Mária Stuartová, na trikrát sťatá kráľovná Škótska, urobila priveľa zlých rozhodnutí

Krásna kráľovná Škótov patrí medzi najznámejšie panovníčky histórie. Inšpirovala mnoho umeleckých diel a čo do známosti možno prekoná aj svoju víťaznú sokyňu. Napriek zaujímavému životu ju však už aj jej súčasníci poznali najmä preto, ako skončila – väznená a napokon popravená anglickou kráľovnou Alžbetou I. A z rovnakého dôvodu si ju pamätáme i dnes.

To je však voči Márii Škótskej trochu nespravodlivé. Bola síce veľmi mladá, keď sa dostala do anglického zajatia, v ktorom potom strávila ďalšie skoro dve desaťročia, skutočne dobrodružných však bolo tých prvých 25 rokov jej života ešte pred uväznením, ktoré sa z historického povedomia prakticky vytratili. Teda okrem jej vlasti.

Máriin osud je totiž akási história Škótska v malom, plná zvratov, intríg, rozbrojov a tragického boja za slobodu. A jeden z týchto rozhodujúcich zvratov sa odohral pred 450 rokmi. V máji 1567.

Mária uzatvorila svoje tretie a najhoršie manželstvo, ktoré ju napokon pripravilo o trón, o dieťa aj o slobodu. Tento rok si však pripomíname i výročie popravy Márie Stuartovej – kat jej sťal hlavu 8. februára 1587.

Kráľovnou od detstva

Mária bola dcérou škótskeho kráľa Jakuba V. z dynastie Stuartovcov. Otca niky nevidela a škótskou kráľovnou sa stala v roku 1542 iba týždeň po svojom narodení. Jakub V. zomrel ako tridsaťročný, keď nezniesol šok zo zdrvujúcej porážky, ktorú utrpel od Angličanov pri pokuse chrániť pred nimi nezávislosť svojho kráľovstva.

Prečítajte si

Očkovanie detí, zákaz mučenia a povinná škola, Mária Terézia z nás formovala modernú krajinu

To, čo vzápätí nasledovalo, nazvali kronikári „drsnými pytačkami“. Známy anglický kráľ – záletník Henrich VIII. z dynastie Tudorovcov dospel k záveru, že Škótsko najjednoduchšie získa, ak Máriu aspoň formálne zosobáši so svojím synom a následníkom, taktiež malým dieťaťom Eduardom VI. Škóti však z tejto ponuky neboli práve nadšení, a tak do ich krajiny na „pytačky“ vtrhla silná anglická armáda, ktorá ničila krajinu a chcela si sobáš vynútiť vydieraním a terorom.

Tradičným protivníkom Anglicka bolo Francúzsko. A keďže aj vtedy platilo pravidlo, že nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom, existoval medzi Škótskom a Francúzskom už od konca 13. storočia pakt nazývaný Stará aliancia o vzájomnej pomoci v prípade napadnutia niektorej z oboch krajín Anglickom. V ťažkej situácii sa Škóti o pomoc opäť obrátili na francúzskeho spojenca a aby mu dodali motiváciu, ponúkli svoju malú kráľovnú za manželku francúzskeho následníka trónu.

Mária ako päťročná opustila vlasť a vybrala sa do Paríža. Tam vyrastala ako francúzska princezná a keď nastal vhodný čas, vydala sa za svojho princa, budúceho francúzskeho kráľa Františka II. Išlo síce o dohodnutý politický zväzok, mladí sa však podľa súčasníkov mali radi, aj keď boli skôr priateľmi, ako milencami. Každopádne sa zdalo, že Máriin život napriek ťažkým začiatkom nabral správny smer. Súčasťou sobášnej zmluvy bolo aj to, že sa Škótsko a Francúzsko zjednotia pod jednou korunou – k veľkej zlosti Angličanov.

