Denník N

Niš je pre Bratislavčana srbské retro

Štátny znak bývalej Juhoslávie nájdete len tak postavený v záhrade Nišskej pevnosti. Foto N – Miro Čevela
Štátny znak bývalej Juhoslávie nájdete len tak postavený v záhrade Nišskej pevnosti. Foto N – Miro Čevela

Z Bratislavy do Nišu to lietadlom trvá len poldruha hodiny, no v skutočnosti preletíte v čase dvadsať rokov.

Milujem miesta, kde ani bedeker nevie presne povedať, čo by ste si vlastne mali pozrieť. Všetko je príliš malé, príliš nevýznamné až príliš lokálne, takže keď vám niečo nakoniec odporučí, tušíte, že sa zostavovateľ narobil, aby vybral aspoň niečo. Aj vtedy sa však netreba dať odradiť od toho, aby ste to skúsili – nie pre pamiatky, ale pre atmosféru, ktorú také provinčné miesta majú.

Napríklad srbský Niš je takou polovičnou Bratislavou. V treťom najväčšom meste v krajine sa miesi mestská uvoľnenosť s južanskou náladou. Nekazí ho divoká developerská zástavba, ale ani neskrášľuje snaha o modernú architektúru. Nájdete v ňom však viacero momentov, pri ktorých sa ako pamätník vrátite o 20 aj viac rokov späť. A tomu zodpovedala napríklad aj cena letenky: do Nišu a späť sa aktuálne z Bratislavy dostanete za 20 eur.

Nišská pevnosť. Foto – Fotolia

Studňa na letisku, konduktori v autobusoch

Už prílet bol zážitok. Vieme si predstaviť, aký šok museli zažiť českí turisti, keď chceli letieť do Nice, no letenku si kúpili do Nišu. Letisková budova vyzerala ako malé miestne zdravotné stredisko niekde na ďalekom vidieku. Dopĺňala ju strieška z plastu, aby čakajúci na pasovú kontrolu nezmokli.

Z lietadla ste k nej prešli, samozrejme, po letiskovej ploche, čo sa vám už málokde podarí.

No a vlastná studňa už len podčiarkla milý lokálny charakter. Rovnako ako kniha návštev – kam ste mohli napísať svoj postreh či poďakovanie.

A pás na batožinu sa tu točí tak päťkrát denne, čiže bohate stačí jeden.

Na miniletisku je všetko v malom, parkovisko aj trafika, kde si chcete kúpiť lístok na autobus do mesta. Pani vám môže predať noviny a cigarety, ale najmä desiatky rôznych decových fľaštičiek s alkoholom. Lístok si však máte kúpiť v autobuse. Hrniete sa k šoférovi, pýtate lístky, otŕčate dináre. Vodič vás so stoickým pokojom odháňa rukou: Čekaj malo, ovde. On je síce na takéto scénky neodbytných turistov zvyknutý, vy však nie, ale aj tak odstúpite.

Konduktor. Foto N – Miro Čevela

O chvíľu začne autobusom prechádzať živý konduktor v reflexnej veste. Náznak pokroku však bol, lístky predával z ručnej tlačiarničky. Ale ten pocit, keď sa máte na koho obrátiť a trikrát za jazdu si overiť, či už toto je centrum alebo treba ísť ešte jednu zastávku. Žiadny automat z reproduktora so zlou angličtinou. Zastávky vám na požiadanie ohlási živý človek výlučne po srbsky, ale o to intenzívnejšie vás vyháňa, keď sa obzeráte: „Iči, iči, vršite.” A ešte vám aj z autobusu zamáva na rozlúčku. A s úsmevom. A ak je prázdny autobus, tak si k vám prisadne a všeličo sa dozviete. A ak aj nebudete rozumieť, konduktorom to vôbec neprekáža.

Káva bez cigarety ani náhodou

Určite sa aj v Niši nájde nejaká tá hipsterská kaviareň so sójovým laté a raw koláčmi, ale my sme na takú nenarazili. Zato kaviarňami s popolníkmi na stoloch a so skvelou kávou je mesto prešpikované.

