Denník N

Napriek zákazom išiel stále dopredu

Jozef Jankovič: Veľký pád (1968). Foto – SNG
Jozef Jankovič: Veľký pád (1968). Foto – SNG

Pokiaľ mám silu, nemôžem strácať čas, hovoril Jozef Jankovič na posledných stretnutiach v ateliéri.

Z posledných stretnutí v Jankovičovom dúbravskom ateliéri sa mi z rozhovoru s ním vynárajú jeho slová o tom, že pokiaľ má silu, nemôže strácať čas a musí tvoriť. Odišiel v čase príprav svojej výstavy v Olomouci a uprostred aktívnej tvorby. Náhle a tak, že správa o jeho odchode pôsobí šokujúco a neuveriteľne, zdrvujúco.

Napriek tomu, že minulý rok oslávil 79 rokov i veľkou výstavou v Galérii mesta Bratislavy, na ktorej predstavil početné množstvo nových diel, nových materiálov i názorov. Odrážal sa v nich chaos našej doby a pomiešaných životných hodnôt. Historickým paradoxom v jeho živote bolo, že v čase normalizácie, práve keď bol v strednom veku a mal najväčšie fyzické sily, tvoriť nemohol. Jeho tvorba bola vyhostená mimo oficiálnych galérií a verejného priestoru. Ale nedal sa zlomiť, pokojne tvoril aj v iných sférach a nenechal sa limitovať. Či to bol šperk, kresba, utopické architektúry, počítačové grafiky…

Jozef Jankovič rád a otvorene absorboval nové výzvy, materiálové i technologické, čo by mohlo byť príkladom aj pre ďalších umelcov. Ale platí to i všeobecne, pretože akékoľvek hranice máme len v hlave. Spomeňme, napríklad, jednu z jeho posledných aktivít – prekvapujúce experimenty so sklom.

Otvorenosť bola jeho métou a hnacím postojom, silou prejavenou v monumentálnych i komornejších realizáciách. Nebol klasikom uzavretým v téme „ruky-nohy“, šírka jeho záujmov o ľudské veci sa prejavila v maľbe, kresbe, grafike a najvýraznejšie v sochárskych dielach. Je obdivuhodné, aké početné a hodnotné dielo po sebe zanechal, napriek zákazom, podrazom v dobe socializmu… A nespomínam si, že by sa niekedy sťažoval alebo ponosoval, išiel jednoducho dopredu.

Jedno z posledných stretnutí s Jozefom Jankovičom bolo pri inštalovaní jeho legendárneho diela Veľký pád (1968) zo zbierky Slovenskej národnej galérie v bratislavskej Kunsthalle. Po rokoch sám videl svoje dielo, ktoré daroval galérii, inštalované v priestoroch, pre ktoré vzniklo.

Po zvítaní sa s každým pracovníkom inštalačnej čaty pevným stiskom ruky a s úsmevom sa pozrel na Veľký pád a povedal len jednu poznámku: „Staré hriechy sa vracajú.“ S minimálnymi slovnými inštrukciami, presne a bez zaváhania s kolegami za krátku chvíľu rozmiestnili fragmenty rúk a nôh. Inštalovanie sa podobalo na koncert a Jankovič sedel na stoličke ako dirigent, ovládajúci celý orchester rúk a nôh, s ktorými pohyboval inštrukciami v priestore – tam a späť, kúsok dopredu, tú nohu doľava… Nakoniec sa spýtal: „Môže byť?“ Zo zvedavosti sa spýtal na iné vystavené diela, ktoré nepoznal, nekomentoval ich a potom odišiel.

Vysoká dávka profesionality, húževnatosti a skromnosti náleží práve k najvýznamnejším osobnostiam, ku ktorým Jozef Jankovič nesporne patril.

Česť jeho pamiatke!

Jozef Jankovič v bratislavskej Kunsthalle počas inštalovania Veľkého pádu. Výstava Ako doma trvá až do októbra. Foto – Kunsthalle

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie