štvrtok

Vtáky nad bojovým poľom

Román Ralfa Rothmanna Umrieť na jar môžeme pokojne postaviť na úroveň toho najlepšieho, čo napísal Erich Maria Remarque. Silné protivojnové a humanistické posolstvo nám totiž podáva v nezvyčajne poetickom balení.

Prečítajme si knihu Umrieť na jar a potom sa znova zamyslime nad tým, čo má deťom priniesť branná výchova a hádzanie gumeným granátom, prípadne výcvik v paramilitárnej družine, ktorej členovia v lesoch imitujú vojnu a pri snahe byť čo možno najautentickejší si oblievajú obväzy kečupom. Načo je to dobré?

Sám pre seba sa snažím nájsť odpoveď najmä preto, že ma základná vojenská služba o chlp minula. Tak o čo som prišiel? O svalovú hmotu? Ale prosím vás. O disciplínu? Tú mám aj bez samopalu. Človek sa môže stať dobrým človekom kdekoľvek a nepotrebuje na to strieľať do terča. Môže sa to prihodiť aj v posteli pri čítaní Saroyanovej Ľudskej komédie. Alebo v telocvični pri floorbale. Čo je to za hlúpu predstavu, že len krikom, drilom a expanznými zbraňami možno zoceliť človeka? (Zoceliť od slova oceľ?) Pochopme konečne, že od gumeného granátu k skutočnému nie je vôbec ďaleko. Prosím, nechajte decká, nech sa hrajú!

Deti detí

Taký ľudský život je vlastne len lusknutie prstami, pred ním i po ňom je ticho, nič. Človek po sebe na svete zanechá zopár detí, ktoré napokon ani nenájdu jeho hrob. Preto nie je nič zvláštne, keď postava knihy umrie hneď na začiatku. Môžeme si totiž byť istí, že raz umrú aj všetky ostatné.

Walter je starý chorý muž, zomiera na rakovinu, ledva rozpráva, no zostal mu jeden nevypovedaný príbeh. Príbeh, o ktorom jeho syn netuší absolútne nič. Ale načo rozprávať? Hlas sa stráca v šepote a treba ním šetriť.

Kniha Umrieť na jar (Premedia 2017) nemeckého spisovateľa Ralfa Rothmanna rozpráva príbeh Waltera Urbana, nie však toho zlomeného a chorého starca, ale mladého sedemnásťročného učňa na statku, ktorý dvadsaťštyri hodín denne venuje starostlivosti o kravy. Mohol by to byť pekný príbeh paholka, ktorý popri ťažkej práci prežíva prvú lásku a nekontrolovateľné hormonálne výbuchy. Mohol. Ale nie je. Láska ani mladistvá radosť zo života totiž na jar 1945 neboli na programe dňa a mladých chlapcov trápili celkom iné veci. Príde rad aj na mňa? Pôjdem rovno na front? Vrátim sa živý? Uvidím ešte Liesel? Sestru? Rodičov?

Román Umrieť na jar nám ukazuje tú tvár vojny, ktorej zobrazovanie je v umení sporadickejšie. Dostávame sa priamo na pozície agresora, ktorý je v totálnej agónii schopný píliť aj konár, na ktorom sedí nielen on, ale aj celá Ríša.

Netrvá dlho a Walter si spolu s kamarátom Fietem prvý raz zaväzujú svoje vojenské kanady. Koncom vojny bolo na nemeckej strane bežnou praxou, že na front odchádzali aj tí najmladší – napokon – títo sedemnásťroční „hromotĺci“ boli už v porovnaní s inými v podstate prestarnutí.

Ralf Rothmann hľadí v knihe človeku priamo do očí. Nepovyšuje sa. Je priamo v hlavách svojich postáv, no najmä s nimi cíti a súcití. Aj preto sa mu podarilo napísať silný a mimoriadne humanistický protivojnový román, pod ktorý by sa určite rád podpísal aj E. M. Remarque.

Hroby mlčia

Po expresnom výcviku na území Ríše sa obaja chlapci rýchlo stanú súčasťou jednotiek Waffen SS a odchádzajú bojovať do Maďarska. Walter operuje ako frontový šofér, jeho kamarát Fiete priamo vo víre bojov. A obaja sa veľmi rýchlo pozrú smrti priamo do očí. Fiete so šrapnelom pod kľúčnou kosťou, Walter ako účastník krutej popravy mlynára a jeho slepej manželky.

Táto vojna okrem iného zvláštnym spôsobom spojila mnohých otcov a synov, zviedla ich cesty dohromady na jednej strane bojovej barikády. Aj Walterov otec, príležitostný tyran, musel narukovať. Najskôr pôsobil ako dozorca v koncentračnom tábore Dachau, no keď Häftlingom daroval pár cigariet obliatych pivom, prevelili ho do trestného komanda nasadeného neďaleko Székesfehérváru.

Po čase sa k Walterovi dostáva informácia, že otec padol, a tak sa na rozbitej motorke vydáva hľadať jeho hrob – v takejto situácii je totiž hrob jedinou istotou... Prechádza zdecimovanou pustou a uvedomuje si, že odvšadiaľ zmizli brezy, no už na prvom cintoríne pochopí, kam sa podeli. Brezové kríže sa tiahnu v pravidelných rozstupoch až po horizont a takéto cintoríny stretáva na každom kroku. Hroby však mlčia. Kríže sú nemé. Na žiadnom z nich sa mu nepodarí nájsť otcovo meno.

Toto je vojna cynikov

„Nemyslela som si, že mi bude tak chýbať,“ hovorí po vojne v rozvalinách Essenu Walterova mladšia sestra.

Napriek položeniu, v ktorom sa Walter nachádza, napriek všadeprítomnému zlu, špine a krvi, je kniha Umrieť na jar nezvyčajne poetická. Obraz zbombardovanej dediny, nad ktorou krúžia slobodné holuby, nech hovorí za všetky, alebo aj čerstvo ostrihaný vinohrad so sladkými kvapkami miazgy na končekoch konárov, ktorý je vydláždený kameňmi s hebrejskými literami. Takýmto spôsobom Rothmann harmonizuje a zároveň narúša svoje obrazy a my chápeme, že Walter ani inú možnosť ako všímať si to pekné nemá. Zbláznil by sa. Tu je to omnoho ľahšie ako zachovať si zdravý rozum. Aj preto má v malej škatuľke uložené sojčie pierko. Aby vyrovnávalo presilu desu. Aby mu v konečnom dôsledku zachránilo život.

Sú situácie, do ktorých môže človeka dostať len čosi také choré, absurdné a nezmyselné, ako je vojna. Napríklad, že sa ocitnete v popravnej čate vykonávajúcej rozsudok smrti nad dezertérom, ktorým je váš najlepší priateľ. Jediné, čo v tej chvíli môžete urobiť, je položiť na druhú misku váh svoj vlastný život.

A takto, celkom na konci vojny, oproti sebe stoja aj Fiete a Walter. „Bože, čo tu vlastne hľadám? Keby som si zvolil Hitlera ako väčšina... Ale ja som netúžil ísť do tejto šlamastiky, rovnako ako ty. Ja nemám nepriateľov, aspoň nie takých, ktorých by som chcel zabiť. Toto je vojna cynikov, čo neveria v nič, okrem práva silnejšieho. Pritom sú to obmedzenci a slabosi, zažil som to na bojisku. Kopú do slabších a hrbia sa pred silnejšími, masakrujú ženy a deti,“ hovorí Fiete v predvečer svojej popravy, zatiaľ čo doma v Nemecku ho čaká tehotná priateľka.

Medzigeneračná pamäť bunky

Fiete tesne pred svojou smrťou vysvetľuje Walterovi, čo je to pamäť bunky. Traumu, ktorú prežili naši otcovia – hoci aj počas vojny – raz prenesieme na naše deti, pretože sa zakóduje kdesi v našej DNA. A možno je to tak aj z opačnej strany. Všetko zlo, ktoré sme spáchali, sa vráti na svet prostredníctvom potomkov.

Podobne ako medzigeneračná pamäť bunky funguje aj naše postupné privykanie, to známe pomalé varenie žaby. Človek si zvykne na všetko. Na malé topánky, na nosenie zbrane, na strieľanie priateľov. Zvykne si a otupie. Normou sa stane to, čo by za bežných okolností absolútne odmietal. A navyše – ako súčasť armádnej pyramídy sa stane nositeľom štafetového kolíka šikany a tyranizovania, ktorý sa postupne odovzdáva od špičky až k päte tejto stavby. A hoci je vertikálny smer tohto systému očividný, v skutočnosti ide o bludný kruh. Čo sa musí stať, aby sa jedného dňa prerušil?

Nemám nič proti armáde, no už dlho ma sprevádza pocit, že v tomto prostredí sa zdravé medziľudské vzťahy nachádzajú len mimoriadne vzácne. Tam, kde nad rozumom a slobodnou vôľou stojí rozkaz (z ľubovoľnej nadriadenej hlavy), si „normálne“ fungovanie možno predstaviť len ťažko.

Strieľanie zo vzduchovky na terč v rámci brannej výchovy je jeden krok. Profesionálne vojenské cvičenie samozvaných neprofesionálnych vojakov je krok druhý. Namieriť karabínu na svojho nezrelého priateľa len preto, že tak prikázal ktosi zhora, to je krok posledný. Koľko ešte treba nakrútiť protivojnových filmov, koľko kníh treba napísať a prečítať, kým sa konečne medzi ľuďmi rozšíri myšlienka, že nielen vojna robí z chlapca muža? Kniha Ralfa Rothmanna je presne o tom.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 125252 z vás dostáva správy e-mailom