Učiteľka, ktorá chcela pomôcť: Stále sa budím s výčitkou, že tie deti skončili v domove

Pred časom ste si na krátky čas zobrali do opatery súrodenca vášho žiaka z problémovej rodiny. Bolo to spontánne rozhodnutie, alebo ste dlho o tom premýšľali?

Bolo to absolútne spontánne. Situácia v tej rodine sa síce postupne zhoršovala, ale vyhrotila sa tak rýchlo, že sme to ja ani moja kolegyňa, jeho triedna učiteľka, vôbec nečakali. Len zrazu sme sa spolu s políciou a sociálnymi úradníčkami ocitli v ich dome a bolo potrebné deti odniesť. Keď som sa opýtala, kam ich zoberú, tak zvažovali detský domov.

A čo príbuzní?

Všetky tri deti vyrastali len s mamou a my sme vedeli, že žiadnych blízkych, okrem jednej tety, nemajú. Iba ona sa cez víkendy starala o nášho žiaka. Žiaľ, sama sa stará o chorú mamu a v ten deň musela byť s ňou v nemocnici. Takže sme sa museli rozhodnúť veľmi rýchlo. Veď ja som ani nevedela, že je to možné. Spýtala som sa priamo na mieste sociálnych úradníčok, či je možné si tu malú zobrať, pretože nás poznala z návštev školy. Chlapca, pokiaľ by nemohla teta, by si zobrala moja kolegyňa. No ešte tam ostal jeden chlapec, prostredný, ktorý je ťažko postihnutý.

Takže čisto spontánne. A čo na to vaša rodina?

Narýchlo som zavolala mužovi, ktorý situáciu tej rodiny poznal. Rozprávali sme sa už predtým doma o ich probléme. Celé sa to totiž postupne stupňovalo. Matka detí dostala už predtým, ako sme to riešili s políciou a sociálnym úradom, viac varovaní od vedenia našej školy. Keďže mám vyštudovanú psychológiu, chcela som jej pomôcť. Povedala som jej, že mi môže kedykoľvek zavolať a ja jej pomôžem. Nevedeli sme totiž, v čom ten problém je. Či sú to drogy alebo alkohol.

Ako ste prišli na to, že niečo nie je v poriadku?

Postupne sme si to všímali. Začalo sa to tým, že chlapec po nastúpe k nám do školy nevedel pomenovať základné domáce zvieratá, zeleninu, ovocie. Kedže som chlapca učila len angličtinu, jednotlivé problémy so mnou konzultovala jeho triedna učiteľka. Veľmi ťažko sa zaraďoval aj do kolektívu. Vynucoval si pri hre pozornosť, a keď sa už s ním deti aj začali hrať, tak potom všetky hry riešil podvodmi a klamstvami. Vždy chcel na seba pútať pozornosť, hoci aj zlým spôsobom. Keďže sme malá škola, okrem doobedia sme s deťmi niektoré dni aj poobede v družine. A často si poňho mama vôbec neprišla, takže sme ho museli zobrať domov my. Tam sa stávalo, že sme sa nevedeli dostať dnu.

Pokiaľ išlo o prípravu, tak tú zvládal?

Najmä po víkende, keď trávil čas so svojou tetou. Brávala si ho pravidelne a on sa na tie stretnutia veľmi tešil. Bolo to na ňom vidieť. Od nej sa vracal pripravený na sto percent.

A čo cez týždeň?

To sa snažil riešiť počas družiny. Bolo to zvláštne, pretože my si úlohy s deťmi nezvykneme robievať, dávame im v družine priestor na hranie. On si ich však robil dobrovoľne. Zrejme preto, aby mal doma pokoj.

Rozprával sa s vami o tom, čo ho každý deň čaká doma?

Postupne sa nám začal zverovať. Spomenul, že mama doma väčšinou len spí. A až potom, keď sme ho odprevádzali z družiny domov, sme začali tušiť, že v tom dome sa asi deje niečo, čo nie je v poriadku.

Ako vystupovala matka na stretnutiach rodičov?

Ani na jedno združenie rodičov neprišla. Sme malá škola a robievame aj iné stretnutia so žiakmi a rodičmi. Ani tam neprišla. My sme to však chápali. Hovorili sme si, že má tri malé deti, z toho jedno postihnuté, takže to nestíha. Po tejto stránke sme žiaden problém nevideli. No potom, keď sa to začalo nabaľovať a napríklad týždeň chodil v jednom oblečení, hoci bolo evidentne špinavé, tak sme si začali spájať tieto útržky.

Ako ho brali deti?

Veľmi ťažko. Práve preto, že veľmi často pri hrách klamal alebo robil zámerne zle, aby na seba strhol pozornosť, sa s ním často nechceli hrať.