Ak by ste aj ako nefajčiar ocenili možnosť výberu, asi by ste sa nachodili, tak to radšej zapadnete medzi miestnych. Má to svoje čaro, po balkánsky sa prekrikujú, neprekáža im, že všetci počujú, o čom vedú diskusiu, často sa pridajú aj od ďalších stolov, prípadne sa aj vás opýtajú na názor. Vtedy vám trochu prestane prekážať zadymený priestor a uvedomíte si, že to nie je tak dávno, čo sa u nás fajčilo všade. Malo to síce svoje čaro, zamyslíte sa nostalgicky – ale len do chvíle, než vyjdete a uvedomíte si, ako ste za ten čas napáchli.

Z bývalého hammamu je dnes reštaurácia. Foto N – Miro Čevela

Nič pre vegetariánov

Tak ako by ste dlho hľadali nefajčiarsku kaviareň, rovnako dlho by vám to trvalo aj v prípade vegetariánskej reštaurácie či fit bistra. Jednoducho, Niš je pre mäsožravcov. Najmä zabudnite na pljeskavice z pobrežia Jadranu, tie srbské sa odlišujú asi všetkým.

Pljeskavice čisté, plnené kaškavalom, s rozpusteným kajmakom, čevapčiči na niekoľko spôsobov. Nebuďte pahltní (alebo doslova pažraví) a nenechajte sa zmiasť otázkou čašníka, či si dáte veľkú alebo malú porciu. Aj tá malá je totiž obrovská a budete ju dojedať bez akejkoľvek prílohy – mama predsa vždy vravela: ´Zjedz aspoň mäso, ostatné môžeš nechať.´ O jahňacom mäse či baranine ani nehovorím.

Pljeskavice na vás však nečíhajú len vo vychýrenej uličke Kazandžijsko, kde sú samé kaviarne a štýlové reštaurácie, ale aj z rôznych stánkov či výkladov, jednoducho pljeskavica je srbský fastfood. V žemli či v pite s baraními rohmi, horčicou, cibuľou, uhorkami či chilli papričkami.

Aby sa však vegetariáni neobávali, že zomrú od hladu, burek so syrom alebo špenátom ich zachráni, lepší ste nejedli. Ani ajran však nezníži jeho kalorickú hodnotu, len sa tá mastnota lepšie trávi.

Foto N – Miro Čevela

Kúpiť si boa o polnoci?

Centrum Nišu nie je veľké, je skôr rozťahané okolo rieky Nišavy a mieša sa tam architektúra domov z prelomu 19. a 20. storočia, či hranatých zo 60. rokov a necitlivo pretkávaná presklenými výtvormi z čias socializmu typickými pre celý vtedajší východný blok. Dnes čiastočne zrekonštruovali tie najstaršie aj najnovšie, len tie ostatné sú zanedbané. Na prízemí však majú všetky mnoho nablýskaných obchodov či kaviarní, minibistier, trafík. Vytŕča z nich najmä Tramvaj, ktorá je zariadená v štýle starej električky.

S čím sa tu naozaj netrápia, je otváracia doba. Je fajn, keď to v centre starého mesta žije, poslanci sa nesnažia turistom prikazovať, či si môžu dať večeru iba do desiatej alebo aj neskôr, neurčujú im, kedy majú ísť spať.

Kaviareň Tramvaj. Foto N – Miro Čevela

Je jasné, prečo sú celú noc otvorené malé (špecializované) obchodíky s alkoholom a cigaretami – a teda nájdete ich na každom kroku. Pochopiteľné môže byť aj to, že celú noc sú otvorené aj zmenárne.

Prečo sú však ešte o pol dvanástej v noci otvorené väčšie obchodné domy s oblečením a topánkami, to nám celkom jasné nebolo. Aj sme vošli dnu a tvárili sa, že by sme si práve pred polnocou potrebovali kúpiť niečo seriózne na divadelné predstavenie. Predavačky boli milé, ochotné a keď prišli na to, že sme cudzinci, boli ešte milšie. Myslím, že by vyčkali aj do jednej, či predsa len niečo nekúpime.

