Integračný expres a vnímavý Robert Fico
Dvíha sa proeurópska vlna, a to priam emotívne a s pudom sebazáchovy. Tak, ako to ja denne pociťujem v Európskom parlamente, tak to vníma Robert Fico.
Autor je poslancom Európskeho parlamentu
Čakajú nás turbulentné zmeny v usporiadaní Európskej únie. Bratislavský samit bol ešte len akýmsi abstraktným vyjadrením vôle hľadať riešenia. Vo vzduchu však ešte vládla atmosféra neistoty. Brexit a nepredvídateľné výsledky volieb naprieč Európou. Lenže to už máme za sebou a ukazuje sa: „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“
Vôbec nie je náhoda, že premiér Robert Fico ostrejšie zareagoval na Sulíkove pokusy posunúť nás niekde do B kategórie v rámci Európskej únie. Neregistrujem, že by otázka viacrýchlostnej Únie alebo o kategóriách A a B bola hlavnou témou. Intenzívne však prebieha diskusia o potrebe dotiahnuť projekt integrácie tam, kde nefunguje, kde je málo efektívny, kde je polovičatý, kde ho občania pociťujú ako rozporuplný: od riadenia eura cez zamestnanosť, ekonomický rast, inovatívnosť, cez sociálne a regionálne nerovnosti po osobnú aj európsku bezpečnosť. Videné z pohľadu riadenia týchto procesov ide o dotvorenie začatých, ale nedokončených procesov.
Guy Verhofstadt, šéf liberálov (a inak vášnivý federalista – je jasné, prečo Richard Sulík operatívne opustil jeho politickú rodinu a pridal sa k ultrakonzervatívcom, ktorých by som ja nenazval euroskeptikmi, ale eurosabotérmi, lebo ich neopantal skepticizmus, ale vášnivé hádzanie polien pod nohy práve tým, čo by integračnú rýchlosť chceli zvýšiť…); tak tento Verhofstadt vo svojich plamenných rečiach nazýval EÚ spoločenstvom deklarácií: vytvorenie spoločnej migračnej politiky deklarovala Únia už v roku 1999, vytvorenie technologicky najvyspelejšej časti sveta už v roku 2000 alebo vytvorenie energetickej únie (inak z iniciatívy Tonyho Blaira) už v roku 2006…
A všeličo sa aj začalo. Jednotný digitálny trh, finančná a banková únia aj s fungujúcimi mechanizmami, širšie právomoci pre Európsku centrálnu banku, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika atď. Všetko však zastalo na polceste. Bezpochyby aj pre permanentné britské obštrukcie, výnimky a neochotu, ale aj pre vlažný postoj väčšiny premiérov členských krajín. Špekulujúcich s národnou kartou a obviňovaním Bruselu zo všetkého, z čoho sa chceli sami vyviniť.
Samozrejme, na vlne protieurópskeho nacionalizmu, na ktorej sa chceli zviezť namiesto toho, aby sa jej čelne postavili. No v úľave zo zbavenia sa britskej brzdy, po mobilizácii proeurópskych občanov najprv v holandských a potom vo francúzskych voľbách, pod tlakom Trumpovej hlúposti a nezodpovednosti, a Putinovej premyslenej, ale definitívne odkrytej politiky rozdeľovania a rozbíjania – sa dvíha proeurópska vlna, a to priam emotívne a s pudom sebazáchovy.
Tak, ako to ja denne pociťujem v práci a diskusiách na pôde Európskeho parlamentu, tak to vníma Robert Fico v orgánoch Európskej rady aj Komisie. A premiér Fico sa vie zorientovať rýchlo. Urobil tak v prípade nášho flagrantného zaostávania v pripravenosti na schengen po Palkových obštrukciách (to bol ten sabotérsky prístup skrytý za euroskepticizmus), pri príprave na prijatie eura, v zápase za stabilitu eurozóny vtedy v podobe eurovalu a bez väčšieho rozruchu sme v jadre bankovej a monetárnej únie.
Situácia sa teda mení. Ešte pred rokom väčšina diskusii a titulkov hovorila o rozpade Únie, frexitoch, grexitoch, o neudržateľnosti eura, ťažkej hospodárskej kríze atď. Dnes je diskusia o rýchlosti, lenže nie rozpadu, ale integrácie, a kde, v ktorých oblastiach pokročiť čo najrýchlejšie. A táto atmosféra sa rýchlo šíri.
Minulý utorok som mal diskusiu s gymnazistami zo Sniny (cez Skype z Bruselu), voľná a živá diskusia a veľká časť otázok sa týkala možnosti Spojených štátov európskych či Európskej republiky. Priamo a bez ostýchania! Myslíte, že by sa ma na to priamo pýtali v školskej atmosfére, v ktorej by vyšli na smiech? Určite nie.
Dobre, od atmosféry k realite. Som presvedčený, že sa integrácia pohne predovšetkým v ekonomickej oblasti. V eurozóne dnes máme rast HDP približne 2,3 percenta (mimochodom, takmer dvakrát ako USA). A črtá sa možnosť intenzívnejšej spolupráce na tvorbe európskej integrácie medzi Francúzskom a Nemeckom. Macron sa chystá na štrukturálne reformy, práve tie, ktoré Merkelovej vláda pokladá za predpoklad hlbšej integrácie.
Vyjadrené v skratke: zodpovedná fiškálna politika, flexibilnejší trh práce, inovatívny priemysel. A Macron zasa očakáva výraznejšiu investičnú aktivitu Nemecka, ochotu podeliť sa o náklady na stabilitu eura a podporu spoločného riadenia stelesnenú v ministrovi financií eurozóny. Som presvedčený, že práve túto zmenu vníma premiér Fico aj s dôsledkami pre Slovensko.
Nie je náhoda, že stále spomína nemecko-francúzsky tandem, lebo do rámca ich spolupráce je možné šikovne vložiť aj naše nemalé bolesti: predovšetkým stále priepastný rozdiel v mzdách, životnej úrovni a technologickej vyspelosti v porovnaní so „starými“ členmi Únie. Lenže rast životnej úrovne je karta, ktorá prebíja každú inú. Preto bude iste vedieť slovenská vláda prehltnúť aj taký ťažký oriešok, ako je harmonizácia daní.
Nemám pochybnosti, že to vláda zvládne. Jedinou zaujímavou bude otázka, ako sa vyrovná s tými neslávnymi kvótami. Podali sme pre ne žalobu na Európsku komisiu, vzpriečili sme sa (viac z volebnej vypočítavosti a strachu ako z racionálnych dôvodov). Lenže byť v „integračnom exprese“ si vyžiada aj doriešenie spoločnej azylovej a migračnej politiky a tá bez nejakej formy permanentnej relokácie utečencov a migrantov nie je možná.
Som zvedavý, aký prístup – po stroskotaní Kaliňákovho chabého pokusu o „flexibilnú solidaritu“ – zvolí slovenská vláda nastupujúca do integračného expresu. Že sa však na tento zápas už aj na verejnosti chystá aj premiér Fico, je zrejmé: nie je nič lepšie z hľadiska verejnej mienky ako proeurópsky postoj postaviť ako opozíciu k Sulíkovmu eurosabotérstvu. Osobne som týmto postojom a odhodlaním Roberta Fica potešený.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].