Sestra Janka Alexyho využila svoj talent v keramike

Zuzana Zemanová sa narodila v Liptovskom Mikuláši ako najmladšia sestra maliara Janka Alexyho. Žulka, tak ju celá rodina a priatelia oslovovali, vyrastala v mnohodetnej rodine Gustáva Alexyho – sedlára – výrobcu kočov a Emy Korytáryovej z lučeneckej pekárskej rodiny. Janko bol v poradí piate dieťa z trinástich, z ktorých zostalo nažive deväť, a bol od nej o 16 rokov starší.

Obaja súrodenci sa venovali výtvarnému umeniu profesionálne, aj keď Janko Alexy bol z nich ten známejší a medzi odbornou a nakoniec aj laickou verejnosťou uznávanejší. Na keramickú tvorbu Žulky Zemanovej sa rokmi skoro celkom zabudlo.

Podľa výpovedí tých, ktorí si ju trochu pamätali, viedla krehká dáma Žulka utiahnutý život, robila si skromne svoju keramiku pre ľudí. Bola povahovo iná ako jej verejne sa angažujúci brat. Možno aj veľký vekový rozdiel je dôvodom, prečo sa v spomienkach Janka Alexyho Žulka, aj napriek spriaznenosti duší, čo sa týka lásky k umeniu, často nevyskytuje.

Predsa sa však o nej zmieňuje vo svojej knihe Ovocie dozrieva – Spomienky maliara ( 1957): „Raz sme navštívili ateliér sochára Ladislava Majerského a moja sestra, ktorú sme doma volali Žulkou, vzala do rúk hlinu a začala modelovať. Veď vy ste sochársky talent! povedal Majerský prekvapene. Prihláste sa do Školy umeleckých remesiel.“

Umelecký sen

Začiatkom roku 1930 sa teda Žulka Zemanová prihlásila na nedávno založenú ŠUR-ku, aby si zrealizovala svoj sen, modelovať. Škola umeleckých remesiel bola v tom čase najprogresívnejšou umeleckou školou na Slovensku aj v Čechách. Jej trvanie žiaľ nebolo veľmi dlhé, vznikla v roku 1928 a už v roku 1939 ju zavreli.

V čase štúdia bola Žulka už rok vydatá za poštového úradníka Štefana Zemana a mala skončené remeselné vzdelenie klobučníčky. V týchto rokoch sa ešte asi objavuje jej priezvisko Seemanová a pravdepodobne asi až na konci vojny si s manželom meno zmenili na Zeman.

Prihlásila sa na keramické oddelenie, ktoré na ŠUR viedla vtedy Júlia Horová, ktorá bola takmer rovesníčkou svojich žiakov, ale mala profesionálnu autoritu. Z jej žiakov vynikala a bola oveľa známejšia ako Žulka Zemanová, jej spolužiačka Dagmar Rosůlková. Dalo by sa predpokladať, že spolužiačky boli vo svojej profesii rivalky, ale je skôr pravdepodobné, že Žulkina skromná povaha jej nedovolila sa presadiť tak, ako sa to podarilo Rosůlkovej.

Vázy a popolníky

Zemanovej podstatnú časť tvorby tvorili funkčné, nadčasové predmety jednoduchých tvarov s výraznou a elegantnou glazúrou. Rôzne baňaté vázy vychádzajú z tradičných tvarov a rotácie kruhu, hoci sa nedá s istotou tvrdiť, že sama vytáčala, alebo túto prácu zadávala šikovným remeselníkom.

Väčšiu časť jej zachovanej tvorby tvoria vázy, ktoré sa v domácnostiach stále používajú. Tvar, proporcia a farba glazúry sú jej najsilnejšie výrazové prostriedky. Na črep nanášala glazúru (často tzv. „korál“), do ktorej jemne rozprášila inú glazúru, alebo vrstvy nanášala štetcom. Používala hladké, ale aj matné a jemne drsné glazúry.

Štruktúru dosahovala prevažne len využitím technických možností nanášania glazúry, len málokedy inými technickými pomôckami.

Očarujúca je jej plasticky bodkovaná bielosivá sliepka, ktorá má pridanú funkciu, akumulovať na peci teplo, alebo malá modrobiela fajčiarska kolekcia keramík. Inou polohou jej tvorby je zachovaná kolekcia figurálnych kompozícií, vykrajovaných mís, svietnikov, lámp, ktoré majú k dekoratívnym riešením bližšie k secesným tendenciám a možno v nich cítiť aj vplyv keramikárky českého pôvodu, ktorá pôsobila aj na Slovensku, Heleny Johnovej.

Máte ju doma?

Vladimíra Büngerová v článku Formovanie hmotnej kultúry na Slovensku po roku 1948 spomína tiež Zuzanu Zemanovú a Dagmar Rosůlkovú, v súvislosti s TVAROM, pre ktorý v 50. rokoch obe pracovali. Neskôr navrhovali aj pre keramické dielne DIELO. Zemanová nemala nikdy samostatnú výstavu, (zatiaľ sa o tom nenašli žiadne dokumenty), ale v roku 1962 sa zúčastnila veľkej prehliadky keramických prác na Svetovej výstave v Prahe.

Zdá sa, že láska k umeniu v kominárskej rodine Alexyovcov nebola výnimočným javom. Ich strýko Emil – kominársky majster, síce priamo netvoril, ale bol zberateľom: „…zhromažďoval šable, staré hudobné nástroje, keramiku, motýle, obrazy a sošky..”, píše o ňom Janko Alexy v spomínanej knihe. Práve toto tvorivé prostredie a  podpora strýka Emila nasmerovali oboch súrodencov na cestu k umeniu.

Žulka Zemanová po zákernej chorobe zomrela pomerne mladá, vo veru 59 rokov. Je pochovaná na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí v hrobke rodiny Alexyovcov.

Jej keramická tvorba je väčšinou roztrúsená medzi rodinou, priateľmi, ale aj v domácnostiach neznámych ľudí a existuje samozrejme tiež v zbierkach SNG a GMB. Slovenské múzeum dizajnu pripravuje výstavu pedagógov a žiakov ŠUR. Bolo by skvelé pri tejto príležitosti zozbierať jej ucelenejšiu kolekciu keramických váz a ďalších predmetov pre interiér a iných drobností. Budeme všetkým, ktorým tento článok pripomenul, že majú doma niečo od tejto skvelej keramikárky, veľmi vďační, ak nás na upozornia, kde môžeme ešte pátrať po stratených keramikách Žulky Zemanovej.