Denník N

Bežný terorista nie je James Bond ani šialenec, hovorí muž, ktorý stretol 50 bývalých radikálov

Kacper Rękawek skúmal terorizmus aj v Severnom Írsku, pôsobil aj v Bratislave. Foto N – Vladimír Šimíček
Kacper Rękawek skúmal terorizmus aj v Severnom Írsku, pôsobil aj v Bratislave. Foto N – Vladimír Šimíček

Pustiť milión ľudí do Európy bez kontroly bola z bezpečnostného hľadiska katastrofa. Teroristické útoky budú pokračovať aj nasledujúce roky, hovorí poľský analytik Kacper Rękawek. 

Počas svojej práce hovoril s vyše 50 bývalými teroristami a desiatkami policajtov, vyšetrovateľov či akademikov z mnohých krajín. V poľštine mu o terorizme tento rok vyšla kniha, ktorá sa volá Človek s malou bombou.

Obáva sa, že podobné útoky ako za posledné dva roky budeme vídať aj naďalej. Do Európy sa totiž vrátili bojovníci zo Sýrie, ktorí radikalizujú ďalších. „Džihádisti z Afganistanu sú aktívni aj po 30 rokoch,“ varuje Kacper Rękawek, ktorý momentálne pôsobí ako analytik think-tanku GLOBSEC Policy Institute v Bratislave. V rozhovore sa dočítate:

  • Aký je rozdiel medzi súčasnou vlnou terorizmu a terorizmom v Európe v 70. a 80. rokoch?
  • Čo sú najväčšie mýty, ktoré sa šíria o teroristoch?
  • Čo sa proti nim dá robiť?
  • Útočia iba na krajiny, ktoré proti nim bojujú v Iraku a Sýrii?
  • Môže v reakcii na Slovenku páliacu Korán zaútočiť ISIS aj na našu krajinu?
  • Kedy v minulosti už teroristi paralyzovali Paríž?
  • Prečo bola z bezpečnostného hľadiska chyba pustiť toľko ľudí bez kontroly do Európy?

Zhovárali ste sa s vyše 50 bývalými teroristami. Kto to bol?

No, to oni hovorili, že sú bývalí. (úsmev) Boli hlavne z troch skupín: bývalí bojovníci IRA, bývalí členovia protestantských paramilitárnych organizácií a treťou bola egyptská islamistická skupina, čo bolo moje prvé stretnutie s džihádizmom. Stretol som veľa ľudí, ktorí boli bývalí džihádisti v Británii či Kanade; teraz hovoria, ako sa zmenili, že to dokážu aj ostatní.

Videli ste rozdiel medzi džihádistami a napríklad teroristami z Írska?

Áno, ale úprimne – je tam veľa podobností. Mentalita rôznych teroristických organizácií je podobná. Ste utajená skupina, nechcete, aby iní vedeli, čo robíte, máte vzory – veteránov, ktorí majú viac kontaktov. Teroristická skupina má svoje ciele a vy v hĺbke svojej mysle viete, že vás buď chytia, alebo zastrelia. Prichádzate z rôznych sociálnych skupín. Kým ľudia z IRA či Baskovia z ETA boli často z nižších či stredných vrstiev, mnoho islamistov, ktorých som stretol, pochádzalo z vyššej triedy. Spoločné je to, že chcete páchať násilie, pretože to pomôže vášmu cieľu.

Nie je rozdiel aj v tom, že džihádisti sú pre svoj cieľ ochotní sa obetovať a zomrieť?

Áno, ale mení sa to. Pozrite sa na chlapíka, ktorý spáchal vianočný útok v Berlíne. Utiekol preč. Nie všetci muži v Paríži či v Bruseli odpálili samovražednú vestu. Rozmýšľali európsky. Možno chceli prežiť alebo sa chceli obetovať v inom útoku. Rovnako aj v Madride v roku 2004 – odpálili bomby na diaľku. Áno – stereotyp je, že sú to samovrahovia. Vo väčšine prípadov je to pravda, ale môže sa to meniť, pretože títo chlapíci sú produktom európskej spoločnosti, chcú žiť, chcú vidieť svoj úspech. Mnohí z nich by radi chceli ísť do Sýrie a bojovať tam, no Dáiš im povedal: nie, vy zostanete v Európe a bude bojovať tam. Mohli sme si prečítať správy, v ktorých hovorili: nechcem zomrieť. Ide tiež o taktiku. Džihádisti ich používajú ako inteligentné bomby, idú tam, kde je veľa ľudí. Ak nájdu iný spôsob zabíjania, tak prestanú používať samovražedných atentátnikov, to vám garantujem.

Pretože tým zbytočne strácajú vojakov?

Áno. Je to v istom zmysle džihád na diaľkové ovládanie. Chlapík má aplikáciu Telegram a päť minút pred útokom sa zhovára s predstaviteľmi Dáišu. Oni mu hovoria, choď do toho, urob to. Zoberte si vlaňajší útok na festivale v Nemecku. Chlapík sa nemohol dostať do areálu, a tak ľuďom z Islamského štátu písal, čo má robiť. A oni mu prikázali, aby sa odpálil tam, kde je. Mnohí džihádisti v Europe nie sú trénovaní. Mnohí z nich nešli do Sýrie. Niektorí konajú na vlastnú päsť. Zoberte si chlapíka, ktorý tento týždeň vzal kladivo a napadol policajta vo Francúzsku. Takzvaný Islamský štát by ho zrejme chcel využiť na oveľa veľkolepejší útok. Nie vždy dokáže týchto ľudí ovplyvniť, ako by chcel.

Aj chlapík s kladivom však vzbudil hrôzu v krajine. 

Niečo také sa stalo vo Francúzsku v roku 2013 či 2014 – chlapíci napadli policajtov nožmi. Nikoho to však netrápilo. Vtedy by to len prebleslo Twitterom, Facebookom, napísali by ste o tom možno krátku správu, ale to by bolo všetko. Ak dokáže Islamský štát udržať tempo, je to veľké. V lete 2016 sa im to darilo vo Francúzsku a Nemecku, teraz v Británii. Ale dokážu to robiť týždeň čo týždeň? Nie som si istý.

Kacper Rękawek (1981) je poľský analytik, expert na terorizmus. Pôsobil na univerzitách vo Varšave, škótskom St. Andrews a v Belfaste. Vydal štúdie o Írskej republikánskej armáde a jej frakciách a zahraničných bojovníkoch na Ukrajine. Pôsobil v Poľskom inštitúte medzinárodných vzťahov, od minulého roku pracuje v slovenskom think-tanku GLOBSEC Policy Institute. V roku 2017 vydal knihu o terorizme: Človek s malou bombou.

Džihádisti zabili vlani v Európe vyše 150 ľudí, tento rok to môže byť podobné. Niektorí experti – napríklad Brit Peter Neumann – hovoria, že sme len na začiatku vlny útokov, ktorú nás budú zamestnávať jednu generáciu. Súhlasíte?

Áno, to sa stane. Existujú muži, ktorí viedli džihád v Afganistane a teraz vedú globálny džihád, napríklad líder al-Káidy. Stále tu sú a bolo to pred 30 rokmi, keď bojovali v afganskej občianskej vojne. Predstavte si, čo sa stane s bojovníkmi, ktorí odišli do Sýrie. Videli sme najväčšiu mobilizáciu zahraničných bojovníkov džihádu v histórii. Vytvorí to ešte väčší efekt na nasledujúce roky. Títo bojovníci sa vrátia späť, niektorí nepozorovane. Majú kontakty, tréning a hlavne sú to hrdinovia. Budú rozprávať príbehy, ľudia ich budú počúvať, nechajú sa nimi inšpirovať. Ak džihádisti z Afganistanu vydržali skoro tri desaťročia, tí zo Sýrie môžu tiež, dokonca dlhšie. Navyše tu máte technické možnosti, ktoré ste v Afganistane nemali. To je ďalšia novinka.

