Umieranie nie je také strašné, ako si myslíme

Plný nehy, láskavých slov a krásnych spomienok je posledný blogový príspevok kanadského autora a hudobníka Dereka Millera.

Umelec, ktorý podľahol rakovine v roku 2011, keď mal iba 41 rokov, napísal svoje posledné slová v predstihu a manželku požiadal, aby ich zavesila na web, keď zomrie.

Miller končí svoj príspevok srdcervúcimi slovami: „Je to tak, že som ich miloval. Lauren a Marina (dcéry, pozn. red.), ako budete dospievať a stávať sa samy sebou, vedzte, že som vás miloval a robil som všetko pre to, aby som bol dobrý otec.

Airdrie (manželka, pozn. red.), bola si mojím najlepším priateľom a najbližšou osobou. Neviem, akí by sme boli, ak by sme sa nespoznali, ale myslím si, že svet by bol oveľa horšie miesto. Hlboko som ťa miloval, miloval som ťa, miloval som ťa.“

Umieranie nie je také strašné

Psychológovia zistili, že Millerova pozitívna výpoveď nie je zďaleka ojedinelá.

V novej štúdii, ktorá vyšla začiatkom júna vo vlajkovej lodi psychologického výskumu Psychological Science, vedci ukázali, že posledné slová ľudí na prahu smrti nie sú plné smútku, utrpenia a strachu, ale že v nich prevažujú pozitívne emócie lásky a nádeje.

Vedci tak opravujú intuitívnu predstavu, že umieranie je totožné s depresiou, so smútkom a s inými negatívnymi emóciami.

Psychológovia v článku píšu, že ich zistenia majú pre zdravotníctvo závažné dôsledky. Hlavný autor štúdie Kurt Gray z University of North Carolina at Chapel Hill pre Denník N povedal: „Myslím si, že zdravotnícky systém by sa mal menej starať o predlžovanie života o zopár dní človeka, ak je to vykúpené obrovskými nákladmi a utrpením.

Namiesto toho by sme mali pomáhať ľuďom, aby pochopili, že umieranie nie je v skutočnosti také strašné, ako si predstavujú.“

Terminálne štádium choroby

V prvej štúdii článku autori analyzovali blogové príspevky ľudí, ktorí boli v terminálnom štádiu choroby a zomierali buď na rakovinu, alebo na amyotrofickú laterálnu sklerózu.

Vedci zaradili človeka do štúdie v prípade, že za obdobie troch mesiacov napísal aspoň desať blogových textov a počas ich písania zomrel.

Kontrolnú skupinu tvorili ľudia, ktorí si pri písaní blogu mali predstaviť, že sú v terminálnom štádiu rakoviny a majú pred sebou iba niekoľko mesiacov života.

Počítačový program a ľudia následne analyzovali texty a hľadali v nich slová spojené s negatívnymi a pozitívnymi emóciami ako strach, smútok, hrôza, šťastie či láska.

Autori zistili, že blogy ľudí, ktorí boli v terminálnom štádiu smrteľnej choroby, obsahovali oveľa viac pozitívnych a oveľa menej negatívnych slov ako príspevky ľudí, ktorí tvorili kontrolnú skupinu a umieranie si mali len predstavovať.

Hodnovernosť písomných výpovedí

Graya sme sa opýtali, či výsledky nie sú skreslené tým, že na papieri môžu ľudia budiť umelo dojem, že všetko je v poriadku, no v skutočnosti môžu veľmi trpieť.

„Určite tam dochádza k akémusi vylepšovaniu vlastnej osoby, aby vyzerala lepšie, ale nemyslím si, že to je tá najdôležitejšia vec, čo majú ľudia na mysli.“

„Napriek neustálemu psychologickému tlaku javiť sa lepšie sme zistili, že s tým, ako sa blížila smrť, boli ľudia viac pozitívni. Taký nárast pozitivity je ťažké vysvetliť ako výsledok snahy vyzerať lepšie.“

Väzni odsúdení na smrť

V druhej štúdii článku psychológovia spravili podobnú analýzu obsahu slov, no v tomto prípade sa zamerali na posledné slová väzňov odsúdených na smrť. Porovnali ju s výpoveďami ľudí, ktorí si mali predstaviť, že sú v cele smrti a rozsudok sa blíži.

Tak ako v prvom prípade, aj tu sa ukázalo, že „posledné slová väzňov odsúdených na smrť boli pozitívnejšie a menej negatívne ako predpovede ľudí z kontrolnej skupiny“.

Graya sme sa opýtali, či sa zistenia jeho tímu o umieraní dajú preniesť aj na iné skupiny ľudí, ako sú väzni odsúdení na smrť a pacienti v terminálnom štádiu ochorenia. „Myslím si, že áno, ale vyžadovať to bude ďalšie výskumy,“ odpovedal psychológ.

Gray dodal: „Jeden z dôvodov, prečo sme si vybrali väzňov odsúdených na smrť, je, že ide o skupinu ľudí, ktorí majú nad svojím životom najmenšiu kontrolu a zdá sa, že majú aj najmenej sociálnych väzieb. Aj za týchto okolností sú však celkom pozitívni.“

Človek si zvykne na všetko

Ako je možné, že aj v takej hraničnej situácii, akou je umieranie, ľudia úplne neprepadnú depresii a na živote dokážu oceniť lásku, priateľstvá či nádej?

Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij v Zápiskoch z mŕtveho domu napísal, že „človek je tvor, ktorý si na všetko zvykne, a to je vari jeho najvýstižnejšia definícia“.

Dostojevskij mal pravdu, ľudská myseľ je vybavená pozoruhodnou schopnosťou adaptovať sa na negatívne zážitky (odborne: psychologický imunitný systém).

Asi prvá štúdia, ktorá odštartovala výskum psychologického imunitného systému, pochádza z roku 1978. Vedci vtedy porovnávali výpovede pacientov, ktorí mali úraz a boli čiastočne alebo úplne ochrnutí, s kontrolnou skupinou zdravých ľudí.

Prečítajte si

Zvyknúť sa dá na všetko, aj na mizerný dôchodok

Výhodná dispozícia mysle

Ukázalo sa, že v hodnotení celkového šťastia a každodenných aktivít, ktoré navodzujú pocity dobrej nálady, ako je počúvanie vtipov, pozeranie televízie alebo rozhovor s priateľom, nedosahovali zdraví ľudia a pacienti veľké rozdiely.

Ľudia pripútaní na vozík si na ochrnutie po istom čase zvykli, a hoci mu predchádzalo obdobie smútku a depresie, po niekoľkých mesiacoch ustúpilo.

Štúdiu neskôr kritizovali pre nedostatky, ale mnohé ďalšie štúdie ukázali, že ľudia naozaj disponujú akýmsi psychologickým imunitným systémom, ktorý nás ochraňuje pred chmúrami a smútkom.

Pre našu myseľ je výhodné, ak ho má. Predstavte si, aký strašný by bol svet, ak by sme sa nedokázali vyrovnať s koncom priateľstva, smrťou v rodine, päťkou v škole alebo rozvodom.

Dostupné z: 10.1177/0956797617701186