej strane chcel vyhovieť rodičom, na druhej sa chcel venovať len umeleckej tvorbe. A študovať architektúru aj pražskú umeleckopriemyselnú školu sa nedalo. Rozhodol sa tak pre „čisté umenie“ a študoval ho v Düsseldorfe a neskôr v Berlíne.

„Ako žiaci Akadémie sme dreli a hladovali. Vo vtedajšom Berlíne sme si síce aj privyrobili kresbami pre noviny, ale kým sme peniaze dostali, ich hodnota sa nápadne scvrkla,“ spomínal si na roky v Berlíne. „Na tejto škole som sa vari najviac naučil remeslu.“

Ešte ťažší bol život v Paríži, kde mu nestačil mladistvý elán. Život v ateliéroch sa podobal viac zápasom než umeleckej práci. Potom však uvidel Matissov obraz.

„A zrazu to tu bolo. Všetky heroické scény jedného dňa pri tom obraze vybledli. Ba stali sa temer komickými,“ povedal o obraze v Luxemburskom múzeu. „Uvedomil som si platnosť a hĺbku krásy diela, obdareného skutočne maliarskym obsahom. Vyváženosť foriem, hra línií, vkus farieb…“

Oravské domce ako francúzske katedrály

Rozbeh smerom k novému sa však neudial hneď. Vrátil sa na Slovensko a začal sa dívať okolo seba. Páčila sa mu prostá krása všedného života.

Pred vojnou však ešte chvíľu pobudol v Bratislave a tvoril litografie. Svoje diela vtedy vymieňal za tovar – nohavice či obedy.

Až neskôr si otvoril vlastný ateliér a mal veľké plány. Stretával sa s umelcami, politikmi, aj so študentmi a s robotníkmi. Hovoril s nimi o svojich obrazoch a plánoch.

„Iba postupne som prišiel na to, že inšpirácia nie je nevyspytateľná náhoda, ale výsledok namáhavej prípravy,“ povedal.  Vtedy si uvedomil, že obrazu nestačí automatizmus, ale že potrebuje kontrolu. Nestačilo dať sa viesť životom, ale nájsť si v ňom svoje úvahy a názor.

„Ukázalo sa, že oravské drevené domce sa síce nevyrovnali francúzskym katedrálam, ale podstata radosti z videnia okvitnutého okna bola tá istá ako inde,“ uviedol. „Hmlisté diaľavy našich hôr vyvolávali podobné city a predstavy ako more.“

Kým ostatní maľovali mestá a mestské periférie, on sa zaujímal o ľudové motívy. Vedel, že je viazaný na krajinu, kde vyrastal.

Imrich Weiner-Kráľ ako hlavný predstaviteľ slovenského nadrealizmu však nezobrazoval len vidiek, ale aj Bratislavu, Trenčín alebo Ružomberok. Formálne nadväzoval na európskych surrealistov snovou atmosférou svojich diel. Všetko to umiestňoval v slovenskom prostredí a prepájal so slovenskými folklórnymi motívmi.

Hlavnými hrdinami jeho obrazov zostávali jednoduché objekty – mraky, kvety, domy, polia, hory. Naliehavo sa opakujú a oživujú jeho svet a poľudšťujú ho. Kvety prenikajú ľuďmi, mraky sa tiahnu cez hory, domy sa dostávajú dovnútra postáv.

Za jeho vrcholné obdobie sa považuje polovica 30. rokov, keď bol jeho surrealizmus aj bojom za sociálnu spravodlivosť. Iné diela s antifašistickými scénami zas varovali pred hrôzami, ktoré sa neskôr naplnili.

Druhá svetová vojna ho zastihla v Paríži, keď mesto začala okupovať fašistická nemecká armáda. Vtedy maľoval absurdnosti a prázdnotu krajín.

Často mu však na tvorbu nezostal čas, zapojil sa totiž do francúzskeho hnutia odporu – vyrábal falošné doklady a potravinové lístky pre tých, čo žili v ilegalite.  Práve vtedy sa zrodilo jeho meno Kráľ, ktoré si nechal aj po vojne.

Ako maliara v Paríži ho neskôr podporovala francúzska komunistická strana. Hoci práve v tom čase si vytvoril najsilnejšie väzby k Francúzsku (narodila sa mu dcéra), z krajiny ho vyhostili a poslali domov. Stalo sa to v čase, keď Československo vypovedalo francúzskych diplomatov.

Namaľovaný odkaz

Po návrate žil striedavo v Prahe, Bratislave a v rodnej Považskej Bystrici. Chodil po krajine, zbieral zážitky, zapĺňal hárky papiera. Uzavrel sa do seba a maľoval intímnejšie a osobnejšie, ako kedykoľvek predtým.

V spomienkach sa vracal do zabudnutých zákutí svojho detstva, malebnosti Francúzska a k slovenskej prírode a dedine. Ako maliar chcel zachytiť to, čo videl v pestrej sérii motívov alebo nálad. Nakoniec, bola to vždy poetika, ktorou vyjadroval svoj názor na svet okolo.

Maliar by vlastne nemal písať o sebe, hovoril a dodával, že jeho obrazy by o ňom mali povedať všetko. Tak nech to tak aj zostane:

„Umenie je bojom proti smrti. My už dávno nebudeme, keď naše diela ešte budú rozprávať o nás a našej dobe,“ uviedol. „Rád by som, aby sa mojim obrazom ľudia tešili aj o päťdesiat rokov, aby im priniesli trochu osvieženia i poznania vecí, aké nami hýbali v rokoch okolo dvoch svetových vojen. Chcel by som sprostredkovať vo svojich obrazoch trochu tej sily, ktorá sa vo mne zakalila v najtemnejších dňoch môjho života a ktorá sa mi vidí byť trvalou hybnou pákou mojej umeleckej činnosti.“

Imrich Weiner-Kráľ (26. októbra 1901, Považská Bystrica – 11. augusta 1978, Bratislava)

Prvý predstaviteľ medzivojnového surrealizmu.

Študoval na Českom vysokom učení technickom a na Umeleckopriemyslovej škole v Prahe architektúru a maliarstvo, neskôr na Akadémii výtvarných umení v Düsseldorfe,  v Berlíne a na École des Beaux-Arts v Paríži.

Imrich Weiner-Kráľ: Dvojportrét. Zdroj – SNG/Web umenia

Odtiaľ sa v roku 1924 vrátil na Slovensko. Žil v Považskej Bystrici, potom v Bratislave, neskôr v Berlíne. V roku 1936 usporiadal v Bratislave prvú nadrealistickú výstavu spolu s maliarom Františkom Malým. O dva roky neskôr emigroval do Paríža, kde sa zapojil do protifašistického odboja a začal používať pseudonym Kráľ.  V roku 1947 dostal francúzske štátne vyznamenanie ako účastník odboja.

V roku 1950 bol však z Paríža vyhostený. Potom žil v Prahe, Považskej Bystrici a nakoniec do svojej smrti v Bratislave.

Vo svojich dielach zachytával život na slovenskom vidieku, tematizoval aj svoj židovský pôvod a spoločenské problémy doby okolo dvoch svetových vojen. Venoval sa tiež grafike, ilustrácii a plagátu.

Hlavné zdroje:

Ján Abelovský: Imrich Weiner-Kráľ (1901-1978) (2001)
Dagmar Srnenská, Alma Münzová: Imro Weiner – Kráľ (2001)
Weiner-Kráľ, Imro, 1901-1978 – Denníky (1996)
Imro Weiner-Kráľ (1901-1978). Súborné dielo (12. 12. 1991 – 16. 2. 1992 : Slovenská národná galéria, Bratislava)

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie