Denník N

Biskupskou palicou po chrbte humanizmu

Namiesto toho, aby prítomnosť humanizmu na školách prijala ako hodenú rukavicu a možnosť otestovať filozofické základy svojho učenia v súťaži ideí, stavia sa a priori proti.

Katolícka cirkev žije už niekoľko rokov vo virtuálnej realite, ktorú si vo svojich hlavách naprogramovali jej biskupi. Oddanejší veriaci sa snažia svoje životy ich utópii aspoň priblížiť, tí menej nadchnutí jej aspoň neprotirečia. Všade inde však klérus naráža na realitu, ktorá je na míle vzdialená ich sebaklamu.

Predstava, že si svet dokáže zachovať ľudskosť aj na základe humanistických ideálov bez toho, aby ich museli sprevádzať náboženské rituály, stretávanie sa v chrámoch a producírovanie sa v sutanách, musí byť pre katolícku cirkev asi ako zistenie trhovníka, že ľudia sa najedia aj bez jeho bio-paradajok, ktoré majú ako jediné štempel od hygieny. Pečiatka totiž nestačí, musí to aj chutiť.

Odvolávať sa potom na cyrilo-metodskú tradíciu pri výhrade proti výchove detí v duchu humanizmu je ako argumentovať v Británii proti rohovým stolom odkazom kráľa Artuša. Medzi nami, za dvoch bratov zo Solúna sme za tie roky existencie štátu dokázali schovať toho toľko, že ak by sa pri tom v hrobe obracali vertikálne, máme dávno prevŕtanú planétu.

Ale teraz vážne. Je logické, že biskupom sa humanizmus na školách nepáči. V jeho najprísnejšom ponímaní je totiž naozaj odmietnutím Boha ako hybnej sily všetkého, čím sme a čo nás obklopuje. Humanizmus však zďaleka nie je iba tým. Už pred niekoľkými storočiami, v čase, keď pre katolícku Európu bol Jozef Mak iba poslušnou ovečkou, sa začal ako jeden z prvých zamýšľať nad tým, čo to naozaj znamená byť človekom. A z tisícov mozgov dokázal vytlačiť to najlepšie, čo dodnes definuje ľudstvo a bráni mu vrátiť sa späť k pudom a na stromy.

Ostré nie humanizmu na školách od cirkvi, ktorá sa sama zacyklila v neschopnosti prijať slobodu postfeudálneho európskeho priestoru, len poukazuje na to, že ani po vnútornej obnove nedozrela natoľko, aby plne chápala potreby moderného, po poznaní prahnúceho človeka.

Namiesto toho, aby prítomnosť humanizmu na školách prijala ako hodenú rukavicu a možnosť otestovať filozofické základy svojho učenia v súťaži ideí, stavia sa a priori proti, v strachu zo straty vlastnej dôležitosti. A to je na silu, ktorá chce byť hybným motorom duchovného rastu ľudí v tejto krajine, strašne málo. To je ako povedať, že učiť na škole nemčinu je neprípustné, pretože to nemusí byť v súlade s filologickým presvedčením rodičov žiaka.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie