Príbeh medvedice Ingrid je len vrcholom nekompetentnosti

Autor je docentom na Katedre zoológie Ústavu biologických
a ekologických vied Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach,
v rokoch 1991 až 2007 pracoval v organizáciách štátnej ochrany prírody

Medializovaný a verejnosťou skôr negatívne prijímaný príbeh medvedice Ingrid z Liptova je len dôsledkom dlhodobo neriešených, no nutných krokov v ochrane prírody, ktoré by podobným situáciám mohli predísť. Nekonečne dlhý čas neriešenia správy území najvyšších veľkoplošných kategórií, čiže národných parkov a ich programov starostlivosti či zonácií alebo prehadzovanie si horúceho zemiaka zodpovednosti za zanedbanú problematiku odpadov v medvedích oblastiach.

Výsledkom je zásah, nad ktorým je možné len neveriacky krútiť hlavou. Lebo organizácia, ktorá má z popisu práce vo verejnom záujme časti prírody chrániť a kolízie v duchu tohto pracovného obsahu riešiť v prospech živočíchov a rastlín, urobí v úplnom rozpore s týmto poslaním sériu krokov, vedúcich k smrti dospelej medvedice a k odsúdeniu oddelených mláďat na doživotný pobyt za mrežami.

Nechám teraz bokom skutočnosť, že už aj poľovníci sa o akcii vyjadrili ako o poprave (nech sú však radšej ticho, pretože každý jeden poplatkový odstrel medveďa z posedu a pri návnade je tiež len popravou nič netušiaceho zvieraťa). Vyjadrenie riaditeľa Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky o krajnej núdzi je zavádzaním a hlúpo ospravedlňuje nekompetentné kroky organizácie, ktorú „riadi“.

V tejto súvislosti je zaujímavá aj webová stránka tejto organizácie, kde si v sekcii „Zásahový tím pre medveďa hnedého“ v aktualitách prečítate tento (zrejme strojovo generovaný) text, datovaný 27. mája 2016: „Lorem ipsum. Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Nunc efficitur, tellus at condimentum malesuada, metus nibh faucibus ipsum, at cursus magna eros dapibus elit. Nulla euismod consequat ornare. Fusce sit amet justo …“ Nič iné. Kde sú aktuálne a transparentné informácie o zásahu na medvedicu Ingrid? Čiže, organizácia platená z verejných prostriedkov si doslova robí srandu a výsmech z verejnosti. Tento amaterizmus je však len vrcholom ľadovca.

Uniformy a balistické dráhy

Spomínam si, že keď som v roku 2007 musel zo štátnej ochrany odísť, najpodstatnejšou manažérskou činnosťou vtedajšieho generálneho riaditeľa bol výber látok na uniformy zamestnancov či opis balistickej dráhy práve kupovanej narkotizačnej pušky. Toto sme museli počúvať na poradách. Dívajúc sa dnes na činnosť tejto organizácie zvonku s občasnými vhľadmi dovnútra sa nemôžem ubrániť dojmu, že sa nič nezmenilo, naopak, všetko sa len zhoršilo.

Už v apríli roku 2016 upozornil mimovládny Inštitút pre ochranu prírody z Banskej Bystrice na zjavný rozpor v objeme finančných prostriedkov, ktoré sa do štátnej ochrany prírody vliali zo štrukturálnych fondov, a peniazmi, ktoré sa z tohto balíka použili na priamy ochranársky výkon v prírode. Z 34 miliónov eur za roky 2007 až 2013 šlo priamo do prírody len niečo viac ako 11 percent prostriedkov. Inak povedané, väčšinu zhltla organizácia na svoju prevádzku samotnú.

Iste, vydali sa nejaké knihy a podobne, ale faktom je, že tieto prostriedky sa čerpajú aj neúčelovo, lebo bazálnu činnosť organizácie rezort nedokáže vykryť. Preto ľudia na správach národných parkov a chránených krajinných oblastí musia takmer denne kamuflovať na rôzne projekty náklady na služobné cesty napríklad na obhliadky výrubov drevín alebo na jednania s vlastníkmi a užívateľmi. Nezrozumiteľné? Tak jasnejšie. Na cestu k výrubu nie sú prostriedky, preto sa cesta vykáže ako monitoring kormorána či veľkých šeliem. Klamstvo za klamstvom. Z projektov sa vykrývajú aj mzdy zamestnancov, ktorí ale neriešia len projektové, ale aj bežné úlohy organizácie. A keďže fondy raz skončia aj na Slovensku, je táto situácia prejavom manažérskej, no povedzme, že nízkej hladiny prezieravosti.

Drop je už zachránený?

Poučné je tiež prelistovať si správy o stave životného prostredia Slovenskej republiky (mimochodom, posledná, ktorú rezort zverejnil, je z roku 2015), či prehľad činnosti štátnej ochrany prírody. V situácii neustálej degradácie prírody je šokujúce, že sa realizujú len dva programy záchrany živočíchov (dvoch rôznych druhov motýľov) a len jeden program starostlivosti (pre vlka dravého, ktorý sa však stále loví). Je na mieste sa pýtať, že či napríklad norok európsky alebo drop sú už na Slovensku zachránené, keď sa im už nevenuje inštitucionálna pozornosť? Alebo korytnačka močiarna, kde na kritický stav biotopov a populácie dlhodobo upozorňuje regionálna mimovládna organizácia? Žiadne aktívne kroky štátni ochranári pre zvrátenie tohto stavu neurobili.

Medzi rastlinami nie je v súčasnosti aktívny žiaden program záchrany, azda preto, lebo ohrozené druhy rastlín sú už zachránené? Lebo sa čaká na možnosť podpory z európskych peňazí? Z osobnej skúsenosti viem, že aj príprava projektov v tejto organizácii sa deje čudne a za zavretými dverami.

Vo výpočte nezvládnutých činností štátnej ochrany prírody by sa dalo pokračovať aj bez možnosti prístupu k vnútorným informáciám. Stačí sa pozrieť na stav lesov v chránených územiach, kde sa nezvládol nadmerný výrub, na nekončiace sa výruby líniových porastov, na stav nelegálnych skládok, na fungovanie informačných stredísk ochrany prírody či na častú neochotu štátnych ochranárov o záchranu nájdených chránených druhov živočíchov. Ktorých im prinesie verejnosť.

Drvivú väčšinu týchto činností úspešne suplujú na celoslovenskej či regionálnej úrovni rôzne mimovládne organizácie. Celá činnosť štátnej ochrany prírody je na dôvažok finančne a personálne podhodnotená, preto sa dívam v neskutočnej úcte na tých niekoľko desiatok jednotlivcov na najnižších pozíciách, ako sa snažia napriek všetkému a potichu (a často nedocenení) niečo pre prírodu robiť.

Na verejnosť zatiaľ neprenikla informácia, že na ministerstve životného prostredia bol z hodiny na hodinu odvolaný generálny riaditeľ sekcie ochrany prírody, biodiverzity a krajiny. Netuším, čo je motiváciou tohto kroku, možno, ak chcem byť pozitívne naladený, predsa len snaha ministra životného prostredia nejaké kroky aj na poli ochrany prírody uskutočniť. Ostatne, ministrova verejná činnosť v podobe otvorenej komunikácie s verejnosťou či nedávno zverejnené memorandum o stromoch by tomu mohli nasvedčovať. V každom prípade sa však v ochranárskych kruhoch celkom otvorene hovorí aj o tom, že štátnu ochranu prírody nie je možné reorganizovať, ale len nanovo zriadiť, prípadne (a častejšie) aj o tom, že ak by sa aj zrušila, nikto by si na prírode žiadne zhoršenie nevšimol. A to rozhodne nie je dobré vysvedčenie.