Foto N – Miro Čevela

Otvorené kostoly

Čo je však úžasné a v našich končinách absolútne nevídané, sú kostoly otvorené až do neskorého večera. A to nielen tie s náznakom histórie, ale aj obyčajné pravoslávne na sídlisku. V našom mestečku je kostol otvorený len počas omše, ak nechcete počas nej vyrušovať, dnu sa inokedy nedostanete. V Niši nás dnu pustili aj tesne pred záverečnou večer o ôsmej, len sme už nesmeli zapáliť sviečky.

Rovnako ako všetky väčšie postsocialistické mestá aj Niš má svoje betónové sídliská. Niektoré sú upravenejšie, všade je plno zelene. Každých niekoľko desiatok metrov je klasická tržnica. Krytá, nekrytá, väčšia či menšia, ale v každej nájdete pulty s čerstvou zeleninou, syrmi a najmä stánky s desiatkami druhov pečiva a najmä pljeskavice.

V Niši sme boli posledný marcový týždeň. Celý čas pršalo, bolo sychravo a šedivo, čo len umocňovalo pocit, že sme sa vrátili v čase. Vedeli sme si však predstaviť, ako krásne musí byť v meste na jar, keď svieti slnko a pri rieke ožijú všetky kaviarničky, v parkoch sa bude piknikovať.

Pocit, že sa nebodaj vraciame do civilizácie, nás prešiel cestou z bratislavského letiska autobusom číslo 61. Bolo sychravo a zamračené, míňali sme bytovky sídliska a okolo koľajníc sa v nepokosenej suchej tráve zachytili igelitové tašky.

Foto N – Miro Čevela

Pozrite si v Niši

Pevnosť

Rozkladá sa na mieste, kde bolo antické mesto Naissus. Pochádza z počiatku letopočtu a leží v centre mesta pri rieke Nišava. Z centra do nej môžete vstúpiť Stambolskou bránou. Zvnútra sa dostanete na jej múry, odkiaľ vidno časť mesta a rieka. Zachovali sa aj turecké kúpele – hammam, kde je však reštaurácia. V areáli je aj Balibegova mešita, ku ktorej sa nedochoval minaret. Pozrieť si ju tiež môžete len zvonku. Na ďalšom mieste sú pozostatky antických náhrobkov a stél.

Foto N – Miro Čevela

Čele kula (Veža lebiek)

Je to naozaj veža zo skutočných lebiek, ale nevyzerá to tak morbídne, ako to znie. Je to pamätné miesto pre všetkých Srbov. Postavil ju v roku 1809 turecký paša Hurşid po bitke na neďalekom kopci Čegar. Dal postaviť tri metre vysokú vežu a zamuroval do nej na výstrahu lebky 952 Srbov. Lebky dal oskalpovať, skalpy usušil, vypchal slamou a poslal sultánovi do Carihradu. Keď sa Niš stal súčasťou Srbska, schátranú vežu obstavali kaplnkou a vyhlásili ju za mimoriadne významnú pamiatku.

Foto N – Miro Čevela

Trhovisko

Pri hradbách sa rozkladá najväčšie nišské trhovisko, spočiatku sa budete predierať stánkami s oblečením, neskôr sa prebojujete na klasickú tržnicu, kde okrem čerstvej zeleniny a ovocia predajcovia ponúkajú liečivé bylinky, nakladanú zeleninu, vajíčka, keksy, víno či rakiju, cesto na burek, výrobky z ovčej vlny aj keramiku.

Tržnica pri hradbách pevnosti. Foto N – Miro Čevela

Koncentračný tábor Crveni krst

Tábor leží neďaleko pôvodnej železničnej stanice, počas vojny od roku 1941 v ňom bolo okolo 30-tisíc Srbov, Židov, Rómov aj partizánov. Asi polovicu zabili na kopci Bubanj, kde je aj pamätník. V roku 1942 sa podarilo z koncentráku utiecť 105 väzňom, Nemci na výstrahu zastrelili 1100 väzňov. Dnes je tam múzeum.

Pôvodná stojka. Foto N – Miro Čevela

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie