utorok

Šéf komory učiteľov Crmoman: Ministra Plavčana som nestretol rok. Medzi učiteľmi nemá žiadny rešpekt

Pred rokom Iniciatíva slovenských učiteľov štrajkovala za vyššie platy aj viac peňazí do škôl. Z ich požiadaviek nič nesplnili. Ako vníma protesty tvár iniciatívy a šéf Slovenskej komory učiteľov Vladimír Crmoman.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Vladimír Crmoman (42) je učiteľ hudobnej výchovy a umenia na Spojenej škole Novohradská v Bratislave. Je šéfom Slovenskej komory učiteľov. Aj lídrom Iniciatívy slovenských učiteľov, ktorá zorganizovala štrajky. Crmoman je držiteľom ocenenia Biela vrana za rok 2013. Upozornil na viaceré kauzy ministerstva školstva pod vedením Dušana Čaploviča (Smer).

Pred rokom ste končili učiteľské štrajky. Keď sa na to pozriete dnes, stálo to za to?

Bolo to prirodzené vyústenie jedného obdobia. Začali sme naše občianske hnutie učiteľov v roku 2012, keď staré odbory prerušili štrajk a nemohli sme sa s tým stotožniť. Urobili sme štafetový štrajk. Odvtedy sme sa formovali. V roku 2015 sme boli veľmi frustrovaní, najmä po tom, čo vláda prijala zákon, že zriaďovateľ bude môcť vetovať voľbu riaditeľa. Vtedy veľmi arogantne vyhoveli ZMOS-u, pritom všetky organizácie boli proti, ale nás ignorovali. Celkovo od roku 2012 išlo zo strany vlády len o naťahovanie času.

A stálo to za to?

Sú dve veci, prečo to za to stálo. Naše občianske hnutie sa vďaka štrajku sformovalo. Už to nebolo pár nadšencov, ktorí od roku 2012 stále niečo robili – pripomienkovali, písali petície, upozorňovali na problémy, zverejňovali sme faktúry ministerstiev, podal som trestné oznámenie. Kvôli sume za logo Ústavu informácií a prognóz školstva vtedajší minister Dušan Čaplovič (Smer) odvolal šéfa ústavu. Na konci roku 2015 sme si povedali, že niečo musíme urobiť a že ideme do série protestov. Nemali sme premyslené, ako to urobíme. Najskôr sme spravili Zraz dlhých nosov. Potom sme urobili Učiteľskú kvapku krvi, nasledovali akcie, ktoré vyústili do štrajku. A vďaka tomu sa naše hnutie rozšírilo na celé Slovensko. Lebo na začiatku to boli učitelia z Bratislavy.

 

Ale do štrajku sa vo veľkej miere zapájali školy v Bratislave.

Je to celkovou atmosférou v regiónoch a krajoch. Veľmi silné boli aj Levice a Žilinský kraj. Tradične je najslabšou lokalitou Prešovský kraj. Máme tam nejakých ľudí, ale je tam väčšia pasivita. Snažili sme sa to aj analyzovať, ale nemalo to logiku, nevedeli sme nájsť konkrétny dôvod, prečo to tak je. Vysvetľujeme si to tak, že v istých regiónoch je možnosť prísť o prácu väčšia.

Aká je druhá vec, prečo ten štrajk stál za to?

Keď sme začali štafetový štrajk, hovorili nám, že na ministerstve s ničím nepohneme, že sú tam zabetónovaní úradníci. Ale myslím, že sa nám s tým podarilo pohnúť. Ten systém sa nemenil - na školy sa stále dávalo menej peňazí, a keď ste prišli na rokovanie, tak ste nemali pocit, že sú to ľudia, ktorí hľadajú najefektívnejší spôsob, ako by školy mohli fungovať. Aj v tomto sme prelomili ľady, lebo prvýkrát bola prijatá zmena zákona o odmeňovaní mimo kolektívneho vyjednávania.

V čom to pomohlo?

Celé roky prebiehala jedna schéma vyjednávania, kde prišli odbory s požiadavkou, ktorá bola nízka – napríklad sedem percent, vláda im ponúkla dve a dohodli sa na štyroch. Bolo to frustrujúce, lebo to neprinášalo žiadny posun.

Vladimír Crmoman vedie Slovenskú komoru učiteľov a stál za štrajkmi pred voľbami. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vy ste žiadali omnoho viac – 140 eur zvýšenie platu hneď, o 90 eur od začiatku tohto roku. To sa vám nepodarilo presadiť. Nie je to neúspech, že ani jednu z troch požiadaviek sa vám nepodarilo naplniť?

Tento zápas je dlhodobý. Sú dve možnosti, ako môžeme niečo presadiť – poukazujeme, aktívne robíme tlačovky, akcie, aby sme vytvárali verejný tlak, a aby nám bola verejnosť naklonená. Druhý spôsob sú nátlakové akcie. Keď sa formuje hnutie, tak prvá veľká nátlaková akcia môže a nemusí vyjsť. Nás prekvapilo, ako to vyšlo, ani sme neočakávali, že sa nám to podarí. Na prvej porade bolo 25 učiteľov, do štrajku sa nakoniec zapojilo 15-tisíc. Keď sme na porade hlasovali o tom, či ideme do štrajku, dali sme si spodnú hranicu, aby sa zapojilo aspoň sto škôl. Prekvapilo nás, koľko škôl a učiteľov sa zapojilo. A to, že neboli splnené požiadavky? Nebol to prvý protest, kde vláda úplne ignorovala požiadavky. Nedá sa však povedať, že sme nedosiahli vôbec nič. Prijali zmenu zákona a zvýšili nám platy o šesť percent od septembra 2016, a v ten rok sa zvyšovali platy dvakrát, to sa stalo asi prvýkrát v histórii.

Aké boli požiadavky učiteľov:

  • Zvýšenie rozpočtu školstva na tento rok o 400 miliónov eur. Peniaze by mali pomôcť vyrovnať rozdiely vo vybraných školách, a to od technického vybavenia až po pomôcky.
  • Zvýšenie platov o 140 eur od tohto roka a o ďalších 90 eur od januára 2017. Argumentujú aj tým, že ich zárobky patria k najnižším v rámci OECD. Podľa odborárov je nástupná mzda učiteľov 600 eur a po 32 rokoch praxe majú 800 eur.
  • Návrat kreditov pre učiteľov za rozširujúce štúdium, štúdium v zahraničí a tvorivé aktivity, pričom ministerská komisia by mala prehodnotiť systém kontinuálneho vzdelávania.

Ale nie je to 230 eur, ktoré ste žiadali. O koľko vám reálne stúpol plat?

Nie je to splnenie požiadaviek. Nedá sa povedať konkrétna suma, záleží to od platovej triedy a od rokov praxe, ale je to podstatne menej. Je mi jasné, že z tohto hľadiska musíme priznať, že sme cieľ zatiaľ nedosiahli, ale ešte sme neskončili. Neberieme to tak, že štrajkom sa to všetko skončilo, celý rok sme mali akcie.

Nie sú z toho verejnosť aj rodičia unavení?

V jeden moment sme cítili veľkú verejnú podporu a o štrajk bol veľký záujem. A je úplne normálne, že potom príde fáza útlmu. To sa stalo aj u nás.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 125309 z vás dostáva správy e-mailom