Jedného dňa sa však stalo, že ste prišli domov a museli ste volať políciu. Prečo?

Ten zlom nastal vtedy, keď nám volala teta, ku ktorej chodieval chlapec na víkendy. Pýtala sa, či prišiel do školy, lebo ona sa k nim nevie od predchádzajúceho večera dovolať. Išli sme sa teda pozrieť do rannej družiny, kde nebol. Utekali sme k nim domov, kde sme sa nevedeli dokričať ani dobúchať. Asi až po polhodine vyšla matka von. Bolo zrejmé, že nás nevníma. Za ňou vyšiel aj chlapec nachystaný do školy, no ona ho vsunula dovnútra a zamkla. Bolo to hrozné. Vedeli sme, že je zle.

A vtedy ste zavolali políciu?

Ešte nie. Vedeli sme, že teta príde k nim a postará sa o deti. Matku sme však predvolali do školy, aby sme sa s ňou dohodli. Vtedy som jej ponúkla aj svoju pomoc. Zároveň ju vedenie školy varovalo, že ak sa to zopakuje, tak budeme nútení zavolať sociálku.

Ako dlho vydržala?

Dva dni. Opäť neprišla do družiny, a keď sme sa nevedeli dobúchať k nim domov, tak sme zavolali políciu.

Čo sa dialo potom?

Prišli štátni policajti, hoci pôvodne sme volali obecných. Tí však nemali v tomto smere žiadne kompetencie. Štátni jej dali fúkať. Výsledok boli tri promile.

V akom prostredí vyrastali deti?

Sama mám dve deti a viem, čo dokážu narobiť. Toto však bolo cez čiaru. Všade bol veľký neporiadok. Deti boli špinavé a celé to bolo zanedbané. No bol večer a síce upovedomili aj sociálny úrad, pracovníčky povedali, že prídu až ráno na kontrolu.

Deti teda celú noc ostali s opitou mamou až do druhého dňa?

Áno. Ja som jej však volala pravidelne a kontrolovala, či sú v poriadku. V danej chvíli sa nenašiel žiaden príbuzný, kto by k nim mohol prísť. Ja s kolegyňou sme si ich nemohli zobrať, pretože tam neboli sociálne úradníčky. Sama som tam pritom musela prísť so svojimi deťmi, pretože môj muž musel byť v tom čase v práci. Museli sme jednoducho odísť.

Vtedy ste si povedali, že ak to bude možné, tak aspoň o tú malú sa postaráte?

Nie. Nám všetci hovorili, že to u nás nefunguje tak, že príde sociálka a zoberie jej deti. Hovorili, že matke pomôžum alebo navrhnú nejaké riešenia. Jednoducho, že to bude nejaký proces.

Kto vám to hovoril?

Aj tí policajti.

Úradníčky zo sociálneho úradu prišli na druhý deň ráno. Ako vyhodnotili situáciu?

My sme boli v škole a aj chlapec. Okolo deviatej mi zavolala sociálka, že opäť sa jej nevedia dobúchať, aby som prišla, keďže som jedna z mála, s kým komunikuje. Neotvárala potom už ani mne, a preto policajti museli vojsť cez okno. Opäť nafúkala. A keďže tam už boli kurátorky, tak som sa ich pýtala, aký bude ďalší postup. Opýtala som sa na malú, má tri roky. Vedela som, že ten náš žiak má tú tetu, ktorá sa oňho mohla dočasne postarať. Priznám sa, že toho hendikepovaného som si netrúfla zobrať domov. Preto som sa ponúkla, že ak to pôjde, tak aspoň to dievčatko.

A čo oni na to?

Úradníčky, ktoré boli v dome, to odkomunikovali so svojou nadriadenou cez telefón. Povedali, že by to išlo. Rovnako s tým súhlasila aj matka. Malo ísť o dočasné riešenie, pokiaľ sa nevylieči. Snažila som sa ju prosiť, aby na to liečenie išla. Aby to urobila kvôli deťom. Myslela som si, že je to len momentálne. Že jednoducho mala zlé obdobie a, žiaľ, riešila to takto. Nevedela som, že je to dlhodobý problém.

Aká bola reakcia u vás doma?

Nikto z nás nevedel, na ako dlho to bude. Môj materinský pud proste rozhodol. Bála som sa hlavne o dievčatko, ako to bude zvládať. Mám malého syna, ktorý už keď je hodinu bezo mňa, tak sa stále pýta, kedy sa vrátim. Na mamu sa dievčatko síce pýtalo, ale bolo v pohode. Povedali sme mu, že maminka je chorá a musela ísť do nemocnice, že bude zatiaľ u nás. Aj pre našich synov to bolo také oživenie, mať v rodine dievča.

Ako reagovala?

Naozaj bola v pohode. Vôbec neplakala. Bola som veľmi prekvapená, do akej miery je samostatná. Vyzerala ako jedno šťastné, veselé dievčatko, ktoré nemá s ničím problém. Stretla sa aj s našou širšou rodinou.

Bolo to po prvý raz, čo ste si takto zobrali cudzie dieťa?

Po prvý raz a vôbec som nevedela, čo čakať. Samozrejme, že som sa bála, ale na druhej strane mi padol veľký kameň zo srdca, keď som vedela, že tie deti sú v bezpečí. Naozaj, lebo za tie dva týždne, keď sa situácia v rodine zhoršovala, sme si užili s kolegyňou veľké stresy.

Z čoho?

Bolo hrozné myslieť na to, že deti sú v tom dome, no zároveň sme sa báli nahlásiť to. Mali sme strach, že ich zoberú preč. Neriešili sme vtedy, že si ich zoberieme.

Nakoniec bolo dievčatko u vás naozaj len veľmi krátko. Prečo?

Pretože to sa stalo koncom týždňa a už v pondelok sa zistilo, že deti majú inde trvalý pobyt, a ich prípad prevzal sociálny úrad v Bratislave. Odtiaľ nám začali volať a pýtať sa, prečo máme deti doma a kto nám ich dal. Medzičasom som sa dozvedela, že takéto zrýchlené konanie o náhradnej starostlivosti je možné. Buď sa dá dieťa príbuzným, alebo blízkej osobe – ale to už nikto neriešil. Tie pôvodné kurátorky si každý deň overovali, či je malá u nás v poriadku a ako sa má. Bratislava na to išla úplne inak. Musela som vysvetľovať, prečo mám jej poisteneckú kartičku.

Pôvodné úradníčky vám nepomohli?

Po každom telefonáte z Bratislavy som to s nimi konzultovala a oni sa to snažili si odkomunikovať navzájom. Nakoniec to malo byť tak, že v utorok prídu k nám na kontrolu do domu a potom podpíšeme doklady. Dovtedy som ju mala naozaj „nadivoko“. Potrebovala som mať aj oficiálne dokumenty.

Prečítajte si

Čo všetko vám hrozí, keď sa vy alebo vaše dieťa zapletiete so sociálkou

Takže všetko bolo na dobrej ceste?

Áno, ale o dve hodiny mi zatelefonovali, že „Bratislava si to rozmyslela“. Rozhodli sa prešetrovať matku a dať jej ešte šancu.

A ona s vami v tom čase komunikovala?

Áno. Ozývala sa mi a ja som jej aj posielala fotky malej. Stále som sa jej snažila dohovoriť, aby sa dala do poriadku. Počas tých dní sa snažila byť aj triezva. Upratala aj dom a navštevovala sociálku. Tá u nej urobila kontrolu a dohodli sa s ňou na ambulantnej protialkoholickej liečbe. Bratislavským úradníčkam stačila pečiatka z liečebne, že tam prišla a dohodla sa na návštevách. Deti jej teda vrátili. Sama mi napísala, že jej mám malú vrátiť. Sociálka mi to vôbec nepovedala, až po mojom telefonáte, či naozaj ide malá nazad. Keď som sa pýtala na ďalší postup, tak mi povedali, že to už nie je moja starosť.

Ako dlho boli deti s mamou?

Vo štvrtok si ich zobrala a v pondelok už malý neprišiel ráno do školy. Podvedome sme to s kolegyňou už čakali.

Takže znovu ste volali políciu a sociálny úrad?

Najskôr sme sa skúšali dovolať jej. Nepodarilo sa nám to, ale ešte sme chvíľu čakali. Potom nám zavolala chlapcova teta, že sa jej ozval z maminho telefónu a povedal, že ju nevedia zobudiť. Vtedy by ste sa nám nevedeli krvi dorezať. Bolo to niečo strašné. Zase sa začal ďalší kolotoč. Medzičasom sa mama prebrala a nasadla aj so synom do auta a odviezla ho do školy. Vlastne ušla pred nosom obecnej polícii.

V akom stave prišla?

Pýtala som sa jej, či pila. Povedala, že nie, ale ja som alkohol cítila. Vyhovorila sa, že zaspali, a nechcela sa už potom so mnou baviť. Keď opäť sadla do auta, zavolala som späť policajtom, ktorí ju odchytili pri ďalšej zákrute a opäť nafúkala. Išla rovno do cely.

Tie dve malé deti boli s ňou v aute?

Nie, tie nechala samy doma. Priviezla len najstaršieho do školy.

Čo sa stalo potom?

Znova to riešila sociálka. Ja som však musela ostať v škole a učiť, tak som len poprosila, aby mi dali vedieť, čo budú robiť. Pýtala som sa tiež, či sa môžem postarať o malú, keďže pred pár dňami bola u nás. Úradníčka v Bratislave to nepovolila. Argumentovala, že deti musia ostať spolu, aby sa zachovali súrodenecké väzby. Sľubovala som, že tie väzby zachovám a budeme sa stretávať so súrodencami, ale nesúhlasila.

Kedy ste sa dozvedeli, že idú do domova?

Hneď vtedy. Postup bol taký, že zobrali deti so sebou na sociálny úrad a tam začali hľadať domov, kde sú voľné miesta pre všetkých troch. Nevedela som, kam idú, a to som im sľúbila, že ich prídeme čo najskôr pozrieť. Skončili sto kilometrov od nás.

Aké boli v tej chvíli vaše pocity?

Bola som znechutená. Veď som im chcela pomôcť. Bola som ochotná sa postarať o tú malú. Je to absolútne nelogické, prečo ich dali tak ďaleko. Ani teta ich nemôže navštevovať. Nemá auto, používa len MHD a má dve zamestnania. Veď aj ich mama je teraz bez vodičského preukazu. Aj jej sťažili možnosť ich navštevovať.

Zachovanie väzieb je možno logické. Čo ak by súhlasili, ale pod podmienkou, že si ich zoberiete všetkých, alebo aspoň dvoch s výnimkou ťažko chorého brata?

O tom nebola vôbec reč. Hovorili stále o všetkých troch a nebolo na výber. Ale to neprichádzalo do úvahy. Najradšej by som si ich zobrala všetkých troch, ale to by som už nezvládala. Okrem toho pri tom najstaršom bola stále v hre teta, na ktorú už bol zvyknutý. Jej som bola ochotná pomôcť napríklad s tým, že by sme ho brávali na výlety.

Už ste ich boli pozrieť?

Áno, boli sme za nimi a bolo to veľmi emotívne. Samotné zariadenie pôsobí rodinným dojmom a pani vychovávateľky, ktoré sme mali možnosť stretnúť, boli veľmi milé. Dohodli sme sa na ďalších návštevách a sme im nápomocní vo všetkom, čo budú deti potrebovať.

Často si ťaháte takto prácu domov?

Veľmi často. Ale tentoraz mám stále výčitky svedomia.

Z čoho?

Či sme urobili dobre, že sme zavolali políciu a sociálku. Na jednej strane si hovorím, že prevažuje to dobré, lebo mohlo sa deťom stať všeličo zlé a mohli si ublížiť. Ale to, že v konečnom dôsledku skončili v detskom domove, tak to ma mrzí. Zobúdzam sa s tým zlým pocitom, že sú tam každé ráno. Ak by boli tu, tak to beriem tak, že sa len mama potrebuje vyliečiť a na chvíľu sú od nej. Ja však stále verím, že so sebou niečo urobí.

Ona vám to vyčítala?

Nie. Nekomunikujeme už. Nemám o nej žiadne informácie.

Často sa hovorí o tom, že sociálny úrad má konať v najlepšom záujme dieťaťa. Stalo sa to v tomto prípade?

Vôbec nemám ten pocit.

Prečo ste o tom napísali blog?

Na jednej strane som dúfala, že zverejnením sa nájde niekto, kto nám pomôže. V živote som podobnú situáciu nezažila. A stále chceme požiadať o náhradnú starostlivosť o to dievčatko. Na druhej strane som sa potrebovala odventilovať. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, ako bude zabezpečená kontrola tej matky, keďže žije sama. Aby sa opäť nestalo, že si len uprace, vydrží byť triezva jeden deň a deti jej vrátia. Bude však niekoho zaujímať, či sú tie deti v bezpečí? Vôbec som nepočítala so žiadnym pokračovaním blogu. Ten som dopísala, keď ich zobrali do domova. To už som bola veľmi nahnevaná. A teraz počúvam, že len čo sa už deti dostali do domova, tak cesta von bude veľmi ťažká. Bude to trvať aj niekoľko mesiacov.

Zmenil ten blog niečo?

Dozvedela som sa, že som sa s matkou mohla dohodnúť priamo na náhradnej starostlivosti a vôbec do toho neťahať sociálku. Ja ako matka si však neviem predstaviť, že by som sa s niekým druhým dohodla na starostlivosti o svoje deti. Aj ona, aj keď bola opitá, tvrdila, že to zvláda. A pomohlo to aj v tom, že sa mi ozvali aj ľudia, ktorí mi vysvetlili ďalší postup v súvislosti s náhradnou starostlivosťou.

Po takejto skúsenosti by ste sa opäť nechali takto vtiahnuť do nejakého rodinného problému svojich žiakov?

Hovorím, že mám výčitky svedomia, ale napriek tomu áno.