Denník N

Ešte o kľúčovom význame RTVS

Štyria favoriti na šéfa RTVS: Václav Mika, Zuzana Ťapáková, Jaroslav Rezník a Michal Ruttkay. Foto – TASR a N
Štyria favoriti na šéfa RTVS: Václav Mika, Zuzana Ťapáková, Jaroslav Rezník a Michal Ruttkay. Foto – TASR a N

Azda nikdy nebolo také dôležité ako dnes, do akej miery dokážu verejnoprávne médiá v tomto novom prostredí plniť svoju starú úlohu.

K nastávajúcej voľbe riaditeľa RTVS sa toho už povedalo mnoho a napriek tým najonakvejším koncepciám, prezentáciám, komentárom, analýzam a fejsbúkovým statusom budú nakoniec poslanci tradične hlasovať tak, ako budú hlasovať, a dopadne to tak, ako to dopadne.

Prv než k tomuto napínavému aktu dôjde, nezaškodí si zopakovať zopár vcelku základných faktov, ktoré vo víre odborných debát o tom, kto je koho kôň, akosi zanikli.

Slobodné médiá sú základným kameňom demokracie a tiež nástrojom na jej zlepšovanie. Znie to síce triviálne, ale v časoch, keď sa aj v našom teritóriu čoraz viac kedysi nezávislých médií stáva súčasťou mediálnych impérií a investičných portfólií finančných skupín či iných záujmových združení a keď čoraz viac politikov takmer denne spochybňuje nezávislé médiá a otvorene hovorí o potrebe mať vlastné, je dobré si túto základnú poučku pripomenúť. Práve v časoch zúriacej informačnej vojny a infotainmentu nesmierne vzrastá úloha verejných nezávislých médií, ktoré konajú vo verejnom záujme. O tom, že útok na slobodu verejných médií je prvým a často rozhodujúcim krokom na ceste od liberálnej demokracie, svedčí napríklad situácia v Orbánovom Maďarsku či Kaczynského Poľsku. A časy mečiarovskej STV nie sú takou dávnou minulosťou…

Verejné, či verejnoprávne médiá sú súčasťou verejného priestoru. To znamená, že nepatria vláde, parlamentu ani politikom a zároveň nie sú ovládané čisto komerčnými princípmi ponuky a dopytu. Práve v tom tkvie podstata verejnoprávnosti médií – v ich schopnosti vytvoriť všeobecne dostupný slobodný, kritický a tvorivý priestor, ktorý bude vnímaný ako verejné vlastníctvo. Ak túto úlohu dokážu napĺňať, môžu sa stať zrkadlom krajiny, jej životaschopnosti a kultúry. Ak nie, stanú sa smutnou karikatúrou pokrivených ambícií tých, ktorí sa ich rozhodli ovládať.

Digitálna éra priniesla koniec lineárnych médií, ale najmä nekonečný, často užívateľmi generovaný obsah a nebývalé možnosti analýz dát o správaní užívateľov. Komerčné využívanie týchto možností prináša nový rozvoj a nové impulzy do mediálneho priemyslu, ale aj desivú nadprodukciu obsahu nízkej kvality, šírenie nenávisti a alternatívnych faktov, či vytváranie paralelných realít a uzatvorených sociálnych komunít.

Snáď nikdy nebolo také dôležité ako dnes, do akej miery dokážu verejnoprávne médiá v tomto novom prostredí naďalej plniť svoju starú úlohu – pristupovať k divákovi ako k občanovi, nie ako ku konzumentovi; dať každému pocítiť, že je súčasťou verejnosti a verejného priestoru; nepredávať ľuďom mediálne produkty, ale pomôcť im porozumieť svetu okolo seba. Znamená to aj odolať pokušeniu preberať, či zdieľať populárny digitálny obsah, a snažiť sa skôr divákovi ponúkať nástroje, vďaka ktorým sa dokáže v digitálnom priestore zorientovať, rozlišovať a lepšie si vyberať.

Nič však nie je dôležitejšou charakteristikou verejných médií ako ich dôveryhodnosť. Dôvera, ktorá súvisí s transparentnosťou, nekorupčnosťou a schopnosťou priznať si chybu, ale najmä s tým, do akej miery verejné médiá naozaj a citeľne zastupujú verejnosť a verejný záujem.

Za posledných päť rokov sa RTVS napriek všetkým problémom takúto dôveru podarilo vybudovať. Myslite na to, dámy a páni v parlamente, keď budete hlasovať, sami predsa dobre viete, ako rýchlo sa ťažko vydobytá dôvera môže stratiť.

RTVS za Rezníka

Teraz najčítanejšie