Denník N

Blaha Uhlára viedli k divadlu rodičia, jeho predstavenia však boli iné. Ani po revolúcii sa duchovná klíma nezmenila, tvrdí

Foto - archív Blaha Uhlára
Foto – archív Blaha Uhlára

Umelec, ktorý našiel nový smer v divadle a dal mu slobodu. Umelec, ktorý si ťažko získaval uznanie. Dodnes je však jeho tvorba pre niektorých teatrológov menejcenná.

Otec Blaha Uhlára sa narodil v roku 1912 v dedine Pažiť neďaleko Partizánskeho. Vyštudoval slovenský jazyk v Prahe, potom učil v Košiciach a po ich obsadení Maďarskom v Prešove. Tam v jednej zo svojich žiačok spoznal svoju budúcu manželku, s ktorou sa oženil v roku 1941 v Prešove.

V roku 1943 sa im narodila dcéra Svätoslava, o päť rokov neskôr Blahov brat Bohdan a v roku 1951 samotný Blahoslav.

Ako Blaho spomína, jeho otec bol veľmi aktívny človek. 

„Hlavne za Slovenského štátu bol aktívny. Bol straník za Hlinkovu Slovenskú ľudovú stranu, dokonca bol, myslím, niečo ako krajský tajomník pre kultúru, ale to nebola profesionálna funkcia. Veľmi aktívny bol pri zakladaní Slovenského divadla, dnes Divadlo Jonáša Záborského. Tam bol jednak jazykovým poradcom, a ešte bol v správnej rade.“

Pred koncom vojny ho povolali ako vojaka do zálohy. Keď sa vojna skončila, asi rok sa skrýval a chcel emigrovať. Napokon to však vzdal.

Neskôr začal učiť v Ružomberku „na strednej škole Textilnej a papiernickej. Vyučoval slovenčinu a dejepis a popri tom robil archeologické vykopávky. Písal články o jazykovede, aj o názvoch miest, terénoch, kopcoch.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Veľmi aktívny bol aj v organizácii tzv. Hviezdoslavovho Kubína. Organizoval okrskové aj okresné kolá, ktoré už dnes organizujú profesionáli z osvetových centier“.

Blahova mama bola herečka. Narodila sa v roku 1921. 

„Ešte ako študentka bola veľmi aktívna na amatérskej scéne v Prešove. Súbor sa potom stal základom pre profesionálne divadlo, ktoré vzniklo v štyridsiatom štvrtom, niekedy v januári. A hoci už mala dieťa, pokračovala, hrala aj v ich prvej inscenácii. Andrej Chmelko inscenoval ako otváracie predstavenie Urbánkovho Škriatka. Mala hrať aj v ňom aj v ďalších veciach, ale to sa už prevalil front a otec začal mať problémy. Dokonca začala študovať jednu inscenáciu v tom profi divadle. Namiesto nej nastúpila Frida Bachletová, renomovaná herečka z Bratislavy. Ja ani neviem, kde prežila to otcovo skrývanie, či v Prešove, veru neviem, ale mám pocit, že už nejako okolo päťdesiatych rokov bývali spolu v Ružomberku. No a tam učila na strednej škole. Aj tam bol ochotnícky súbor, kde hrávala, to si ešte pamätám ako malé decko. Najmä však viedla ochotnícke súbory so žiakmi a občas aj s dospelými.”

Blaha však vychovávala najmä jeho stará mama, ktorá sa v roku 1902 „narodila v Prešove, v drobnej meštiackej rodine, takže kultúra, ktorú od okolia získavala bola, šarišská. Ale do školy začala chodiť za ešte Rakúsko-Uhorska a kultúra, ktorú niesla v sebe, už bola maďarská. Vedela síce čítať po slovensky, ale nečítala. Oveľa ľahšie sa jej čítalo po maďarsky. Prijala maďarskú kultúru, milovala maďarskú literatúru, časopisy, spievala si maďarské pesničky. Až do smrti kultúrne vnímala všetko cez maďarčinu. Nevnucovala nám ju však. Pokúšala sa nás aj učiť po maďarsky, aj som sa usiloval, aj náš foter nás nútil, aby nás učila po maďarsky, ale mám asi mizerný jazykový talent, takže ja ani moji súrodenci sme sa po maďarsky nenaučili“.

Cesta k divadlu

Blaho žil v Ružomberku, kde navštevoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Prvé podnety k umeniu prišli od otca, ktorý ho zvykol pripravovať na Hviezdoslavov Kubín. Neskôr sa však začal pripravovať sám.

Mama ho tiež začala angažovať do detských predstavení, ktoré pripravovala so svojimi žiakmi. „A potom, asi od roku 1964, sme so spolužiakom – pod vplyvom všelijakých tých estrád, ktoré vtedy bežali v televízii, plus to, čo sme poznali od Wericha, Voskovca, Horníčka, Kopeckého, aktívni boli aj Lasica so Satinským – v triede robili so spolužiakmi divadlo. A vtedy som bol veľmi zaľúbený do pantomímy. Raz som sa kúpal – mal som asi 14 rokov – a spýtal som sa mamy, aký je rozdiel medzi hercom a režisérom. Mama povedala, že režisér sa nemusí učiť veľa textu naspamäť, tak vtedy, v tej vani v Ružomberku, som sa rozhodol, že budem režisérom.“

Na Vysokú školu múzických umení, odbor režijná tvorba, ho však prijali až na druhý pokus v septembri priamo na zápise v období normalizácie roku 1969.

Jeho ročníkovým pedagógom mal byť filozof Milan Šimečka. „Ešte som ho mal napísaného v septembri, ale veľmi rýchlo ho nejako odstavili. Neviem, či už vtedy išiel do väzenia, ja som ho však už nezažil. Ale intelektuálnu, teda politickú premenu som vnímal čudne. Jednak sa mi splnil sen študovať VŠMU, veď to je také fatálne pre mladých ľudí, takže ja som antikomunistické pocity tak nejako na základe toho potlačil. Dokonca v roku 1969 môjho otca vyznamenali krajskou plaketou ako vynikajúceho pedagóga. V prebehu roka – dvoch ho vyhodili zo školstva,“ spomína Uhlár.

„Samozrejme, už som bol zaslepený tým, že študujem na VŠMU. Takže ja som nejaký disident teda nebol. Snažil som sa poctivo študovať. Bol som príliš poctivý a pedagogický vedúci mi bol, teraz neviem, či dva roky alebo tri, Igor Ciel, režisér vtedy Slovenskej televízie. Potom neskôr Jozef Pálka a napokon Tibor Rakovský.“

Jeho celkom obľúbeným pedagógom bol Rudolf Mrlian, ktorý ich učil dramaturgiu. „Mal vždy vysoko abstraktné myslenie a mňa to fascinovalo.“

Napriek tomu, že mu nerozumel, ho „naozaj intenzívne vnímal a snažil sa porozumieť tomu myšlienkovému pochodu“.

Neskôr ho učil aj Peter Karvaš, ten mu však veľmi nesadol. Prekážal mu jeho systém objasňovania každej definície atp. Blaho na škole veľmi rád navštevoval, vraj z akejsi vnútornej povinnosti, hodiny hereckej tvorby. Vtedy ich viedol aj dnes vysoko cenený profesor Zachar. Blaho však nerozumel jeho iracionálnemu systému a princípu divadla.

Jeho najväčšou ambíciou sa postupne stalo mať vlastné divadlo. „Samozrejme, bola to hovadina a ja som vedel, že je to hovadina, ale tak nejako som po tom podvedome túžil – robiť niečo nezávislé.“

Blaho tvrdí, že hoci spočiatku bol školou veľmi nadšený, nemá pocit, že by ho niekto z jeho pedagógov hlboko ovplyvnil. „To nastalo, keď som objavil divadlo na Provázku.“

Objavil ho vďaka Miroslavovi Donutilovi, s ktorým sa zoznámil na festivale vo Francúzsku. V škole mal neustále pocit, „že sa tam študuje v podstate len remeslo. … Čokoľvek sa robilo, tak primárne to chcelo byť akože dobré, a nikdy, nikde som nezažil, že by tí ľudia do toho išli s hlbokou dušou. S nejakou vierou alebo čo. Myslím si, že to by malbyť, keď nejaké divadlo vzniká.“

Divadlo na Provázku ho fascinovalo až do konca 70. rokov a vždy vnímal rozdiel medzi divadlami na Slovensku a v Česku.

Slovenské divadlo v jeho očiach chcelo byť len profesionálne dobré, zatiaľ čo v Divadle na Provázku alebo neskôr v HA divadle a Ypsilonke vnímal určité „duchovné vyznanie“ už zo základov divadla.

Blaho si vážil, že vzniklo Divadlo na Korze, a zároveň obdivoval hercov, „ktorí opustili angažmá v Slovenskom národnom divadle, aby mohli hrať na korze. Ak sa nemýlim, bol to Dančiak, Labuda. Možno aj Mikulík“. 

Toto divadlo, ktoré vnímal „ako naozaj duchovné hnutie“, však okolo roku 1970 zakázali. Blaho hovorieval a stále si za tým stojí, „že zakladateľom profesionálneho slovenského divadla je Ján Borodáč a druhá reforma profesionálneho divadla bolo Divadlo na Korze“.

Keď ukazoval spolužiakom záznamy ich predstavení, ktoré si požičal v Divadelnom ústave, tak „odozva bola lacná, chladná. Tam si nikto z nich nemyslel, že je to nejaké duchovné hnutie. Neskôr som sa dozvedel, že ani herci to tak nebrali“.

Blaha veľmi škrelo, keď zakázali Lasicu a Satinského. Vtedy si uvedomil, že nezávislé divadlo je pre štát nežiaduce.

Pravdepodobne poslednú inscenáciu s názvom Odraz uviedol 30. decembra 2006 kolektív bratislavského divadla Stoka pred budovou, v ktorej dovtedy pôsobili. Foto – TASR

Prvé režijné snahy

Počas školy sa pokúšal spolupracovať so Socialistickým zväzom mládeže. Málokto tuší, že v pivnici, kde sa dnes nachádza krčma Architekti, tvoril Uhlár spolu s Jozefom Pražmárim a Petrom Valom svoje prvé nezávislé inscenácie. Úplne prvú inscenáciu však režíroval „Pražmári a robil Prosper Mérimée, Žena je diabol, vtedy vyšlo asi v Tatrane. Bola to jednoaktovka a nezávisle sme ju urobili na škole. Hral tam Maro Zednikovič, Kata Orbanová, Peter Kuba a jeden výtvarník, ktorého meno si nepamätám – takú malú rolu hral“.

Blaho mal ambíciu inscenovať Gorkého Deti a jednu vec od Roberta Cypricha, kde chcel Pražmári hrať Krista, s čím Uhlár nebol stotožnený – ten ho chcel obsadiť do inej postavy. O inscenácii sa poradil s vtedajším rektorom Rudolfom Mrlianom, ktorý mu neodporúčal inscenovať tento text, pretože „realita je taká, aká je, politická realita je taká, aká je. Tak som ho poslúchol, bol som úplne zbabelý, no. Nemal som vnútornú energiu presvedčiť kolektív a asi ani víziu, aby som to dokázal“.

Uhlár sa naplno prejavil až vo štvrtom ročníku inscenáciou Dona Juana, ktorá zožala úspech. Koncipoval ju totiž ako výtvarné dielo. Scénu, ktorú tvorili farebné náhrobné kamene, a kostýmy robil Ján Zavarský v spolupráci s Milošom Lakym. Kostýmy boli z nafukovacieho materiálu. 

„Myslel som si, že to bude geniálne, a potom som trpel, že asi to geniálne nebolo. Ambície boli vysoké. Započul som však, keď predstavenie hodnotili. V hľadisku bol rektor profesor Mrlian, mojím pedagógom bol vtedy Jozef Pálka. ‚No, ten Don Juan je najčistejší,‘ povedal profesor Mrlian. Polichotilo mi to. Potom Ján Zavarský započul na chodbe rozhovor cez premiéru a počul, že Karvaš hovorí: ‚Toto je nový smer v slovenskom divadle.‘ No, možno si to aj vymyslel, ale vždy som chcel niečo nové dostať do slovenského divadla.“

Absolventské predstavenie v roku 1974 sa nieslo v znamení Čechovovej Svadby a Gorkého Detí. Blaho s takmer celým svojím ročníkom nastúpili do Divadla pre deti a mládež v Trnave, ktoré sa nanovo formovalo. Vedenie divadla im sľúbilo, že budú môcť hrávať svoje absolventské predstavenie. Po tom, ako ho raz odohrali, však dostali zákaz.

„Neviem čím to konkrétne zdôvodňoval, ale asi ani nie protirežimizmom, teda antisocializmom, ale celé to predstavenie bolo príliš uvoľnené. Nešlo o nejakú politiku, myslím si, ale išlo o totálny konformizmus. Takže to, čo nám sľúbili, nám hneď zakázali. Bolo to nechutné.“

Ich prvou hrou bola inscenácia textu Osvalda Zahradníka Prekroč svoj tieň k výročiu povstania. Každé divadlo inscenovalo texty niektorého z vtedajších popredných autorov: Národné robilo Soloviča, Nová scéna Kákoša a menšie divadlá ako štúdio Novej scény a ďalšie napríklad Zahradníka. Išlo to hierarchicky: Solovič bol predseda Zväzu slovenských spisovateľov, Kákoš riaditeľ SND, tiež bol predseda Federálneho zväzu československých dramatických umelcov, Zahradník pracoval na ministerstve kultúry“.

Blaho stále čoraz viac túžil po svojom vlastnom, slobodnom alternatívnom divadle. Uvedomoval si však, že na to, aby ho mohol mať, by musel byť straníkom. To sa mu, pochopiteľne, nepáčilo. Snažil sa teda so spolutvorcami tvoriť predstavenia pre deti, ktoré mali blízko ku klauniádam, groteskám či estrádam. To sa však nepáčilo mnohým pedagógom, pretože deti sa na tom bavili.

Blaho spomína, že v tvorbe pre dospelých sa „kruto potĺkal, všelijako som sa snažil presadiť vždy s niečím, čomu nikto nerozumel, možno som tomu ani ja nerozumel. Ale so súborom som veľmi často narážal. Niekedy v 80. rokoch som však spravil aj klauniádu pre dospelých. Veľmi úspešnú inscenáciu Kvinteto“.

Za vrchol práce na klasickej divadelnej hre v trnavskom divadle Blaho považuje inscenáciu Molliérovho Tartuffa z roku 1984. Podarilo sa mu vtedy zvýrazniť paralelu vládcov mocných a ešte mocnejších.

V roku 1987 začal pociťovať, že robí autorské divadlo, že téma v inscenácii nemusí byť jedna, ale môže ich byť viacero.

Počas jeho pôsobenia v Trnave si ho predvolal na Štátnu bezpečnosť jeho mladý sused. Na výsluchu bol Blaho nervózny, eštebák sa mu však za predvolanie ospravedlňoval, dokonca ho pochválil: „Pozerám tie vaše inscenácie a ten Nvota, to sú také pekné inscenácie, dobre sa to pozerá, ale tie vaše, tam je krv a pot. Tak veru neviem, či to bol výsluch alebo čo to malo byť.“

Ochotníci a prvé väčšie úspechy

V roku 1986 dostal Uhlár ponuku režírovať v ochotníckom súbore Disk. „Bol som pripravený robiť divadlo bez scenára, čo by, samozrejme, v profesionálnom divadle nikto neprijal. Boli to aktívni amatéri, chceli to robiť.  Dá sa tak povedať, že jedna z mojich najúspešnejších inscenácií v tom období bola táto s ochotníkmi, aj sa tak volala – Ochotníci alebo Jedna sezóna v živote ochotníckeho súboru. A to bola historicky prvá celovečerná inscenácia, ktorá vznikla bez scenára.“

Druhé predstavenie s ochotníkmi sa volalo A čo. Išlo o mozaiku alebo koláž absolútne nesúvisiacich výstupov, ktoré boli najmä pohybové, veľa v nich bolo aj politicky silných. 

Blahovi sa podarilo dostať do trnavského divadla inscenácie bez scenára. V roku 1988 dal však výpoveď a odišiel do Ukrajinského národného divadla v Prešove, dnešné Divadlo Alexandra Duchnoviča. Urobil tak na základe stretnutia s architektom Milošom Karáskom.

Začali spolu skúšať predstavenie TANAP, ktoré pozostávalo z dialógov vzniknutých na skúškach ochotníckeho divadla. Najsilnejším momentom predstavenia bola scéna, kde v pozadí hrala Blahova nenávidená pieseň V dolinách, počas nej začalo na javisko prichádzať päť malých hračkárskych tankov na baterky. Pomaly sa dostali až na koniec javiska a popadali dolu. 

„Vzadu Karásek postavil scénu, vyzerala ako slovenský znak, ktorý pichli do československého znaku, keď v roku 1962 či 1961 vyhodili slovenský dvojkríž. Pichli tam znak Kriváňa, ktorý neskôr Husák okomentoval ako živánsku pod Kriváňom.“

Scéna evokovala cestu spojeneckých tankov cez Tatry. Tvorcovia na tento podtón okupácie prvotne ani nemysleli.

V ukrajinskom divadle malo prvú premiéru vo februári 1988 predstavenie Sense/nonsense. Blaho s Karáskom založili Stoku a v roku 1991 sa rozišli.

Nežný rok 1989

V období Nežnej revolúcie bol antikomunisticky ladený Uhlár ešte v Prešove. To, že komunizmus mu nesedí, zistil v roku 1979, keď v divadle pri príležitosti 35. výročia SNP skúšal inscenáciu Epizóda 39 – 44 podľa predlohy Gustáva Husáka. Začal sa viac zaujímať o Povstanie a uvedomil si, ako sovietska armáda bojovala na našom území.

Dozvedel sa, že povstalecká armáda vo Varšave „chcela urobiť logický vojenský ťah, že teda keď už bude Sovietska armáda tak blízko, že už bude môcť vstúpiť, odzbroja Nemcov a bez preliatia krvi tak bude môcť prejsť celé Slovensko. Ale to Stalin nepotreboval. On potreboval, aby tam pretieklo čo najviac krvi, aby povedal ‚Ja som vás oslobodil, nie vy sami‘.“

Uhlár bol veľmi nahnevaný. „Začal som nadávať, ale nejaké aktivity som nerobil, ani hrdina som nejaký nebol. Akurát už asi v roku 1988 som podpísal Niekoľko viet, na Hlase Ameriky prečítali aj mňa, že som to podpísal.“

V deň začiatku revolúcie v roku 1989 hrali TANAP na prvom ročníku Víkend – atraktívneho divadla vo Zvolene, vtedy bol na Sliači. Osemnásteho novembra „tam prišiel Ondrej Mrázek, … a doniesol správy, čo sa stalo deň predtým v Prahe. Potom, na druhý deň, keď sme prišli do Bratislavy, už bola hláška, že v Umelke sa stretnú ľudia. Na tom prvom stretnutí som bol, ešte som tak váhal, či si mám zobrať zubnú kefku“.

Blaho sa tešil, že sa to pohlo, ale aktívny stále nebol, aj keď chodieval na každé stretnutie. Nikdy nevystúpil na pódium a ani nechcel ísť do politiky, aj keď v tom čase mohol.

Keď sa na štvrtý deň ľudia už nezmestili do Umelky, stretnutia, respektíve demonštrácie presunuli na námestie. „Z revolúcie si spomínam hlavne na to, že divadelníci štrngali kľúčmi. A tak si hovorím, že sme položili režim, ale to, čo tu zaviedol komunista, tu sčasti ostalo. Boli tu štátne divadlá, v ktorých niekto vyšší rozhodoval, čo sa tam bude hrať, pretože to financoval. Máme ich dodnes. A to je pre mňa úplne hrozné, pretože sú tam vyššie dotácie ako do nezávislých divadiel. Revolúcia však bola pre mňa veľká, pretože vzniklo divadlo Stoka a to bol šok pre všetkých divadelníkov. Nikto nevedel, že vôbec môže byť aj nejaké nezávislé divadlo. Tomu nikto neveril. Aj sa nám podarilo urobiť šokantné predstavenia. No ale postupne sa to vracalo všetko do normálu, začali sme byť pohodlní a ukázalo sa, že štátne divadlá sú predsa omnoho lepšie… Sen divadelníkov Divadla na Korze trval dva roky, náš trval dlhšie, takže môžem byť spokojný.“

Jednorazovky

Stoka robila jednorazové akcie, napríklad na nádvorí starej radnice v rámci Kultúrneho leta v Bratislave. Vymysleli si, že priletí vrtuľník s Michalom Dočolomanským, on vystúpi a odrecituje báseň alebo zaspieva. To sa však neuskutočnilo, pretože zohnali vrtuľník, ktorý nemohol vo vzduchu stáť na mieste. Mohol akurát pomalšie letieť.

Namiesto toho krúžil nad nádvorím a vyhodili lístky, kde bolo napísané: ‚Čo je?‘ O pol hodinu zase letel naspäť a vyhodil lístky, kde bolo napísané: ‚Nič.“ „A za to nás nenávideli.“

Iných však nahnevala skôr sloboda Stoky než to, že robili takéto predstavenia. Ďalšiu akciu mali v roku 1991 v kostole Klarisiek, v ktorom sa nerobili omše. 

Ďalšie akcie robili napríklad v Devíne a na mnohých iných miestach, väčšinou z nich neexistujú záznamy. Princípy v tvorbe Blaha Uhlára sú jasné a slobodné. Ukáž, čo vieš, a my prehodnotíme, či je to dobré. Blaho mal na to grif – ak to uvidí trikrát a nebude ho to nudiť, je to dobré. Niekomu výstupy v divadle Stoka môžu prísť nezmyselné, ale v každom sa dá nájsť hlbší význam. Blaho to nechával na publikum.

Financovanie a chod Stoky

Na Stoku získali peniaze vďaka podpore Václava Maceka, ktorý v tom čase bol riaditeľ odboru umenia na ministerstve kultúry. Poznal Blahovu tvorbu a navyše sa poznal s Karáskom. 

„V čase revolučnom sa stal riaditeľom odboru umenia na ministerstve kultúry. Neskôr však odišiel po veľkej polemike s Ladislavom Snopkom. Podstata sporu bola v tom, že Snopko de facto nechcel nič meniť. Vlastne to asi aj tak ostalo, socialistický systém riadenia kultúry je tam doteraz, zrejme.“

Stoka získala trištvrte milióna korún a celú sezónu bola schopná z toho žiť. Zaplatili nájom, herci boli platení poriadne a nemuseli si privyrábať inde. „Urobili sme premiéru Kolapsu, potom Impassu a Dyp inaf.“

S peniazmi však nemohli nakladať len tak ledabolo, všetko muselo byť vyfakturované. Všetko však muselo prejsť schválením a zaplatením Mestského domu kultúry a osvety. Ak chcel niečo kúpiť do predstavenia, musel ísť do obchodu, vypísať objednávku, doniesť ju na úrad, tam ju potvrdili, v obchode mu dali faktúru, tú museli vyplatiť na úrade a až potom sa konečne k veci dostal. Neskôr si založil vlastnú spoločnosť a riešil to sám. Odvtedy však už neriešil tvorbu, ale skôr financovanie divadla.

Hru Kolaps skúšali v Čiernom havranovi, v dnešnom Batyskafe, kde ju uviedli a reprízovali. Uviedli tam aj Impasse, ale ten skúšali v bývalom Doprastave, pretože už si mohli dovoliť zaplatiť priestor. Skúšalo sa tam, vyrábali sa masky a robili stretávky. „To bolo také čarovné, úžasné.“

Dyp inaf skúšali v rôznych priestoroch, no bolo to náročné na prenášanie vecí. Preto si prenajali Kino Nivy a tam aj hru premiérovali. Neskôr si v roku 1991 našli priestor na Pribinovej ulici, Odborársky kultúrny dom.

Boli tam od roku 1992, keď aj získali dva milióny korún, za ktoré Blaho nakúpil praktikáble, reflektory a začali renováciu budovy. Tiež platil ľudí, ktorí v divadle pracovali. Po roku 1993, keď sa dostal Mečiar k moci, začali sa finančné problémy. Mali dopredu vybavenú dotáciu, ktorú však nedostali. Dostať sa k peniazom bolo ťažšie, no nie nemožné. V tých časoch ich napríklad volávali Francúzi.

Stoka získala aj politický ráz, lebo Mečiarova opozícia sa nemala kde stretávať, tak sa stretávali v Stoke. Stoka poskytla priestor Rusnáckemu divadlu, ktoré sa profilovalo ako protimečiarovské.

Nakoniec sa Stoka zamerala na politiku, pretože nikde nebol priestor porozprávať sa o nej. Stoka ich vrelo vítala, ale ich názory nemali byť nevyhnutne protimečiarovské, mali byť najmä slobodné. A aj preto tu vzniklo prvé nezávislé kultúrne centrum v Bratislave. 

Organizovali sa tam aj koncerty, diskusie, čítania a všeličo iné okrem divadla. Zrodila sa tam napríklad aj kapela Živé kvety.

Raz na akciách zarobili, inokedy prerobili. Až sa napokon v Blahovej hlave zrodil nápad, ktorý odpozoroval v Nemecku na festivale, kde takýto nezávislý priestor fungoval. Krčma.

Od roku 1993 sa o jej zriadenie usilovali. Až v roku 1996 sa im podarilo dohodnúť s mestom, že priestor Domu odborárov im dá do výlučného prenájmu. V tom roku sa podarilo získať peniaze na prestavbu od Open society. Mali problémy so stavebnými firmami, ktoré nechceli stavbu dokončiť, a tak sa im práce podarilo dokončiť a krčmu otvoriť až v roku 1997.

Časťou krčmy bolo foyer, kde bývali výstavy. Krčma im „umožnila prežiť až do roku 2006. Z tej krčmy boli spočiatku aj slušné tržby, ale išlo to stále dole vodou, takže keď sme skončili, zostali sme Dopravnému podniku dlžní pol milióna korún za elektriku“.

Museli zrušiť vtedajšiu spoločnosť s ručením obmedzeným a založiť nové združenie STOKA, ktoré funguje dodnes.

Bývalé a neexistujúce združenie je v exekúcii už jedenásť rokov. Blaho konštatuje, že „naivne uveril, že po revolúcii bude všetko lepšie. Veľa toho lepšieho je a nie som za to, aby sa vrátil minulý režim, ale duchovná klíma sa nejako zásadne nezmenila“.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie