Je dôležitejšia hra alebo výkon?

Hrá sa o počiatky ľudskej kultúry, píše Johan Huizinga. Aj tvorenie, tvorba je hra, vedia umelci. Hra je najkreatívnejšia ľudská činnosť. Počas hry človek pozabudne na okovy reálneho sveta, na systém pravidiel, ktoré obopínajú náš život, či na zákony fyziky a biológie. Človek sa stane neviditeľným, začne lietať, tvorí Nový svet.

Pred niekoľkými rokmi istá kolegyňa na kongrese povedala, že hrať sa znamená vybabrať so smrťou. Dáma vedela, o čom hovorí, keďže mala už vyše deväťdesiat rokov.

Neskôr som ju spoznal aj osobne. Volala sa Zerka Moreno a bola vdovou po zakladateľovi psychodrámy. Podľa Zerky má život zmysel len dovtedy, kým sa človek dokáže hrať ako dieťa.

Počas hry môžeš nanovo odohrať najdôležitejšie udalosti svojho života. Na tom, nad čím si v minulosti plakal či čo ťa nahnevalo, sa teraz budeš smiať. Zabudneš na bolesť či potupu a odpustíš svojim bývalým nepriateľom, povedala Zerka.

Prirodzene, aj dnešná mládež miluje hry. Pravda, skôr tie počítačové, čo je v poriadku. Problém je inde.

V jednej antickej dráme Elektra hovorí Orestovi: Hráš sa, akoby si rúbal drevo. Náhliš sa a konáš chvatne, vždy chceš vyhrať.

Áno, v Orestovej hre chýbala práve hravosť. Hral sa preto, lebo chcel vyhrať.

Dnes by si Hamlet kládol otázku: Hrať sa, alebo podávať výkon? Vytvoriť niečo nové, alebo len podávať väčší výkon ako v minulosti?

Hľadím na vynikajúco pripravených, ambicióznych mladých ľudí, chlapcov i dievčatá. Nadšene hovoria o tom, ako zmenia svet, keď nadíde ich čas. Poznajú všetky zákony, pravidlá a štatistické údaje. Vedia aj bojovať a hnať sa, lebo v každom prípade chcú vyhrať. Som si istý, že dosiahnu skvelé výsledky.

No prinesú kvalitatívnu zmenu, dokážu vytvoriť čosi skutočne nové, ak sa zamerajú výlučne na úspech a výkon?

Alebo už zabudli, ako sa v detstve hrali?