Denník N

Vedec mal dokázať, že mimozmyslové vnímanie je skutočné, išlo by o „najsenzačnejší objav modernej vedy“

Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Článok o mimozmyslovom vnímaní spred šiestich rokov spôsobil rozruch. Jeden z psychológov o ňom napísal, že „história sa na rok 2011 bude možno pozerať ako na rok, keď sa psychológia navždy zmenila“.

„Je to bláznovstvo, čisté bláznovstvo. Nechápem, ako mohol prestížny časopis niečo také vydať. Na celý odbor psychológie to vrhá zlé svetlo,“ povedal pred šiestimi rokmi pre New York Times psychológ Ray Hyman z univerzity v Oregone.

Jeho kolega Eric-Jan Wagenmakers z univerzity v Amsterdame povedal to isté inými slovami: „Niekoľkokrát som musel článok odložiť. Keď som ho čítal, robilo sa mi telesne zle.“

Vedcov popudila štúdia, ktorú v roku 2011 vydal v časopise Journal of Personality and Social Psychology známy psychológ Daryl Bem z Cornellovej univerzity. Na ôsmich experimentoch chcel ukázať, že prekognícia – paranormálny jav, podľa ktorého dokážeme predvídať budúcnosť (mimozmyslové vnímanie) – existuje.

Najsenzačnejší objav modernej vedy

Štúdia vzbudila obrovský rozruch a pre celý odbor psychológie predstavovala obrovskú výzvu. Ak by sme výsledky Bemovho výskumu prijali, potom by to znamenalo, že svet funguje inak, ako si vedci myslia, a museli by sme doň zakomponovať rôzne paranormálne javy.

Na prvý pohľad nebol dôvod pristupovať k Bemovej štúdii skepticky: vydal ju svetoznámy psychológ z prestížnej univerzity v kvalitnom žurnále na špici odboru. Nezdalo sa, že by článok vykazoval metodologické nedostatky.

„Ak by bola prekognícia pravdivá, išlo by o najsenzačnejší objav modernej vedy,“ píše psychológ Chris Chambers z univerzity v Cardiffe v novej knihe Sedem smrteľných hriechov psychológie (The Seven Deadly Sins of Psychology), ktorá vyšla v apríli tohto roka.

Lenže Bemovi kolegovia sa nechceli len tak vzdať a prijať existenciu mimozmyslového vnímania. Avšak v takom prípade by si museli priznať, „že ani štandardným metódam v psychológii sa nedá dôverovať a že veľká časť z toho, čo sa v odbore publikuje, (…) je súbor nezmyslov,“ píše pre Slate Daniel Engber, ktorý sa slávnej štúdii o prekognícii venoval minulý mesiac v rozsiahlom článku.

Keď účinok predbieha príčinu

Jeden z experimentov Bemovej štúdie o prekognícii testoval pamäť na slová. Štandardne má test nasledujúci priebeh: účastníci dostanú 48 slov a za úlohu majú rozdeliť ich do dvoch kategórií, napríklad jedlo a zvieratá.

Kategorizácia upevňuje spomienky na slová, takže ľudia, ktorí podstúpia aktivitu, si výrazy v nasledujúcich testoch lepšie zapamätajú ako tí, ktorí činnosť nerobia.

Bem spravil to, že stovke študentov dal test na pamäť ešte predtým, než robili kategorizáciu. Zistil, že ľudia si lepšie pamätali slová (rozdiel bol štatisticky významný, nešlo o náhodu), hoci aktivita, ktorá mala spomienky posilniť (kategorizácia), mala ešte len nastať.

To znamená, že až následný tréning v budúcnosti mal vplyv na javy v minulosti. Povedané lapidárne, účinok predbiehal príčinu.

Ďalšie experimenty mali podobný priebeh a Bem v nich vedel napríklad určiť emóciu zo slova, ktoré ľudia ešte nevideli, alebo prejavy úľaku pri nepríjemných obrázkoch, ktoré tiež ešte nevideli.

Foto – Fotolia

Pozerali sa na erotické obrázky

Úplne prvý experiment štúdie sa týkal zvláštnych retro erotických obrázkov (ženy s perím vo vlasoch a iné). Jade Wuová, ktorá na experimentoch spolupracovala, spomína, ako jej Bem povedal: „Som gej, takže neviem, čo je pre heterosexuálov sexy,“ a opýtal sa jej na názor, či sú obrázky „vzrušujúce“.

Nechcela Bema sklamať, a tak mu zaklamala: „Áno, iste, sú erotické“, povedala Wuová o zákulisí tvorby prvého experimentu.

Jeho zadanie znelo takto: „Pri každom pokuse experimentu sa na monitore objavia obrázky dvoch závesov. Za jedným z nich je obrázok, za druhým je prázdna stena. Vašou úlohou je kliknúť na záves, o ktorom si myslíte, že je za ním obrázok.“

Erotické fotky si Bem vybral celkom zámerne. Hovoril si, že ak ľudia naozaj majú mimozmyslové vnímanie, potom musí ísť o dôležitý znak mysle, akýsi šiesty zmysel, ktorý sa tvoril po milióny rokov evolúcie.

Ak by mala prekognícia naozaj takýto pradávny pôvod, Bem uvažoval, že by sa mala prejaviť hlavne pri podnetoch, ktoré súvisia s našimi starobylými pudmi a potrebami, v tomto prípade so sexom (a rozmnožovaním).

Bemova hypotéza sa potvrdila. Ľudia uhádli správnu pozíciu erotického obrázka v 53 percentách prípadov, čo Bem nevedel vysvetliť ako náhodu, ale ako prejav mimozmyslového vnímania.

V šou Colbert Report

Psychológ v minulosti pôsobil ako editor v časopise Journal of Personality and Social Psychology a vedel, ako musí článok vyzerať, aby ho prijali. Mal spolu deväť experimentov (osem mu vyšlo), dostatočne veľké vzorky (spolu tisíc ľudí) a používal štandardné štatistické metódy. Vedec na článku pracoval desať rokov.

Prestížny časopis, ktorý vracia okolo 85 percent predložených článkov, tak v roku 2011 vydal štúdiu, že mimozmyslové vnímanie je skutočné. Pred publikovaním ho videli štyria recenzenti.

Výskumu sa dostalo obrovskej mediálnej pozornosti. Za odmenu zvolal Bem svoj tím a kolegov pozval do New Yorku, aby sa zúčastnili natáčania populárnej zábavnej šou The Colbert Report, kam ho zavolali, aby porozprával o mimozmyslovom vnímaní.

Daryl Bem vystúpil v The Colbert Report. Zdroj – The Colbert Report

Štyrikrát ich odmietli

Iní psychológovia takí nadšení neboli. Chris Chambers píše, že „história sa na rok 2011 bude možno pozerať ako na rok, keď sa psychológia navždy zmenila“.

Čo po Bemovom článku nasledovalo (a stále trvá), bola vlastná sebareflexia o dôveryhodnosti dát z psychológie.

V roku 2012 vydali Christopher French a jeho tím štúdiu, v ktorej zopakovali tri z Bemových experimentov, ale výsledky sa im nepodarilo zopakovať.

French pre britský Guardian opísal peripetie, aké mali s publikovaním článku. Najprv ho chceli vydať v časopise Journal of Personality and Social Psychology, ktorý Bemove kontroverzné tvrdenia publikoval.

Lenže editor nesúhlasil a článok odmietol bez toho, aby ho vôbec poslal recenzentom, s tým, že „časopis nepublikuje opakované experimenty pôvodných výskumov“.

Článok odmietli vydať aj v Science Brevia a Psychological Science. Keď štúdiu poslali do magazínu British Journal of Psychology, zamietli ju po štvrtý raz.

French píše, že sa neskôr dozvedeli, že jedným z posudzovateľov článku bol samotný Bem. Keď protestovali, že došlo ku konfliktu záujmov, editor ich žiadosť zamietol.

Hlavne pozitívne výsledky

Vedci uspeli až na piaty pokus, keď ich článok vydal Plos One. Chris Chambers sa v knihe Sedem smrteľných hriechov psychológie sťažuje, že praktiky, keď sa odmietajú štúdie s negatívnymi výsledkami, vedú k pokrivenej vede.

Magazíny majú eminentný záujem o bombastické články s neuveriteľnými zisteniami, pretože tie sa najviac citujú, čo zvyšuje reputáciu (impakt faktor) časopisu. Negatívne výsledky tak nepriťahujú, preto ich časopisy odmietali (prax sa postupne mení k lepšiemu).

Lenže ak sa zverejní jedna štúdia, že mimozmyslové vnímanie je skutočné, ale ďalších „x“, ktoré jav spochybnia, skončí iba v šuplíku, potom je obraz o tom, ktoré psychologické javy sú reálne a ktoré nie, značne skreslený.

Že ide o problém, ktorý je v psychológii mimoriadne vypuklý, ukázal v štúdii z roku 2010 Daniele Fanelli z univerzity v Edinburghu. Autor náhodne zozbieral viac ako 2-tisíc štúdií z mnohých vedných odborov. Zistil, že všade sa pozitívne výsledky publikujú viac ako tie negatívne.

Aj vo vedách o vesmíre (astronómia a iné), kde sa zverejňovalo najviac negatívnych výsledkov, až 70 percent článkov potvrdzovalo pôvodnú hypotézu. Úplne najhoršie skončila psychológia, kde hypotézu potvrdzovalo až 91 percent článkov.

Uli Schimmack, psychológ z univerzity v Toronte, hovorí, že ak sú výsledky príliš dobré, ako to bolo aj v prípade Bemovej štúdie, je to vždy podozrivé.

Väčšina vedeckých zistení je chybná

V slávnom článku, ktorý v roku 2005 vydal epidemiológ John Ioannidis zo Stanfordu, autor píše, že „väčšina zverejnených vedeckých zistení je chybná“.

Slate sa odvoláva na Wuovú, Bemovu spolupracovníčku, podľa ktorej robil psychológ na experimentoch rôzne dodatočné úpravy, aby dostal výsledky, ktoré chcel.

V anonymnom prieskume od Leslie Johnovej a jej kolegov z roku 2012 sa takmer 40 percent psychológov priznalo k rôznym nečestným praktikám – napríklad že vo výskumoch umelo predlžujú zber údajov až dovtedy, kým nedosiahnu štatisticky významné výsledky.

Johnová sa však domnieva – píše vo svojej knihe Chambers –, že k takýmto praktikám sa uchyľuje až 90 percent psychológov.

Omladli, keď počúvali Beatles

Joseph Simmons z univerzity v Pensylvánii a jeho tím ukázali, ako ľahko sa dá ohýbaním rôznych zložiek experimentu a ich analýzy dospieť k štatisticky významným údajom, ktoré dokazujú čokoľvek.

Vedci rozdelili ľudí do dvoch skupín, ktorí počúvali buď pesničku od Beatles When I’m Sixty-Four (Keď budem mať 64 rokov), alebo pieseň Kalimba.

S údajmi sa autori pohrali tak, že ukázali, že ľudia, ktorí počúvali prvú pesničku, ktorá sa týkala veku, omladli po jej vypočutí o jeden a pol roka.

Vedu robia iba ľudia a tí robia chyby

Čo si z toho celého môže odniesť čitateľ? Bez ohľadu na to, či je mimozmyslové vnímanie reálne alebo nie (myslím si, že nie je), v ostatných rokoch vedci ukázali obdivuhodnú schopnosť učiť sa z vlastných chýb a pracovať na stále lepšej vede.

Súčasťou riešenia by mohla byť takzvaná pred-registrácia, keď sa časopis zaviaže štúdiu vydať bez ohľadu na to, či sa mu výsledky budú páčiť alebo nie.

Mali by sme mať na pamäti, že vedu robia iba ľudia a tí robia chyby. Napriek tomu je v špičkovej vede chybovosť výrazne minimalizovaná. Vďaka tomu sa môžeme tešiť z moderných liekov, rakiet vo vesmíre alebo internetu.

Dostupné z: doi: 10.1037/a0021524

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Pseudoveda

Replikačná kríza

Veda

Teraz najčítanejšie