Čiže aj keď sa hypoteticky konflikt v Sýrii vyrieši a Západ zničí Dáiš, rovnako aj v Iraku, útoky v Európe neprestanú?

Teraz skutočne nevieme, či tieto útoky budú pokračovať takým tempom po tom, čo Dáiš porazíme. V roku 1998 al-Káida volala po rovnakých útokoch proti Západu ako oni teraz: zabite Američanov a ich spojencov, kdekoľvek ich nájdete. Veľa ľudí sa však vtedy nepridalo.

V čom je táto džihádistická vlna terorizmu iná ako v 70. a 80. rokoch v Európe?

Hlavné je to, že vtedy ste mali mnoho hráčov, ktorí brali Európu ako arénu a nie ako cieľ. Mali ste separatistov, krajných ľavičiarov, pravé krídlo, Iráncov, ktorí útočili proti iránskym emigrantom. Teraz máte dve skupiny: Dáiš a al-Káidu. Je to oveľa koncentrovanejšie a cieľom je zvyšovať počet mŕtvych. Je však chybou naznačovať, že teroristické skupiny v minulosti nezabíjali ľudí. Zabíjali. Stretol som chlapíka z ETA. Vyjadroval ľútosť nad bombovým útokom na supermarket v Barcelone, ktorý zabil 21 ľudí. (Išlo o najkrvavejší útok v dejinách ETA. – pozn. red.) Hovorí sa, že teroristi v minulosti upozorňovali úrady pred útokom, no nie vždy to tak bolo.

Grafy hovoria, že v 70. a 80. rokoch zomieralo viac ľudí.

Áno, ak hovoríme o 150 obetiach vlani, nie je to tak veľa ako vtedy. Je to však koncentrované na miesta ako Londýn či Paríž. Ale aj koncom 19. storočia bol Paríž paralyzovaný teroristickými útokmi anarchistov, ktorí hádzali bomby do kaviarní a divadiel a hovorili, že zabijeme vás, pretože ste buržoázia. Je to iné ako to, čo vidíme teraz? Samozrejme, že je, napríklad v otázke technológie či sociálnych médií. Ale priznajme si, že časť tohto kontinentu už v minulosti bola paralyzovaná terorizmom. Je tu však aj ďalší rozdiel. Vtedy teroristi hľadali dialóg. Dnes čelíme skupinám, ktoré chcú viesť len monológ. Podvoľ sa alebo zomrieš.

Nie je tiež rozdiel v tom, že dnes je oveľa viac potenciálnych teroristov? V Británii sa hovorí o 23-tisíc extrémistoch, vo Francúzsku to môže byť podobné číslo.

Áno, ale znova to dajme to perspektívy. Ak by ste čítali štatistiky západonemeckej polície zo 70. rokov o ľavicových radikáloch, ktorí mohli páchať politické násilie v krajine, 20-tisíc by bolo ničím. Boli to státisíce, hoci je jasné, že to bolo prehnané. Vo Francúzsku má polícia 15-tisíc podvratných ľudí v databáze. Otázka je, koľko z nich reálne aj niečo vykoná. Teroristi v minulosti mohli vykonať útoky, ale často to nespravili. Teraz je obava, že súčasní teroristi by ich chceli vykonať, ale nemôžu. Aj keď, samozrejme, nie všetci z nich sa stanú teroristi. Ak by toto bol problém, mali by sme islamistickú rebéliu v Európe. Nemôžeme však na nich zatlačiť príliš, pretože by sme ich posunuli do pazúrov teroristov. Británia má 500 teroristických vyšetrovaní, ktoré zahŕňajú tritisíc ľudí. Z bezpečnostného hľadiska je to obrovské číslo, zo spoločenského hľadiska to je nič. To je tritisíc ľudí zo 60 miliónov. Zmeníte preto sociálnu politiku? Toto je tá dilema. Videli ste Minority Report s Tomom Cruisom?

Nie.

Umelá inteligencia tam hovorí, ktorý človek spácha zločin, a vy ho vopred zatknete. Ak zájdeme priďaleko, môžeme sa tam dostať. A môže to radikalizovať ľudí.

Povedali ste, že al-Káida a Dáiš vedú monológ. Čo vlastne chcú?

V krátkosti sa dá povedať, že obe skupiny chcú to isté, no rozdielnymi prostriedkami – a je to islamský kalifát. Al-Káida je trpezlivejšia. V Sýrii vyzerá byť menej radikálna ako Dáiš. Chcú, aby miestna populácia s nimi lepšie vychádzala. Dáišu je to jedno. Tak či onak, chcú to isté a používajú terorizmus, aby to dosiahli.

Smerujú útoky najmä na krajiny, ktoré ich bombardujú v Sýrii a Iraku, alebo im to je jedno?

Al-Káida je pri výbere cieľa oveľa starostlivejšia. Dáišu je to jedno – urob si to, ako chceš, kde chceš.

Ale všetky útoky sa odohrali v štátoch, ktoré sú aktívne v Iraku: USA, Británia, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, Švédsko, Dánsko…

To je výhovorka. Útočia na krajiny, z ktorých džihádisti pochádzajú alebo ktoré poznajú. A áno, tieto krajiny sú z koalície proti Dáišu, ale ak by mohli zaútočiť na Rím, na sídlo Vatikánu, urobili by to. Možno tam len nemajú ľudí. Ak by mohli zaútočiť na Estónsko, urobili by to.

Mohli by zaútočiť aj na strednú Európu: Slovensko, Česko alebo Poľsko?

Povedal by som, že áno. Ak chcete zistiť, či to urobia, musíte sledovať ich propagandu. Ak ukazujú na ľudí z našich krajín a hrozia nám, bol by to indikátor, že sa na nás pozerajú.

Videli ste už niečo také?

Videl som chlapíka z Moldavska. Videl som nemecko-poľských mužov, ktorí by boli označení za Nemcov, žili v Nemecku. Fínsko napríklad nie je úplne epicentrom Európy, ale tiež nie je imúnne voči útokom.

Kacper Rękawek. Foto N – Vladimír Šimíček

Súvisí to s populáciou moslimov v danej krajine?

Je zjavné, že na verbovanie islamistov potrebujete populáciu, ktorá vyznáva islam. Môžeme povedať, že keď nemáte moslimskú komunitu, nemáte tento problém. Ale pozrime sa na argument, že keď máte moslimskú komunitu – máte terorizmus. Západná Európa prijímala moslimov, imigrantov, pracovníkov do tovární od 50. rokov minulého storočia. Vtedy však v Európe nebol žiaden džihád. Toto je vec, ktorá sa do Európy implantovala zvonku. Potrebujete ideológiu, potrebujete vzory – a začalo sa to až vojnou v Afganistane, keď sa wahábizmus a salafizmus rozšíril po európskych mešitách a fungoval ako magnet. Áno, ak by ste nemali moslimskú komunitu, nemali by ste terorizmus, ale nezabúdajme, že hranice sú otvorené. Ak by mali možnosť importovať terorizmus na Slovensko, urobili by to. IRA zvykla hovoriť: jedna bomba v Londýne má taký účinok ako desať bômb v Belfaste. Možno z pohľadu Dáišu jedna bomba v západnej Európe je viac ako 50 bômb niekde inde, napríklad na Slovensku. Ak by bol na Slovensku radikál, ktorý by odišiel do Iraku, bol by schopný a povedal by, že sa chce vrátiť a podniknúť tu útok, poslali by ho. Stále sme súčasťou Západu, sme spojenci USA, do istej miery sme súčasťou anti-ISIS koalície a stojíme im v ceste dosiahnuť globálny kalifát.

Na Slovensku bol prípad, keď jedna žena podpálila Korán a video zverejnila na Facebooku. Myslíte si, že to môže byť tým bodom, keď sa staneme pre Dáiš zaujímaví?