Obletovaná, ale neskúsená

Chorľavý František však nebol kráľom ani dva roky. Čoskoro zomrel a Mária sa v 16 rokoch stala vdovou. Vo Francúzsku zrazu nevedeli, čo majú s mladou a podľa súčasníkov krásnou a obletovanou vdovou robiť. Našťastie bola Mária stále škótskou kráľovnou, tak ju poslali domov.

Mladá žena vychovávaná v jednom z centier európskej vzdelanosti a kultúry sa tak vrátila do drsnej a pomerne zaostalej krajiny svojich predkov, z ktorej odišla ako malé dieťa a o ktorej toho vedela veľmi málo.

V Škótsku sa navyše krátko pred jej príchodom ako hlavné náboženstvo presadilo pomerne radikálne, puritánske pojatie kalvinizmu. Mária bola katolíčka a prísnosť škótskych presbyteriánskych kazateľov na čele s fanatickým Johnom Knoxom ju odpudzovala a desila. Veľká časť Škótov ju od začiatku prijímala s nedôverou a škótska šľachta, ktorá dovtedy krajine v jej mene vládla, sa s ňou nechcela deliť o skutočnú moc.

Mária mala časté konflikty so svojim okolím, v staronovej vlasti si pripadala cudzia a osamotená. Bola mladá a celkom ambiciózna, ale politicky veľmi neskúsená a nikdy asi nemala dobrý odhad na ľudí. Nečudo, že hľadala niekoho, o koho by sa mohla oprieť, a že si vybrala zle. Kým jej radcovia a mocní muži kráľovstva hľadali nového manžela, zamilovala sa do svojho bratranca lorda Darnleya a vydala sa zaňho.

Láska však nevydržala ani rok. Darnley bol panovačný a žiarlivý muž, ktorý jedného večera spolu s kumpánmi brutálne zmasakroval Máriinho obľúbeného talianskeho dvorného hudobníka a sekretára, lebo ju podozrieval, že je mu s ním neverná. A to pred zrakom svojej vydesenej manželky, ktorá už vtedy bola tehotná s budúcim škótskym kráľom Jakubom VI.

Nečudo, že si Mária namiesto manžela čoskoro našla iného muža, jej výber však bolo opäť katastrofou. Lord Bothwell mal veľké ambície a mizernú morálku. Aby získal kráľovnú, začal pravdepodobne pripravovať odstránenie jej manžela Darn­leya. Chcel ho vyhodiť do vzduchu aj s kaštieľom, v ktorom prespal. Keď to však nevyšlo, on a jeho druhovia Darn­leya jednoducho uškrtil.

Prvé väzenie

Vražda otriasla celou krajinou, všetci požadovali prísne potrestanie vinníkov. Mária sa napriek tomu tri mesiace po atentáte vydala za Bothwella, ktorého ostatní, takmer naisto oprávnene, považovali za vraha jej predchádzajúceho manžela. To už bolo príliš aj na vtedajšie drsné pomery. Ak dovtedy mnohí pochybovali o kráľovninej spoluúčasti na vražde, sobáš sa považoval za jej priznanie viny. Mária sa neskôr bránila, že ju Bothwell k sobášu prinútil, či už však hovorila pravdu, alebo nie, málokto jej to uveril.

Väčšina škótskej šľachty povstala. Mária sa rozlúčila so synom, ktorého už nikdy viac neuvidela, a nasledovala Bothwella k armáde, ktorú naverboval. K rozhodujúcej bitke malo dôjsť pri Edinburghu, kráľovnini protivníci však boli v takej presile, že nakoniec žiadna nebola. Bothwell utiekol a zomrel v emigrácii v dánskom väzení, Mária padla do zajatia. Šľachta spočiatku netrvala na jej zosadení, chcela len to, aby sa rozviedla s Bothwellom. Mária to odmietla, pravdepodobne kvôli dieťaťu, ktoré s ním čakala. Onedlho síce potratila, škótskym predákom však už medzitým došla trpezlivosť a prinútili ju, aby sa vzdala trónu v prospech svojho ročného syna.

Po prvý raz za Mária ocitla vo väzení. Po roku sa jej však podarilo utiecť v prevleku a s pomocou mladého aristokrata, ktorý sa do nej zamiloval. Jej druhý pokus postaviť vlastné vojsko a s jeho pomocou získať späť korunu však dopadol podobne ako ten prvý. Tentoraz síce k bitke došlo, kráľovnina armáda však bola rozprášená napriek tomu, že bola početom silnejšia. Mária z bojiska utiekla.

Alžbeta I.

Porazená kráľovná nechcela opäť skončiť v rukách šľachty a v nejakom studenom škótskom väzení. Mohla sa stále vrátiť do Francúzska a dožiť v ústraní na majetkoch, ktoré jej tam zostali po prvom manželovi.

Bola však mladá, v Škótsku jej stále zostávalo veľa priaznivcov a verila, že má šancu vrátiť sa na trón. Urobila preto ďalšie zo svojich zlých rozhodnutí. Vybrala sa za svojou príbuznou Alžbetou I., ktorá vtedy už skoro desať rokov vládla Anglicku, aby ju požiadala o vojenskú pomoc.

Alžbete spôsobil Máriin príchod poriadny šok. Anglická kráľovná bola známa tým, že naťahovala svoje rozhodnutia, a teraz naozaj nevedela, čo si má s nevítaným hosťom počať. Nešlo zďaleka len o dilemu, či jej má pomôcť znovu získať vládu v Škótsku, a tým sa možno zapliesť do nákladnej vojny s veľmi neistým výsledkom, čoho sa vždy desila.

Podobne ako Alžbeta bola i Mária potomkom zakladateľa tudorovskej dynastie Henricha VII., len po ženskej línii. Vďaka tomu mala sama nárok na anglický trón a aspoň podľa katolíkov bol Máriin nárok dokonca silnejší než ten Alžbetin. Tá síce bola dcérou predchádzajúceho kráľa Henricha VIII., ale až z jeho druhého manželstva s Annou Boleynovou. Aby sa mohol s (mimochodom neskôr taktiež popravenou) Boleynovou oženiť, musel sa Henrich rozviesť so svojou prvou manželkou a aby sa mohol rozviesť, rozišiel sa s katolíckou cirkvou.

Katolíci však tento rozvod neuznávali a Alžbetu považovali za nemanželské dieťa, ktoré preto na trón nemá žiadne právo. Kým Mária žila a navyše sa zdržovala v krajine, žili aj nádeje utlačovaných anglických katolíkov na zmenu domácich pomerov. S Máriou však vo svojich plánoch počítali aj mnohí ďalší, čo z akéhokoľvek dôvodu neboli spokojní s Alžbetiným panovaním.

Ako píše historik Roger Mason, pre súčasníkov bola Mária „oveľa dôležitejšia ako príslušníčka dynastie, než ako ľudská bytosť“. Najväčšou tragédiou škótskej kráľovnej bolo, že ju od narodenia vnímali najmä ako pasívny nástroj boja o trón – hlavne ten anglický. To však neznamená, že nemala vlastné ambície a o vládu v Anglicku sa skutočne neusilovala.

Pasca

Ako legitímna vládna alternatíva každopádne Mária znamenala permanentné ohrozenie Alžbetinej moci. A postupom času už bolo skoro jedno aj to, či Mária proti Alžbete niečo skutočne podnikala, alebo sa už zmierila so svojím osudom.

Od jej príchodu do Anglicka sa okolo nej splietali rôzne viac či menej (obvykle menej) vážne sprisahania na Alžbetino odstránenie.

Preto sa nakoniec Alžbeta rozhodla Máriu uväzniť. Niektorí jej radcovia presadzovali radikálnejšie riešenie a definitívne odstránenie potenciálnej hrozby. Alžbeta si však spočítala, že je pre ňu stále výhodnejšie držať Máriu v izolácii a mať ju pod svojou kontrolou, než z nej vyrobiť katolíckeho mučeníka.

To sa zásadne zmenilo až vtedy, keď Anglicku v roku 1587 hrozila španielska invázia, ktorá si ako jednu zo svojich zámienok vybrala oslobodenie „právoplatnej“ kráľovnej.

V Anglicku navyše panovali obavy z katolíckych sprisahaní a povstaní, ktoré by mohli útočníkovi pomôcť. Tieto správy priživoval aj šéf anglickej tajnej služby Francis Walsingham. Bol to napokon on, kto Alžbete predložil Máriine listy dokazujúce jej kontakty so sprisahancami, ktorí Alžbetu plánovali zavraždiť. Mária mala vo svojich listoch s atentátom súhlasiť. Listy boli podľa všetkého pravé, je však pravdepodobné, že myšlienku na atentát sprisahancom vnukli Walsinghamovi agenti a nastavili tak škótskej kráľovnej pascu.

Neporaziteľná armáda

Napriek tomu Alžbeta stále s nariadením popravy váhala a je možné veriť správam, že s ňou súhlasila iba veľmi nerada. Nešlo len o ohľady na príbuznú. Poprava korunovaného panovníka, človeka vládnuceho podľa dobovej mienky z Božej vôle, mohla byť veľmi nebezpečný precedens.

Ak by si ľud privykol na myšlienku, že je niečo také možné, mohlo by sa to obrátiť proti ostatným pomazaným hlavám vrátane Alžbety samotnej. Ostatne, jeden z jej následníkov Karol I. Stuart, zhodou okolností Máriin vnuk, počas anglickej revolúcie skutočne o hlavu prišiel.

V minulosti sa pre Máriin tragický osud a pre rivalitu oboch žien hľadali iné, romantickejšie dôvody. Popísalo sa toho veľa napríklad o žiarlivosti, ktorú údajne staršia a nie práve príťažlivá Alžbeta cítila voči svojej krásnej rivalke. V skutočnosti sa však Alžbeta riadila skôr politickými záujmami a chladným kalkulom.

Živá Mária sa už jednoducho zdala byť príliš veľkým rizikom. Až časom sa ukázalo, že bola poprava zbytočná. Španielske invázne loď­stvo známe ako Neporaziteľná armáda síce o rok neskôr k Anglicku skutočne dorazilo, nedokázalo však obhájiť svoju povesť a utrpelo porážku. O domácej opozícii sa zase ukázalo, že boli jej možnosti veľmi preceňované.

Matka a syn

Prekvapením pre mnohých súčasníkov bolo aj to, že Máriin syn, v tom čase už škótsky kráľ Jakub VI., pre záchranu matky neurobil skoro nič, vzniesol len veľmi formálny protest. Je to však celkom pochopiteľné. Jakub si matku vôbec nepamätal, naposledy sa stretli, keď mal desať mesiacov. Celý čas ho vychovávali v tom, že je jeho matka nehanebnica, ktorá mu zavraždila otca.

Škótsky kráľ navyše po matke zdedil túžbu získať anglickú korunu. V tom čase už bolo veľmi pravdepodobné, že Alžbeta zomrie bezdetná a Jakub bol hlavným kandidátom na jej uvoľnený trón. Nechcel si teda ničím znepriateliť Alžbetu ani svojich budúcich poddaných a radšej sa do celej veci nemiešal.

Jeho kalkul vyšiel, po Alžbetinej smrti a vymretí tudorovskej dynastie v roku 1603 Jakub zasadol aj na anglický trón a vládol Anglicku ako Jakub I. Potom sa už konečne prihlásil k dedičstvu svojej matky, po ktorej mal nárok na škótsku i anglickú korunu.

Škótska kráľovná Mária i anglická kráľovná Alžbeta dnes odpočívajú vedľa seba vo westminsterskom opátstve v Londýne v hrobkách, ktoré im dal postaviť Máriin syn a Alžbetin nástupca. Zaujímavé pritom je i to, že aj keď vzťah oboch žien dodnes zamestnáva historikov a umelcov, počas svojho života sa nikdy osobne nestretli.