Denník N

Aké lekcie dostala Merkelová od Macrona, Putina a Erdogana

Dvaja víťazi kľúčových volieb v Európe, francúzsky prezident Emmanuel Macron a nemecká kancelárka Angela Merkelová. Foto – TASR
Dvaja víťazi kľúčových volieb v Európe, francúzsky prezident Emmanuel Macron a nemecká kancelárka Angela Merkelová. Foto – TASR

Nedávne stretnutia nemeckej kancelárky s ruským prezidentom Putinom, novým francúzskym prezidentom Macronom a diplomatický spor s Tureckom nám ukazujú, ktoré témy môžu ešte ovplyvniť nemeckú predvolebnú kampaň.

Autor pracuje na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB BB

Napriek tomu, že Angela Merkelová nie je na Slovensku podľa posledných prieskumov Globsec Trends práve obľúbenou političkou (podľa prieskumu z mesiacov február až apríl s ňou sympatizuje len 19 percent Slovákov), v Nemecku je situácia úplne odlišná. Merkelová je znovu v politickom kurze, opätovne sa k nej vracajú voliči sklamaní z kurzu, ktorý nastavila počas utečeneckej krízy a posledné prieskumy nevylučujú znovuobnovenie tradičnej čierno-žltej vládnej koalície so slobodnými (po rokoch 2009 až 2013). Za poznámku takisto stojí, že jej strana v tomto roku vyhrala všetky tri krajinské parlamentné voľby (Sársko, Šlezvicko-Holštajnsko a Severné Porýnie-Vestfálsko).

Merkelovej strana dokázala znovu preferenčne stúpať predovšetkým od chvíle, keď sa sociálni demokrati posilnení o Martina Schulza dotiahli na rovnakú úroveň 30-percentnej podpory. Odvtedy sa však preferenčné nožnice medzi týmito stranami roztvárajú. CDU sa dnes nachádza na presvedčivých 39 percentách, čo nevylučuje, že môže dosiahnuť ešte lepší výsledok ako v roku 2013 (41,5 percenta). Výsledok, ktorý by pred viac ako tromi mesiacmi nikto nečakal. Zdá sa teda, že kancelárka sa aj po 12 rokoch vo vrcholovej politike úspešne vyhýba fenoménu únavy voliča. Navyše, jej nepoľavenie v základných princípoch otvorenej spoločnosti ukazuje, že takíto politici a nielen pragmatickí vyznávači populizmu, majú v európskej politike svoje nezastupiteľné miesto.

Lenže Merkelovej sa darí nielen na domácej scéne, ale aj na zahraničnopolitickej úrovni. Nový fenomén európskej politickej arény Emanuel Macron priniesol oživenie do nemecko-francúzskych vzťahov, pričom tvrdý postoj k Vladimirovi Putinovi a Recepovi Erdoganovi, ako aj čoraz väčšie dištancovanie sa od politiky a výstrelkov amerického prezidenta Donalda Trumpa, jej prinášajú politické body.

Nový tandem – Merkelová a Macron

Prvé týždne v úrade nového francúzskeho prezidenta Macrona potvrdzujú, že na európsku politickú scénu vstúpil nový hráč – mladý a energický líder, ktorému nechýba guráž a ani chuť tvoriť. To, že Macron pobláznil Francúzov a de facto rozvrátil stranícke štruktúry piatej francúzskej republiky, potvrdzuje aj jeho nedeľňajšie volebné víťazstvo.

Jeho prvé zahraničnopolitické kroky vskutku ukazujú, s kým máme vlastne v Elyzejskom paláci tú česť. Najprv cesta do Berlína, potom Brusel a nakoniec doma v Paríži stretnutie s Putinom. Práve to posledné je pamätné tlačovkou, počas ktorej ruský prezident dostal zadarmo prednášku o objektivite ruských médií Russia Today a Sputnik ako nástrojoch ruskej zahraničnej politiky. Macron síce len vrátil Rusom to, čoho sa mu dostalo počas volebnej kampane, ale na nováčika to bolo veľmi silné gesto. Na medzinárodnej scéne, s výnimkou kritiky Merkelovej, skôr ojedinelý jav pokiaľ ide o bilaterálne stretnutia s ruským prezidentom.

Pokiaľ ide o uskutočnenie predstáv o francúzskej zahraničnej politike smerom k Európskej únii, aj tu Macron srší energiou. V tejto otázke však už nie každá Macronova predstava musí nájsť pochopenie v Berlíne. Jeho ústrednou témou vo vzťahu k Nemecku je potreba reformy eurozóny či zmeny hospodárskej politiky. Macron napríklad kritizoval Nemecko počas kampane za vysoký obchodný prebytok a na jeho vyjadrenia reagovali negatívne tak  Schulz, ako aj Merkelová. Nemci tiež úplne zmietli zo stola Macronovu ideu eurobondov, odmietavo sa stavajú aj k posunu smerom k transferovej únii a skôr zdôrazňujú potrebu fiškálnej disciplíny a štrukturálnych reforiem.

Macron teda bude zrejme od Merkelovej vyžadovať progresívnejší a proreformnejší prístup, s ktorým sa však kancelárka nemusí stotožniť.

Ruský medveď na uzde

Na rozdiel od Francúzska predstavuje Rusko pre Nemecko úplne inú dilemu. Tieto dve krajiny už viac nemožno považovať za partnerov, ktorí si môžu dôverovať. Platí to najmä po kancelárkinom sklamaní z Putinovho správania na Ukrajine. Ruská zahraničná politika je však v poslednom období typická najmä svojou nepredvídateľnosťou a práve tú musí kancelárka dostať pod kontrolu. O tom, že Merkelová pred voľbami nepovolí pri sankciách, nie sú najmenšie pochybnosti. Pre jej septembrový úspech je však rovnako dôležité spacifikovať ešte jeden zásadný nástroj ruskej zahraničnej politiky – médiá.

Nebolo by žiadnym prekvapením, keby práve snaha o zamedzenie ruského ovplyvňovania nemeckých voličov prostredníctvom ruského mediálneho outletu, bola jednou z hlavných tém nedávneho bilaterálneho stretnutia. Kancelárka sa isto poučila z americkej a francúzskej skúsenosti a problémy podobného rázu ani zďaleka nepotrebuje.

Kto zastaví tureckého sultána?

Kto by čakal, že Erdoganova snaha degradovať turecko-nemecké vzťahy sa končí pri nedávnom aprílovom referende, je na veľkom omyle. Kancelárkino minulotýždňové rozhodnutie stiahnuť nemecké jednotky z tureckej vojenskej základne Incirlik potvrdzuje, že vzťahy medzi týmito dvomi krajinami dosiahli nové dno a sú najhoršie od roku 1999, keď bol Turecku udelený status kandidátskej krajiny do EÚ. Po slovných urážkach Nemcov zo strany tureckého prezidenta, nezhodách okolo politických motívov zadržiavania novinárov v Turecku či udelení azylu zo strany Nemecka osobám spájaným s účasťou na organizácii minuloročného štátneho prevratu, žijú nemecko-turecké vzťahy novou témou.

Rozhodnutie premiestniť približne 260 vojakov na základňu Al-azrak v Jordánsku, potom čo nemeckým poslancom nebolo udelené povolenie na ich návštevu v Turecku, pochopiteľne vyvoláva otázky o dôvere medzi týmito dvomi krajinami či o skutočnej ochote Turecka koordinovať svoj postup so spojencami v boji proti Islamskému štátu. V tomto smere je jasné, že bilaterálne vzťahy medzi Nemeckom a Tureckom sú rukojemníkom politických nálad súčasného tureckého prezidenta Erdogana. Merkelovej však, paradoxne, diplomatické spory s Tureckom nemôžu uškodiť. Práve naopak. V celonárodnom kontexte jej tvrdý postoj voči Turecku prináša politické body. Na tureckého sultána platí jedine nemecká železná ruka.

Traja muži a tri riešenia

Ak by sme dnes v európskej politike hľadali troch aktérov, ktorí majú šancu výraznejšie vstúpiť do nemeckých vnútropolitických debát v kontexte blížiacich sa septembrových parlamentných volieb, s najväčšou pravdepodobnosťou by zrejme išlo práve o čelných predstaviteľov spomínaných troch krajín. Recept na úspešné čísla v septembri tak môže pre kancelárku znieť na prvý pohľad dosť jednoducho – prvého podporiť, ale usmerniť, druhého pokoriť a tretieho potrestať.

Teraz najčítanejšie