Takého človeka nájdete v každej krajine. Na Západe by niekto taký zaujal viac, pretože by hovoril jazykom, ktorému mnohí členovia Dáišu rozumejú, a získal by aj viac pozornosti medzinárodných médií. Zoberme si karikatúry Mohameda z roku 2006. Predtým nebola Škandinávia cieľom islamských radikálov, hoci vo svojej komunite mala islamistov. Po Mohamedových karikatúrach to explodovalo, vznikol nový front. Ak v našom regióne bude nejaký chlapík veľmi hlasný a urobí výrazné veci, môžeme získať pozornosť. Útok na Slovensko – hoci nepravdepodobný – nie je vylúčený.

Myslíte si, že bolo omylom v roku 2015 pustiť tak veľa ľudí so Európy bez kontroly? Stali sa niektoré útoky, ktoré dokázateľne spáchali ľudia, ktorí do Európy prišli v utečeneckej vlne.

Ak máte milión ľudí, ktorí idú z jednej krajiny do druhej bez akejkoľvek kontroly, je to z bezpečnostného hľadiska katastrofa, to si povedzme rovno. To je jedna vec. Ale nie je to len o terorizme, obávame sa aj kohézie, sociálnych služieb – je to veľa tém. Boli medzi nimi teroristi? Áno, samozrejme… Ale ak sa pozriete znova na propagandu Dáišu či al-Nusry, ktorá bývala al-Káidou v Sýrii, hovorila: neopúšťajte kalifát. Ľudia, ktorí odchádzajú, boli pre nich zbabelci. Al-Nusrá mala bilbord v provincii Idlib v Sýrii, kde boli dve vesty – jedna samovražedná a druhá záchranná pre ľudí, ktorí sa plavili cez Stredozemné more. Bolo tam napísané: „Záchranná vesta či hrdinská vesta – ktorá sa vám páči?“

Čo to znamenalo?

Môžete byť hrdinom a bojovať v Sýrii za našu vec, alebo budete plávať v Stredozemnom mori, pravdepodobne zomriete, budete zbabelec, nestojí to za to. Nie je to teda také jednoznačné. Ich cieľom bolo, aby ľudia neodchádzali, no keď už vidíte, že sa hýbe takáto masa ľudí a vy chcete útočiť v Európe, odmietli by ste túto príležitosť? A čo je ešte horšie, niektorí z migrantov sa zradikalizovali po príchode. Prišli do Európy, život nebol, ako očakávali, sú v azylovom dome, a tak prepli. Nie je to však určite také, že sme sem pustili milión teroristov. Je zábavné počúvať túto debatu v strednej Európe, kde okrem Maďarska prúd migrantov štáty obišiel.

Kacper Rękawek tento rok vydal v poľštine knihu o teroristoch a terorizme.

Spomenuli ste niektoré klišé o teroristoch. Aké sú ďalšie stereotypy, ktoré používame?

Hlavný je ten, že teroristi sú kombináciou Jamesa Bonda a Dartha Vadera. Hovoríme iba o ich úspechoch, myslíme si, že môžu spraviť čokoľvek a kdekoľvek. Realita je dosť odlišná. Napríklad Dáiš poslal jedného chlapíka do mesta pri Paríži. To mesto sa volalo Villejuif, v preklade židovské mesto. Myslel si, že je židovské, no vôbec nebolo, a keď išiel vykonať útok, postrelil sa do nohy. Potom zavolal sanitku, sanitka prišla a povedala: postrelili ste sa, zavoláme políciu. Ďalší muž mal zakódovaný USB kľúč a lístok s heslom schoval pod gauč v byte svojej matky.

V knihe tiež spomínate mýtus, že teroristi majú psychologické problémy.

