Sú veci, čo nás nemusia prežiť. Slováci vyrobili okuliare z bioplastu, rozložia sa v komposte

Svetovú premiéru mali na milánskom týždni dizajnu a ich autorov si už všimla aj jedna z najväčších chemických firiem na svete. „Nie je to iba reklama na bio a eko – naše okuliare a výskum idú oveľa viac do hĺbky,“ hovorí dizajnérka Vlasta Kubušová. Spolu s Miroslavom Králom a štúdiom crafting plastics! vyrobili okuliare z bioplastu, vyvinutého a patentovaného slovenskými vedcami. „Nemáme na čo čakať, premena v uvažovaní o využití prírodných zdrojov musí nastať čo najskôr.“

Kedy ste prvýkrát počuli o tom, že slovenskí vedci pracujú na organickom, rozložiteľnom plaste?

V novinách som našla článok o Pavlovi Alexym, ktorý vedie výskum bioplastov na Slovenskej technickej univerzite. V tom čase sme s neziskovou organizáciou Midl organizovali Kreatívne ráno, kam sme pozývali zaujímavých ľudí z rozličných odborov, a tak nám napadlo pozvať aj jeho. Zavolali sme ho na Kreatívne ráno, ktoré sa konalo na Pohode. Zdalo sa nám, že to môže dobre fungovať – vedecká téma v prostredí veľkého festivalu s množstvom mladých ľudí, a presne to sa aj stalo. Fascinovala ma už samotná téma, ale Pavol Alexy o nej navyše vedel aj veľmi dobre rozprávať a bol schopný vysvetliť pomerne zložitú vec aj laikom.

Hneď vám napadlo, že by ste s ním mohli spolupracovať?

Počas prednášky hovoril, prečo vlastne chcú robiť biodegradovateľné plasty iba z obnoviteľných zdrojov a ako by sa dali využiť. Zväčša však išlo o rôzne obaloviny a produkty na jedno použitie. Preto nám napadlo, či skúšali plast použiť aj na niečo, čo by sa používali aj dlhšie. Povedal, že to zatiaľ nebol ich zámer, ale nech pokojne prídeme a skúsime to.

Taká ponuka sa neodmieta.

Úplne nás tá možnosť s Mirom fascinovala a hneď sme súhlasili. Ako dizajnér totiž takúto možnosť nikdy nemáte. Aj mňa už na škole zaujímala možnosť výroby vlastných materiálov, rovnako ako organické materiály, ale ako mladý dizajnér k nim skrátka nemáte prístup. Keď chcete na niečom pracovať, zväčša si kúpite hotový materiál, ktorý je bežne v distribúcii. A ak ide o takýto špecifický materiál, je to zložitejšie – buď treba objednať veľký objem, alebo dostanete iba malú vzorku a s tým sa nedá poriadne pracovať. Takto sa pred nami otvorila možnosť stáť pri materiáli od jeho výroby, čo je zásadný rozdiel.

Aká bola prvá návšteva v laboratóriu?

Nevedeli sme, čo nás čaká – ukázali nám, ako sa miešajú polyméry, ako sa pracuje s extrúderom, z ktorého potom začne vytekať organická plastová hmota vo forme vlákna. Ochladí sa v studenej vode a spracuje na granulát. My sme boli hotoví už z toho samotného prístroja. Začali sme sa s tým materiálom hrať a okamžite sme sa doň zaľúbili. Vedci len chodili okolo a pýtali sa, či si tam robíme nejaké umenie.

Rozmýšľali ste už vtedy, aké produkty by sa z toho dali vyrobiť?

Nie, iba sme vedeli, že chceme nechať hovoriť samotný materiál. S tímom vedcov v laboratóriách sme konzultovali, na čo by sa dal použiť, aké vlastnosti by sme mohli docieliť. Na začiatku totiž nemal také vlastnosti, aké má napríklad dnes. Navyše, oni sa snažili vyvíjať bioplast tak, aby sa z neho dali vyfukovať obaloviny, kým my sme mali predstavu väčších a pevnejších kusov. Bola to teda pre nás ďalšia škola, lebo sme chceli zistiť, ako dať tomuto materiálu nejakú inú základnú formu, s ktorou by sme mohli ďalej pracovať.

Ako si vysvetľujete, že si vás Pavol Alexy v laboratóriu nechal?

Zrejme zo začiatku tiež presne nevedel, čo tam urobíme a ako to dopadne. Sám vedel, že majú za sebou výskum, ktorý je dôležitý, ale rovnako chápal, že záujem musí prísť aj z druhej strany – od ľudí, ktorí by o ich materiáli vedeli viac a dokázali ho využívať. A s odstupom času sa mi zdá, že z toho vznikla dobrá vzájomná spolupráca, lebo keď sme prišli s prvou vylisovanou platničkou bez bublín, a potom aj s hotovými okuliarmi, bolo im jasné, že to myslíme vážne, a sami boli prekvapení z toho, čo sa nám podarilo. Ich vlastné projekty sú však omnoho väčšie, v úplne inom rozsahu.

Od prvého prototypu okuliarov ubehli tri roky. Kde je bioplast dnes, ak ide o jeho vlastnosti?

Ešte nie sme úplne tam, kde by sme chceli byť, ale sme veľmi blízko. Keď sme robili prvú kolekciu okuliarov, najväčším problémom bola pre nás teplota, pri ktorej sa mení tvarová stabilita.V tom čase bola niekde pri 40 – 50 stupňoch celzia. Ak by ste teda okuliare nechali na slnečnom mieste, napríklad na palubovke v aute, materiál by začal trochu mäknúť. Jemne by sa im zmenil tvar, po vychladnutí by sa však opäť dal vytvarovať do pôvodnej podoby, ale predsa – bola to jeho nevýhoda, najmä pri produkte slnečných okuliarov. Dnes sme však pri teplote tavenia okolo 70 – 80 stupňov, a to je rozdiel. Prvú kolekciu sme však urobili aj tak, lebo sme nechceli čakať. Chceli sme ukázať, čo máme, a priznať, že ešte to nie je také, aké by to mohlo byť, ale pracujeme na tom. Dôležité je, aby sa premena zmýšľania vo využívaní prírodných materiálov udiala čo najskôr, nemáme na čo čakať.

Aká je vlastne životnosť biodegradovateľného plastu – kedy sa rozpadne?

Kým sa materiál nedostane do vhodného prostredia – ideálne do kompostu, tak iba prirodzene starne. Najstaršie okuliare majú len tri roky, takže zatiaľ nevieme, aké budú zmeny materiálu v bežnom prostredí povedzme o desať rokov, ale nemyslíme si, že by to boli veľké zmeny. A ten čas by mal stačiť na to, koľko človek produkt naozaj potrebuje a využíva. Ak ide o rozpad v domácom komposte – na tom práve pracujeme, zisťujeme, ako dlho to bude trvať. Ak ide o fólie, tie sa by sa mali do šiestich týždňov v industriálnom komposte úplne rozpadnúť. Okuliare sú však hrubšie, bude to trvať niekoľko mesiacov. Ak ostanú odhodené len tak niekde v lese, bude to trvať pár rokov, ale napokon sa rozložia.

S vedcami ste spolupracovali na Slovensku, ale okuliare vznikli počas vášho magisterského štúdia v Berlíne. Ako sa to stalo?

Pôvodne som chcela na tomto projekte pracovať tu, ale nenašla som konzultanta. Nevedela som totiž, aký bude môj výsledný produkt. Nevedela som ani, či nejaký vôbec bude, a to sa ukázalo ako prekážka. Bola som len na začiatku a potrebovala som získať čas a priestor na výskum, vývoj, experiment a zhodnotenie celej témy. V Berlíne práve otvárali nový interdisciplinárny magisterský program na univerzite umenia, ktorý bol práve šitý pre podobné prípady, akým bol aj tento. Hľadali ľudí, ktorí začínajú pracovať na projektoch, reagujúcich na súčasné prostredie a problémy. Boli tam ľudia z produktového aj módneho dizajnu, všetko sme konzultovali spoločne a bolo to presne to, čo som v tom čase potrebovala.

Prečo ste urobili práve okuliare a nie niečo iné?

Snažila som sa na celú tému pozrieť s väčším nadhľadom. Rozmýšľala som nad tým, ako by vývoj bioplastov mohol ovplyvniť život ľudí práve teraz v tomto momente. Keď sa raz dopočujete o biodegradovateľnom plaste, už si zapamätáte, že to existuje a raz to možno bude fungovať, ale mne sa to vždy zdalo príliš odťažité, chcela som to vidieť, dotknúť sa toho materiálu, cítiť, že je to skutočné. A tohto plastu sa naozaj aj dotknúť dá – keďže je úplne prírodný, v laboratóriu nepotrebujeme ani žiadne rukavice.

V berlínskom ateliéri som sa stretla s Verenou Michelsovou, ktorá sa venuje módnemu dizajnu. Ju zasa zaujímali sociálne témy spojené s módnym biznisom a zrazu sa nám naše záujmy prepojili. Módna produkcia a produkcia plastu sú odvetvia, ktoré sú skryté pred očami ľudí. Nemáme k nim vzťah, prístup, nevieme sa ich dotknúť, a preto sú aj ich problémy pre nás neviditeľné. Nedotýkajú sa nás. Tu sme sa stretli, vytvorili sme vlastný ateliér Dirty Lab a začali spolupracovať. Povedali sme si: nevymýšľajme žiaden sofistikovaný dizajn, iba vezmime materiál, ktorý máme, pozrime sa, ako funguje, a urobme z neho niečo hneď teraz, aby to ľudia mohli nosiť a aby o tom viac vedeli. Verena vytvorila pršiplášte a ja okuliare. Revolúciu s okuliarmi neurobíme, ale aspoň sa o tejto téme môže začať hovoriť viac.

Predstavili ste ich vlani na milánskom týždni dizajnu, dokonca v galérii Rossany Orlandi, ktorá je pojem. Ako sa takáto vec podarí?

Zdalo sa mi, že vizualitou, ktorú sme vytvorili, ale aj naším experimentálnym prístupom, ktorý sme zvolili, by sa im to tam mohlo páčiť. Nezapadalo to síce do línie limitovaných kolekcií na predaj, aké tam zväčša mávajú, ale mala som na galériu kontakt, a tak som sa im ozvala. Potom sme prišli do Milána pozrieť si jeden veľtrh s okuliarmi, dohodli sme si stretnutie a im sa naša kolekcia páčila. Znie to jednoducho, ale asi sme mali aj šťastie. Pre nich to bolo čosi fascinujúce a nové. Materiál z kukurice sa naozaj často v dizajne nevyužíva. Videli za tým konkrétny príbeh a stále platí aj to, že produktov bio a eko je už síce veľa, ale ešte stále nie dosť.

Nie je dnes nálepka bio/eko už viac marketingovým nástrojom ako skutočnou cestou k zmene uvažovania o materiáloch?

Aj my sa často stretávame s ironickým komentárom, či teda tiež robíme niečo, čo je eko, lenže náš záujem ide naozaj do hĺbky. Nerobíme marketing produktu na tom, že je eko. V rámci výskumu sme sa napríklad vŕtali v histórii plastov. Zisťovali sme, aký má spoločnosť vzťah k materiálu, ktorý nás formoval posledných päťdesiat rokov. A prišli sme na to, že ľudia si naň veľmi zvykli, oceňujú najmä jeho odolnosť a kvality, no pritom je to podceňovaný materiál, ktorý má minimálnu hodnotu. Donekonečna ho však vyrábať nemôžeme. Prišli sme do bodu, keď ho musí aspoň sčasti nahradiť bioplast, ktorý však nemá všetky vlastnosti syntetického plastu z ropy. Ľudia si na to budú musieť zvyknúť, akurát sa mi zdá, že zatiaľ stále nie sú pripravení. A to je presne to, čo nás zaujíma. Dávame im možnosti, ako by to mohlo fungovať. Naše okuliare napríklad nemajú kĺbiky, ľudia si ich musia zložiť, musia tak urobiť o jeden krok navyše oproti tomu, keď si kúpia klasické okuliare. My im však chceme ukázať, že je to v poriadku, že je to jeden krok navyše, ale celkom iná hodnota. Ľudia sa už zabudli pýtať – akoby nechceli vedieť viac. A my im chceme hovoriť viac.

To už je trochu ďalej od dizajnu – cítite sa byť ešte dizajnérmi?

Ak ide o crafting plastics!, tak áno, ale môj celkový pohľad na dizajn je taký, že dizajn by mal byť najmä o spolupráci, kolaborácii. Nevidím ho ako výhradné remeslo, naopak, dizajnér by dnes mal byť podľa mňa akýmsi mediátorom medzi rozličnými odbormi, mal by vedieť prepájať myšlienky, ktoré sú ešte len vo vzduchu, s vedeckými činnosťami a koncovým spotrebiteľom. Dizajnér by sa mal vedieť pozrieť na veci z väčšieho nadhľadu a vidieť prepojenia. V tomto prípade to tak naozaj funguje, lebo chvíľu si pripadám ako chemička, potom ako biznis developer, marketér, stratég a ešte všeličo iné, ale asi tak vyzerá dnešná dizajnérska prax. Napokon, pred dvoma rokmi vyhral v Londýne cenu za dizajn tím ľudí, medzi ktorými azda ani nebol dizajnér, vlani to bol dizajnér, ktorý ponúkol manuál, ako si doma skonštruovať prístroj na recyklovanie plastov.

Hovoríte, že vás téma obnoviteľných zdrojov zaujíma aj na legislatívnej úrovni. Čo podľa vás treba docieliť v tomto smere?

Z nášho pohľadu je to najmä problém odpadov. Ak hovoríme o bioplastoch a ich využívaní, potom by automaticky mali existovať prístupné industriálne komposty pre ľudí. Nestačí si kúpiť vec z organického materiálu, musíte vedieť aj to, že ju máte kde odhodiť. Až tam sa uzatvára kruh. A ak ide o zákony a nariadenia, tie sú potrebné, ale nemyslím si, že samy zmôžu všetko. Francúzsko zakázalo výrobu jednorazových plastových príborov – a takéto nariadenie môže naozaj prísť iba zhora, ale dôležitý je aj spodný tlak, ktorý môže k tomuto nariadeniu prispieť a navyše môže ponúknuť aj alternatívy. Zmena nenastane iba zákazmi, ani syntetické plasty neprestaneme vyrábať úplne, iba nemôžeme zatvárať oči pred tým, že problém existuje.

Aký máte ďalší plán s bioplastom a kolekciou okuliarov?

V Berlíne sme dostali štipendium od start-up inkubátora, pracujeme teda na rozbehnutí štúdia a založení firmy. Na konci leta by sme radi spustili crowdfundingovú kampaň, ktorou uvedieme novú kolekciu. Zdá sa nám, že je to dobrý spôsob, ako celú tému predstaviť lepšie a ako o nej hovoriť. Na stratégii predaja zatiaľ pracujeme, pravdepodobne budeme okuliare predávať cez e-shop. Nemáme ešte presne stanovenú cenu, ale dolná hranica je niekde pri sto eur. Zatiaľ je bioplast drahší materiál, ale čím väčší dopyt bude, tým viac pôjde cena časom nadol. Nechceme ju zvyšovať ani ďalšími nákladmi, preto by sme výrobu radi situovali v blízkosti laboratórií okolo Nitry, kde by sme vybudovali aj vlastnú prevádzku. Okrem našich produktov by sme chceli bioplast ponúkať aj ďalším dizajnérom, aby s ním mohli pracovať a vytvárali vlastné veci.