Denník N

Zostane financovanie cirkví v roku 1949?

Mnohým negatívnym reakciám by sa dalo predísť, ak by cirkvi lepšie komunikovali. Na to nepotrebujú služby PR agentúry, na začiatok úplne postačí väčšia otvorenosť a transparentnosť.

Autor je teológ a etik

Blíži sa čas dovoleniek a médiám – ako každé leto – hrozí Sauregurkenzeit, no vo vzťahu štátu a cirkví zažívame ticho pred búrkou. Možno už čoskoro bude verejnosť poznať podrobnosti súvisiace s dlhoočakávaným novým modelom financovania cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike.

Je evidentné, že ide o citlivú tému, ktorá nepochybne vyvolá široký diapazón reakcií. Niektoré budú pripomínať býka pred muletou, iné pštrosa strkajúceho hlavu do piesku a ďalšie sovu, ktorá vďaka dobrému zraku, sluchu i nadhľadu dokáže informácie zhromaždiť a správne vyhodnotiť. V ideálnom svete by sme k tejto eruptívnej téme dokázali pristúpiť bez politickej a náboženskej predpojatosti, odborne a objektívne, berúc do úvahy nielen záujmy, ale aj hodnoty. Hoci v tom reálnom to také ľahké nebude, mali by sme sa o to aspoň pokúsiť.

Problém je známy, ale nerieši sa

V roku 1997 sa konala medzinárodná konferencia s názvom Modely ekonomického zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností, na ktorej bývalý vedúci úradu ministerstva kultúry Jozef Králik uzavrel svoj referát takto: „Vláda Slovenskej republiky chce na základe doterajších skúseností vybudovať v najlepšom zmysle slova nový a moderný vzťah štátu k cirkvám a náboženským spoločnostiam. Cieľom pripravovanej úpravy je prekonať všetky historicky prežité formy a nedôslednosti minulých legislatívnych úprav. Úspešné vyriešenie tohto problému umožní usporiadať vzájomné vzťahy na úrovni doby tak, aby odrážali reálne záujmy oboch zmluvných strán, ako aj občanov, ktorým štát a cirkvi svojím poslaním slúžia.“ Správne identifikovaný „problém“ sa ani po dvoch decéniách vyriešiť nepodarilo.

Medzi pozitívne udalosti patrí aj konferencia na tému Financovanie cirkví a náboženských spoločností v 21. storočí, ktorá sa uskutočnila v roku 2009 pod záštitou súčasného ministra kultúry Marka Maďariča za účasti odborníkov z viac ako dvadsiatich krajín sveta. Maďarič vo svojom príhovore povedal, že je „potrebné, aby štát prevzal iniciatívu a začal s prípravou komplexnej legislatívnej úpravy financovania cirkví na základe nového modelu a konsenzuálnej dohody“, dodajúc, že „nová úprava by mala predovšetkým rešpektovať prirodzený vývoj na našom území a zodpovedať tiež štandardu v hospodársky vyspelých štátoch… “. V podobných intenciách sa nesie súvisiaci záväzok Programového vyhlásenia vlády na roky 2016 – 2020.

Financovanie a nezávislosť

Do roku 2020 je ďaleko a bolo by chybou prísť s takým návrhom zákona či ho dokonca schváliť, ktorý sa dostatočne nepribližuje vyššie citovaným cieľom. Predstavme si napríklad, že by sa nový model financovania cirkví v ničom zásadnom nelíšil od toho komunistického, ktorý je v platnosti od roku 1949, alebo by bol nebodaj ešte horší, ako je ten súčasný. Taký model by sa pred odbornou i laickou verejnosťou ťažko obhajoval aj napriek potenciálne dosiahnutému konsenzu.

Nedávno schválený zlý zákon z dielne SNS slúži ako triezve pripomenutie, že hoci Štúrova duchaplná sentencia „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“ môže inšpirovať, realita jej nemusí vždy zodpovedať. Právnik a bývalý politik Daniel Lipšic sa o predmetnom zákone počas tohtoročných Hanusových dní vyjadril nasledovne: „Taký prísny zákon o registrácii cirkví nemá žiadna iná európska krajina. Ak by nejaká cirkev, ktorá by sa usilovala o registráciu, neprešla tým počtom (50-tisíc) a nebola registrovaná, a dala by sťažnosť na štrasburský súd, tak na sto percent uspeje – som ochotný svoj majetok staviť, bez debaty.“

Prvá závažná chyba pri hľadaní adekvátneho modelu financovania cirkví je prítomná prakticky počas celého štvrťstoročného procesu. K téme sa pristupuje nesystémovo a pragmaticky, filozofická rovina vzťahu a optimálnej vzdialenosti medzi „trónom“ (štát) a „oltárom“ (cirkev) býva ignorovaná. Súvisiacou chybou je, že sa otázka financovania (registrovaných) cirkví rieši separátne od podmienok registrácie nových cirkví, hoci ide o spojené nádoby. Ani verejná diskusia doteraz dostatočne nereflektovala uvedené spojitosti.

Cirkevní predstavitelia majú vo vzťahu k svojim veriacim povinnosť navyše: teologicky a eticky zdôvodniť svoju podporu konkrétneho modelu hospodárskeho zabezpečenia cirkví. Ak podporujú model priamej štátnej podpory, mali by zodpovedať otázku, ako tento model korešponduje s ich vierou v Božie zaopatrenie. Skutočne potrebuje Boh peniaze neveriacich alebo inak veriacich daňovníkov na financovanie platov duchovných či biskupských úradov? Nie je z etického hľadiska problematické, ak obhajujeme model, ktorý registrovaným cirkvám priznáva štedré výhody, zatiaľ čo tým neregistrovaným odopiera základné práva?

Ďalšou z dôležitých otázok, na ktorú by mali cirkvi, čo sa rozhodli prijímať dotácie zo štátneho rozpočtu, odpovedať, je, aký má priame štátne financovanie vplyv na ich verejnú službu všeobecne a prorockú funkciu konkrétne. Elizabeth Clarková (predtým Sewellová), ktorá je dobre známa aj slovenskej odbornej verejnosti, uvádza, že „keď náboženské organizácie súhlasia so štátnym financovaním, je mimoriadne ťažké, ak nie nemožné zabrániť obmedzovaniu ich nezávislosti, aj keď sa finančné prostriedky poskytujú a prijímajú s tými najlepšími úmyslami“. Na mieste je teda otázka, či, respektíve ako daný model financovania cirkví obmedzuje ich nezávislosť.

Aby neprišlo tornádo

Jeden z Newtonových pohybových zákonov hovorí, že každá reakcia je vyvolaná nejakou akciou. Spomeňme si na búrku reakcií, ktoré prišli po pripomienke Konferencie biskupov Slovenska týkajúcej sa termínu „humanizmus“ obsiahnutého v Národnom akčnom pláne pre deti alebo použitím termínu „kultúra smrti“ v Pastierskom liste z roku 2013. Ak sa jedna z cirkví stala objektom – nie vždy opatrne kalibrovanej – kritiky v súvislosti so skôr uvedenými výrazmi, pri téme, kde sú slová štát, cirkev a peniaze neraz vypovedané jedným dychom, možno očakávať (aj) tornádové reakcie.

Mnohým negatívnym reakciám by sa dalo predísť, ak by slovenské cirkvi lepšie komunikovali vo verejnom priestore. Na to nepotrebujú služby PR agentúry, na začiatok úplne postačí väčšia otvorenosť a transparentnosť – voči veriacim i širšej verejnosti. Aké reakcie po oznámení nového modelu financovania cirkví nakoniec prevážia, bude v nemalej miere závisieť od toho, ako predstavitelia štátu a najmä cirkví nový model financovania odôvodnia a odkomunikujú. Hoci im táto úloha môže prísť otravná, (nielen) platitelia daní majú právo poznať odpoveď na otázku, prečo by mal byť nimi navrhovaný model lepší ako iné.

Barikádové myslenie a defenzívne postoje sú často najschodnejšou cestou, pokiaľ chýba presvedčivá argumentácia. „Povedzme čo najmenej“ môže byť niekedy dobrou stratégiou, ale nie v tomto prípade. Verejnosti nebude postačovať vyhlásenie, že (registrované) cirkvi našli vzájomný konsenzus a došlo aj ku konsenzuálnej zhode medzi nimi ako celkom a štátom. Dosiahnutie konsenzu je v čase fragmentácie a polarizácie spoločnosti nepochybne pozitívnym javom, ale verejnosť bude zaujímať aj jeho obsah a proces, ako k nemu došlo.

Dostatok včasných a relevantných informácií umožní dobrú kritiku, kde je to opodstatnené, a obmedzí zlú kritiku, kde to opodstatnené nie je. Konečným výsledkom môže byť model financovania cirkví a náboženských spoločností, ktorý nie je anachronický, ale je, naopak, moderný, funkčný a spravodlivý.

Teraz najčítanejšie