Je pre nás pohodlné povedať, že sú to blázni. Ale ak sa pozriete na štatistiky WHO, hovoria, že podobné percento ľudí v západnom svete vyhľadáva psychologickú a psychiatrickú pomoc, ako je to u teroristov (30 percent). Nehovorím, že je to to isté, a ľudia, ktorí chystajú útoky, pravdepodobne trpia vážnejšími problémami, ale nemôžete ich len tak nazvať šialencami. Vedie to k ďalšiemu mýtu, že terorizmu podľahne iba istý typ ľudí. To nie je pravda. Terorizmus je taktika. Mnoho ľudí jednoducho prestalo s terorizmom – je to ako odložiť knihu znova do poličky. Mnohí s tým proste prestali a začali sa venovať politike alebo niečomu inému.

Aj džihádisti dokážu prestať?

Je v tom trochu rozdiel, ale máte džihádistov, ktorí sa vrátili zo Sýrie a majú vážne pochybnosti, nie vždy sa z nich stanú teroristi. Stretol som chlapíkov, ktorí hovorili, že s tým prestali, niektorí určite, u niektorých som si nebol taký istý. My ich berieme ako špeciálnu skupinu, ale nie je to tak.

Ale sú ochotní zabiť seba a sú tiež ochotní zabiť iných ľudí, o ktorých musia vedieť, že sú nevinní civilisti sediaci na káve, nie sú to vojaci nepriateľskej armády. Nerozmýšľajú takto?

Ak sa dostanete do teroristickej organizácie, prijímate jej ospravedlnenie, keď ti povie, koho zabiť. Dáiš nemusí ospravedlňovať nič. Je to iné, pretože hovorí, že všetci, ktorí si užívajú voľný čas v kaviarni západného mesta, podporujú západnú spoločnosť, okupáciu Iraku a tak ďalej – môžete na nich zaútočiť. Svoj cieľ dehumanizovali.

Zaujímavý na nových džihádistoch je fakt, že sa radikalizujú veľmi rýchlo, niekedy aj v priebehu pár mesiacov. Čím to je?

Áno, ale je za tým ďalší mýtus, že sa radikalizujú na internete. Nie úplne. Najlepší verbovač je stále človek, najlepšie sa presviedča z očí do očí. Býva to chlapík, ktorý bol vo vojne, môže to byť váš brat, strýko, ako v prípade Manchestru. Je to rýchlejšie? Áno, vonkajšie vplyvy môžu urýchliť túto radikalizáciu. Ale stále vás najviac inšpiruje osobný kontakt.

Po útoku v Manchestri Briti sprísnili bezpečnosť. Foto – TASR/AP

Je v Európe stále veľa radikálnych imámov?

Nemusia to byť imámovia. V mešitách máte aj vedľajšie miestnosti, kde sa môžu hlásať radikálne veci. Úrady, ktoré kontrolujú mešitu, o tom možno ani nevedia. Už je toho menej, ale nedá sa povedať, že to už nie sú zaujímavé miesta pre radikálov. Skupiny ako Sharia for UK používajú mešity tak, že pred nimi majú zhromaždenia. A potom ten radikálny prejav mnohí spájajú s danou mešitou, ktorá však môže byť aj proti.

Vo svojej knihe ste napísali, že politici by po útoku nemali robiť nič. Ako ste to mysleli?

Zoberte si Britániu. Zástupca šéfa Metropolitnej polície povedal, že je to bezprecedentné. Videli sme tri úspešné útoky za 9 týždňov a ďalších päť sme zastavili. Niečo také tu ešte nebolo. OK, je to bezprecedentné. Ale nie som si istý, či by sme mali teraz prekopať celú protiteroristickú stratégiu. Neznamená to nič nerobiť, ale zostať pokojný. Británia vo veľkom investovala do boja s terorizmom a mali veľké úspechy. Nemôžeme po každom útoku meniť politiku.

Tak či onak, ako by sa mala Európa brániť, aby počet obetí v ďalších rokoch bol čo najmenší? 

Najohrozenejšie krajiny už teraz investujú viac do protiteroristickej obrany. Problémom je, že to chvíľu trvá, aby sme tieto kapacity vybudovali. Nikto nespochybňuje, že armáde trvá roky, kým nové vybavenie otestuje a naplno zaradí do výzbroje. S terorizmom je to to isté; žiaľ, ten čas nemáme.

