Britské voľby: Mayová chcela väčšiu silu, no všetko ešte viac zamotala
Mayová získala viac kresiel ako Cameron pred siedmimi rokmi, no je to o dosť horší výsledok. Voľby, čo mali sprehľadniť politickú scénu, ju ešte viac zamotali.
Predčasné voľby do Dolnej snemovne sa v jednom ohľade podobajú voľbám v roku 2010, a to tým, že žiadna strana nezískala väčšinu, a tak budú podľa všetkého nasledovať rokovania o koalícii. Tu sa však podobnosti končia.
V roku 2010 viedol líder konzervatívcov David Cameron do volieb opozičnú stranu, ktorá nakoniec získala o takmer sto kresiel viac ako v predchádzajúcom hlasovaní. Hoci mu do väčšiny v 650-člennej snemovni chýbalo 20 hlasov, takmer nikto nepochyboval, že bude zostavovať vládu a viesť rokovania s liberálnymi demokratmi. Navyše Británia vtedy ešte nestála pred výzvou, akou je brexit. No a dve hlavné strany sa v tom čase ešte držali aj v nudnom strede, a nie len pri mantineloch.
Theresa Mayová sa, naopak, k svojej „nevýhre“ prepracovala ako ministerská predsedníčka, ktorá chcela získať mandát z volieb a – keďže prieskumy jej v apríli boli naklonené – posilniť väčšinu. No namiesto toho (a napriek tomu, že získala viac kresiel ako Cameron v roku 2010) sa už večer po voľbách ozvali hlasy, aby odstúpila. A hoci sa časom čiastočne radikalizovala, jej labouristická alternatíva vyzerá ešte o dosť nebezpečnejšie.
Každý môže identifikovať vlastnú reťaz zlých rozhodnutí, ktoré viedli k včerajšiemu Mayovej debaklu. No veľmi pravdepodobne sa tam objaví fakt, že Cameron podľahol tlaku časti svojej strany a chcel UKIP zobrať vietor z plachát, a tak pred voľbami v roku 2015 sľúbil voličom referendum o brexite. Alebo to, že pred referendom nedokázal spacifikovať straníckych kolegov, viesť možno energickejšiu i emotívnejšiu kampaň za zotrvanie či presvedčiť lídra labouristov Jeremyho Corbyna, nech občas prekoná stranícky záujem a postaví sa aspoň v osudnej chvíli po jeho boku. (A nesmieme zabúdať ani na európskych lídrov, ktorí sa Cameronovým požiadavkám skôr vysmiali, ako mu pomohli.)
Ako sa začalo javiť už pred pár týždňami, ale s istotou to vieme až dnes, u Theresy Mayovej to bolo samotné rozhodnutie vyhlásiť voľby (mala 12 kresiel k dobru a riadny termín volieb mal byť v roku 2020) či odrádzanie voličov nápadmi ako takzvaná daň z demencie.
No možno v tom hralo najväčšiu rolu niečo iné. Mayová bola pred referendom zástankyňou zotrvania Spojeného kráľovstva v Európskej únii, no nakoniec súhlasila s postom premiérky, ktorá nielenže mala brexit pripraviť a vyjednať, ale ešte aj tlačila na tvrdú podobu odchodu. Z profesionálneho hľadiska to môžeme oceniť, no je pravdepodobné, že časť verejnosti v tom vidí napríklad pokrytectvo, vypočítavosť či túžbu po moci. Teda nedostatok autenticity, na čo sa jej labouristický rival rozhodne sťažovať nemôže.
Tak ako v roku 2010, aj teraz sa ako prvá a najjednoduchšia možnosť núka koalícia konzervatívcov s liberálnymi demokratmi. No hneď sa črtajú aj prekážky: oslabená Mayová, pravdepodobne len veľmi tesná väčšina, sľuby liberálnych demokratov o druhom referende a výrazne iný pohľad oboch strán na podobu brexitu. Voľby, čo mali sprehľadniť politickú scénu, ju ešte viac zamotali.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