Británia však toto všetko začala v roku 2005 a ani po 12 rokoch sa nevyhnú trom útokom za 9 týždňov a vidíme, že títo teroristi boli známi polícii, no nepovažovala ich za takých nebezpečných ako iných podozrivých.

To isté bolo v roku 2005. Videli sme ich a považovali sme ich za menej nebezpečných. Stále ich len doháňame, no musíme znížiť ich náskok a dostať sa vpred. Británia zastavila 18 teroristických pokusov za posledné tri roky. To je dosť dobré skóre. Takmer štyri roky tam nebol žiaden útok, a aj to bolo zavraždenie vojaka Leeho Rigbyho v roku 2013. Akokoľvek to bolo pôsobivé, zomrel len jeden človek.

Čo sa teda dá robiť?

Európske hranice treba posilniť. Je klišé, keď poviem, že potrebujeme viac spolupráce spravodajských služieb. Je klišé, že treba viac zdrojov pre protiteroristické jednotky, viac ľudí. Nie som si istý, či je správne to, čo hovorí Theresa Mayová, že máme obmedziť voľný priestor na internete. Ako? Do akej miery? Nedostaneme sa do štádia, keď budeme sledovať všetkých, všade, vždy? Mayová hovorí, že musíme viesť úprimný dialóg s islamistickými extrémistami. Áno, samozrejme, ale ten mala Británia viesť pred 20 rokmi, keď sa džihádisti z Egypta a Alžírska usadili v Londýne a plánovali útoky mimo Británie. Zrazu sa títo chlapíci otočili proti Británii a Briti zostali prekvapení. Británia skúša mäkkú prevenciu. Prebiehajú diskusie, ako ďaleko sa dá zájsť. Napríklad ak postavíte telocvičňu v problémovej štvrti, skutočne to pomôže proti terorizmu?

Povedzme si však úprimne: nech urobíme čokoľvek, vždy tu v Európe bude významná skupina džihádistov. Akokoľvek otvorení, tolerantní, inkluzívni a akokoľvek neinkluzívni v otázke zatýkania budeme, vždy tu bude istá skupina ľudí. Džin unikol z fľaše. Džin sa dostal von z fľaše v 70. a 80. rokoch počas iránskej revolúcie a vojny v Afganistane. Musíme s tým žiť.

Vo svojej knihe píšete, že terorizmus je ako móda, vracia sa vo vlnách. Ako ste to mysleli?

V lete 2016 sa odohralo veľa útokov vo Francúzsku a Nemecku a potom už nedokázali udržať tempo. Teraz máte zasa útoky v Británii, ale nevieme, či to bude pokračovať. Al-Káida mala veľa útokov do roku 2005, ale potom to pokleslo. David Rapoport (jeden zo zakladateľov štúdií terorizmu) zastáva teóriu vĺn. Tvrdí, že každá teroristická vlna trvá 40 rokov. Súčasná vlna však nevyhorí v roku 2019 – bude trvať dlhšie.

Nórsky odborník na terorizmus Thomas Hegghammer tvrdí, že džihádizmus vyprchá len vtedy, keď pre moslimov nebude cool, ale stane sa niečim nelákavým ako neonacizmus pre Európanov (hoci aj ten v posledných rokoch trochu stúpa). Čo si o tom myslíte?

Otázkou je, ako to urobiť, aby nebol cool. Svet je momentálne v postmoderne. Dá sa veriť čomukoľvek a akási popularita džihádizmu je len prvkom toho, že mladí dokážu sami seba presvedčiť o čomkoľvek. Niektorí uveria, že USA je zlo a Rusko je skvelé. Iní sami seba presvedčia o tom, že Rothschildovci ovládajú svet. Áno, ak sa podarí urobiť džihádizmus nelákavým, počet útokov klesne. Ale my máme problém s tým, ako zariadiť, aby aj iné bežnejšie veci prestali byť cool, nieto ešte džihádizmus.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie